ASKAS

Asociácia klubov abstinujúcich Slovenska

Vitajte na stránkach Asociácie klubov abstinujúcich Slovenska - ASKAS

 

Naša stránka slúži hlavne na komunikáciu medzi klubmi abstinujúcich

a pomoc ľuďom, ktorí zápasia s problémom

ZÁVISLOSŤ .

Keďže kluby pôsobia na celom území Slovenska 

s dôverou sa obráťte na najbližší klub vo vašom regióne.

Osobné skúsenosti a spolupráca s liečebňami

zaručujú účinnú pomoc pre tých,ktorí ju potrebujú.

Či už je to samotný závislý,alebo jeho rodinní príslušníci. 

Neodkladajte svoj problém donekonečna !   

 

 

               Dlhý žltý múr             

     Juraj ĎÚRAN

 

„Pre Boha živého. Ja len dúfam, že tam docestuješ a neutečieš odtiaľ. Všetko som ti tam už dohodla a vybavila, čakajú tam na teba, tak len mi odtiaľ neuteč.“ Smutne si vzdychla a znechutene mávla rukou. „Keby som dnes večer nemusela letieť na tú prekliatu služobnú cestu, tak sama by som ťa tam odviezla.“ Vedel si, že ona by to naozaj urobila. Pri predstave, ako ťa tam vedie za ruku, si sa od hanby podvedome prikrčil.   

Stáli ste na zastávke a čakali na linkový autobus. Šedá obloha bola zatiahnutá nízkymi oblakmi a jemne pršalo. Boli ste skrytí pod strechou zastávky a počúvali ste, ako kvapky ospanlivo klopú na priesvitnú strechu z plexiskla.

Od rána si nič nepil a bol si z toho nesvoj. Keby tam nestála s tebou ona, tak by si už asi dávno ušiel a vymyslel by si si dáku výhovorku, prečo si „tam“ práve dnes nemohol odísť. V každom prípade, nečakal by si len tak, nasucho. Dal by si si aspoň jedno pivo. Ale ona to veľmi dobre vedela. Poznala ťa, a preto, aj keď mala veľa roboty, našla si ten čas a čakala tam s tebou.  

Vedel si, že tam musíš ísť. Že ak sa naozaj nechceš zblázniť, inej cesty už pre teba niet. Veď si už vyskúšal všetko, čo sa dalo, ale nič ti nepomohlo. Ale teraz, keď si už stál na zastávke a už-už si mal odísť, tak si sa zrazu bál. Hanbil si sa. Stále si v kútiku duše veril, že predsa len musí existovať ešte dáka iná, jednoduchá možnosť, na ktorú si zabudol, ktorú si ešte nevyskúšal.

Možnože, keby si sa teraz celou silou vôle zaťal, ako správny chlap, možno by to práve teraz vyšlo. Možno by si to konečne dokázal. Veď nádej zomiera posledná.

Konečne prišiel autobus. Teraz, hodinu po obede, bol skoro prázdny. Iba v strede autobusu sedeli dve babky z dediny, ktoré sa vracali  z nákupov a veselo klebetili.     

Zrazu si pocítil fyzickú slabosť a oťaželi ti nohy. Nedokázal si sa pohnúť, vojsť do autobusu, pristúpiť k šoférovi a vypýtať si cestovný lístok do... kam to vlastne máš ísť? Nevedel si si spomenúť ani na meno tej dediny. Stál si pred otvorenými dverami autobusu ako soľný stĺp. Darmo, včera si toho vypil príliš veľa. Vraj na rozlúčku. A teraz sa ti roztriasli kolená a ruky, na čelo ti vystúpil jemný pot, ktorý sa miesil s drobnými kvapkami dažďa a neviditeľná ruka ťa držala pevne za hrdlo. 

Manželka, ktorá stála za tebou, nakoniec niečo zlostne zašomrala, obišla ťa a vošla do autobusu. Naklonila sa k šoférovi a pološeptom s ním akosi podozrivo dlho o niečom debatovala. Konečne sa otočila smerom k tebe a s úsmevom ti kývla rukou, v ktorej držala cestovný lístok, aby si vošiel dnu. Bol si jej vďačný, že ťa nevystavila útrapám a hanbe pri kúpe lístka. Zahanbil si sa, vošiel si do autobusu a pretisol si sa popri nej dnu. Sadol si si do takzvanej štvorky sedadiel, vyčlenených pre telesne postihnutých cestujúcich, na sedadlo k oknu, na pravej strane autobusu. Manželka prišla za tebou a podala ti lístok.  

