ASKAS

Asociácia klubov abstinujúcich Slovenska

Vitajte na stránkach Asociácie klubov abstinujúcich Slovenska - ASKAS

 

Naša stránka slúži hlavne na komunikáciu medzi klubmi abstinujúcich

a pomoc ľuďom, ktorí zápasia s problémom

ZÁVISLOSŤ .

Keďže kluby pôsobia na celom území Slovenska 

s dôverou sa obráťte na najbližší klub vo vašom regióne.

Osobné skúsenosti a spolupráca s liečebňami

zaručujú účinnú pomoc pre tých,ktorí ju potrebujú.

Či už je to samotný závislý,alebo jeho rodinní príslušníci. 

Neodkladajte svoj problém donekonečna !   

 

 

                    Chlapský rozhovor               

                                                                  Juraj ĎÚRAN                                                      

 

        Po obede, keď už všetci pacienti dojedli a odišli, zostali sme s Ferom v jedálni sami. Mali sme službu a museli sme poumývať a poutierať riady, uložiť ich do skriniek a potom ešte umyť dlážku v kuchyni a v jedálne.  Fero bol oveľa starší ako ja. Mohol mať aj šesťdesiat rokov.

Keď sme pri umývaní riadu nazreli do varnice, zistili sme, že na jej dne zostalo trochu viac ako jedna porcia gulášu. Dobre hustého, s krásnymi mastnými okami. Samé mäso. Fero hlasno preglgol sliny a spýtavo sa na mňa pozrel. Prikývol som a bez slova som položil na kuchynský drez vysokú porcelánovú misku. Potešil sa, opatrne zdvihol ťažkú varnicu a celý jej obsah vylial do misky. Varnicu potom položil na dlážku a hrdo sa na mňa pozrel. Lenže miska bola plná až po okraj. S tým nerátal. Opatrne ju oblapil oboma rukami, celý očervenel od sústredenia