„Za necelú hodinu tam budeš. A nie že mi odtiaľ utečieš. To sa domov radšej ani nevracaj.“ Povedala ti to položartom. Z jej hlasu si však cítil aj zlosť a zúfalstvo. Ale povedala to tak nahlas, že to počul aj šofér a dve babky. Bolo ti z toho nanič. Prečo ťa len tak ponižuje. Nech už radšej zmizne. Mal si chuť zavrieť oči a spať.

Obe babky, ktoré doteraz veselo debatovali o nákupoch, zrazu stíchli, zbystrili pozornosť a podozrivo sa započúvali, čo sa to vlastne deje. Manželka sa k tebe naklonila, rýchla ťa letmo pobozkala na líce a ponáhľala sa von. Možno sa bála, že sa rozplače. Vo dverách autobusu zastala, smutno sa na teba usmiala a skoro šeptom povedala: „Tak ahoj.“

Potom, akoby si spomenula na niečo dôležité, obrátila sa k šoférovi a hlasno, až bolestivo hlasno, povedala: „A dajte mi na neho pozor.“

„Nebojte sa, pani. Neveziem tam ani prvého a ani posledného.“

Babky múdro pokývali hlavami. Dovtípili sa, čo sa deje, a začali si niečo ticho šeptať. Manželka nakoniec vyšla von a autobus sa pohol. Mávala ti. Chabo si jej zamával pravou rukou. Po pár sekundách si sa zrazu schytil, postavil si sa a chcel si jej zakričať: „Šťastnú cestu!“ Ale autobus už bol od nej ďaleko a ona, otočená chrbtom, odchádzala smerom k autu. Šofér na teba nechápavo pozrel, či sa niečo nestalo. Tak si si radšej iba sadol a premýšľal si o tom, čo všetko už asi šofér vie o tebe. Čo všetko mu vlastne o tebe narozprávala?

Vnútro ti zmietal pocit hanby zmiešaný so zlosťou. Keď si uvidel v spätnom zrkadle pri dverách odraz očí šoféra, ktorý hľadel priamo na teba, najradšej by si sa od hanby prepadol pod zem. Zavrel si oči a mal si chuť ponoriť sa do mäkkej temnoty spánku. A oveľa neskôr sa zobudiť a zistiť, že všetko to bol iba zlý sen. Taká hanba!     

Cesta autobusom sa vliekla. Autobus šiel pomaly, cez všetky dediny. Poctivo stál na každej zastávke. Ľudia vchádzali a vychádzali, radostne sa zdravili so známymi. Veselo debatovali o tom, čo bolo v práci a čo ich čaká doma. Počúval si ten virvar v autobuse a nostalgicky, s veľkou dávkou sebaľútosti, si premýšľal o sebe. Mohol si ísť aj expresným autobusom, ale to by si musel v okresnom meste presadať. A toho sa manželka bála. Radšej si na to ani nemyslel. Veľmi dobre si vedel, ako by sa také presadanie z autobusu do autobusu v okresnom meste mohlo pre teba skončiť.

Vytiahol si detektívku a pokúšal si sa čítať. Keď si však začal čítať prvú vetu kapitoly už piatykrát, tak si to vzdal. Nedokázal si sa sústrediť na čítanie. Radšej si zavrel oči a nechal si sa unášať autobusom. Myslel si na to, že sa cítiš ako malé dieťa, ktoré treba všade vodiť za ručičku. Nuž, ale sám by si to nedokázal. Sadnúť na autobus a nechať sa tam odviesť.

Znovu si videl sám seba, ako stojíš doma na balkóne, uchlipkávaš si z fľaše vínka a fajčíš už asi piatu cigaretu. Bol si príšerne ubolený a premýšľal si o tom, že máš už iba tri možnosti. Prvá možnosť je, že sa môžeš z toho všetkého zblázniť. A ktovie, aké to je byť bláznom. A vie vlastne taký blázon, že je blázon? Alebo si myslí, že on nie je blázon, že blázni sú všetci ostatní. Alebo druhá možnosť, že dostaneš infarkt. Pri takomto pracovnom tempe, tejto životospráve a tomto strese je to veľmi pravdepodobné. Alebo tretia možnosť, stane sa z teba alkoholik. A možno, že už si alkoholikom, len si to tvrdohlavo nechceš priznať. „Vlastne nie, je tu ešte jedna možnosť,“ trpko si sa usmial. Opatrne si pristúpil k zábradliu, naklonil si sa a pozrel si z balkónu na šiestom poschodí dolu. „Ešte sa môžem zasamovraždiť. Bŕŕŕŕ!“

Kamaráti ti vraveli, že na to, aby si prestal piť, ti stačí iba sila vôle. A nesmieš si ani v podvedomí priznať, že si alkoholik. Vraj alkoholikom sa staneš až potom, keď sa pôjdeš liečiť. Tam, v blázinci, ťa vlastne opečiatkujú. Dostaneš pečiatku alkoholika. Na celý život. Dovtedy budeš iba viac piť, v krajnom prípade ťa budú pokladať za ožrana, ktorého treba poľutovať. Ale keď budeš alkoholik, už ťa nebude nikto ľutovať. Všetci sa ti budú vyhýbať, ako keby si mal dáku nákazlivú chorobu.

Keď si pil, bolo zle. Keď si nepil, bolo ešte horšie. Triasli sa ti ruky, trpel si nespavosťou, nevedel si sa na nič sústrediť. Nemáš inej cesty. Žena sa chce s tebou rozviesť a v robote ti hrozia výpoveďou. Ale najhoršie je to, že už nemáš síl žiť takto ďalej.

Asi v polovici cesty si k tebe prisadol akýsi starý pán. Sadol si k oknu, na sedadlo oproti tebe. Špinavý oblek, na tvári dvojdňové strnisko, šedá tvár s červeným vinárskym nosom a z úst pach kyslého vína. Starý pán sa dobrosrdečne rozhovoril o svojom vinohrade, o kvalite vína a o ťažkej práci na vinici. Počúval si ho a pritakával si mu. Predstieral si, že máš záujem o jeho rozprávanie. Ale pritom si ho ani poriadne nepočúval a iba ti ho bolo ľúto, lebo si videl, aký je prepitý. Vedel si si predstaviť, ako sa asi cíti. Keď sa ťa pýtal, kam ideš, tak si bez rozmýšľania zaklamal. Nedokázal si mu povedať pravdu.

Povedal si mu, že ideš do okresného mesta. Dúfal si, že kým „tam“ autobus príde, tak starý pán už vystúpi, alebo zaspí, unavený alkoholom. Ale čo keď nevystúpi a ani nezaspí? Zľakol si sa. Dokážeš „tam“ vlastne vystúpiť? Veď čo si o tebe ten pán pomyslí? A možno zostaneš radšej sedieť a potom, keď prídeš do okresného mesta, tak sa vrátiš autobusom späť. Na čelo ti vystúpil studený pot a žalúdok ti zovrelo v kŕči. Neveril si, že sa dokážeš z okresného mesta vrátiť späť. Nedokázal si si to ani predstaviť. Teraz si nevedel pochopiť, prečo si len klamal tomu dedovi. Našťastie, už zavrel oči a unavený alkoholom zadriemal. Závidel si mu, že ho vôbec netrápi to, či je alebo nie je alkoholik. On si jednoducho žil a pil.

Ale cesta sa neúprosne krátila. Autobus práve prechádzal popri dlhom, vysokom múre z tehál na konci dediny. Mal si nepríjemný tušenie, čo sa to vlastne skrýva za tým žltým „čínskym“ múrom. Mal si zlý pocit, že to bude „ono“. Cieľ tvojej cesty. Teraz si si zasa nevedel spomenúť, ako sa to zariadenie odborne volá. 

Nechcel si sa pýtať šoféra, či to je „ono“. Tak si iba opatrne vstal, aby si ani náhodou nezobudil starého pána, pristúpil si k dverám autobusu a čakal si. Nápis s názvom zastávky bol veľký a čitateľný. Aj na veľkú vzdialenosť. Mysľou ti preblesklo, že by si mohol ísť ďalej, nevystúpiť a doma sa vyhovoriť, že si zastávku prespal. Že si sa zobudil až... Nie. Autobus zastal, šofér sa obzrel a pozrel sa ti priamo do očí.

„Vystupujete!“ povedal stroho. Musel si vystúpiť. Šofér bol taktný. Neprehovoril už ani slovo, iba ti priateľsky a s úsmevom na tvári kývol rukou na rozlúčku. Keď si sa obzrel, uvidel si čelo starého pána prilepené na skle. Hľadel na teba vyplašene, s otvorenými, skoro bezzubými ústami a neveriacimi očami. Rýchlo si sa obrátil. Nedokázal si sa pozerať do tých naširoko otvorených, prekvapených a... možno aj sklamaných očí. Stál si s taškou v ruke a pozeral si na široko otvorenú vchodovú bránu. Dvere autobusu za tebou zasyčali, akoby si namosúrene odfúkli. Autobus odišiel.

Na vrátnici nebol žiaden ozbrojený vrátnik. Iba stará pani, ktorá sa ťa na nič nepýtala. Iba kývla hlavou, aby si šiel ďalej. Čudoval si sa. Tu nikto nikoho nestráži?

Vošiel si cez bránu dnu a tam bol hneď na pravej strane bufet. Zo skupiny ľudí, popíjajúcich pri bufete kofolu, zrazu vybehol rozradostený kamarát, ktorého si už nevidel celé dva mesiace. Niekde sa stratil a nebolo ho. Tušil si, kde asi je, ale radšej si už potom ani nepátral. Takže tu sa teda skrýval.

Kamarát ti podal ruku a celý natešený ťa chcel objať. Nemotorne si sa vyhol jeho objatiu. Nebol si zvyknutý na takéto búrlivé prejavy emócií.

„Dá sa to tu vydržať?“ spýtal si sa ho príliš nedočkavo, bez okolkov a bez pozdravu.

„Dá,“ odpovedá stroho, ale radostne kamarát. A tebe je zrazu lepšie. Nie si tu sám, a hlavne, už si tu. Padol ti kameň zo srdca. Zrazu sa cítiš ľahšie, uvedomuješ si, v akom strese a napätí si doteraz žil.

„Keď nič iné, aspoň si oddýchnem od roboty. A od ženy. Nevieš si predstaviť, aký som unavený,“ povedal si a začervenal si sa, lebo si ani sám nechápal, prečo a komu sa to vlastne ospravedlňuješ.

Prekvapene si sa poobzeral okolo seba. Stromy, park, trávnik, lavičky, asfaltové chodníky, bufet. A vraj, že nemocnica. Psychiatrická nemocnica.   

Cítiš, že chytáš druhý dych. A zrazu je tu aj akási istota. Nevieš, kde sa vzala, ale je tu. Toto bude niečo nové, úplne iné. Únik z bludného kruhu. Nevieš, kam ťa to zavedie, ale hlavne, že sa dostaneš von z toho príšerného začarovaného kruhu. A možno to bude aj bolieť, ale to nevadí. Hlavne, že už konečne budeš žiť.

Potom si sa ešte nesmelo opýtal kamaráta:

„A prečo nás... prečo „to“ vlastne liečia tu, v psychiatrickej nemocnici? Však nie sme blázni.“

„Nie. To nie. Ale je to vraj psychická choroba. Alkoholizmus. A má to aj svoju lekársku diagnózu. Volá sa to F10.“

Videl na tebe, že ešte stále ti na tom niečo vadí, že stále to všetko ešte nevieš prehltnúť. Preto dodal: „Ale neboj sa. Žiadnych bláznov sa nemusíš báť. S tými sa tu možno ani nestretneš. Skutočný blázinec je tam vonku, za tým dlhým žltým múrom.“

 

 

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Kontakt

 

 Prezident  ASKAS

 

------------------------------------- 

Viceprezident  ASKAS 

Ján  Václav  

mobil - 0905 700 838

 janvaclavzeman@azet.sk

Kalendár akcií

pon uto str štv pia sob ned
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31

Daj o nás vedieť priateľom

ADMINISTRÁTOR

Aktualizovanie v adresári, termíny vašich akcií

     a príspevky posielajte na :              

          0915 954 927

madlenak@centrum.sk

 

Paľo  MADLEŇÁK

PM admin laughing 

djcf watermark5

 

 

Návštevnosť

TOPlist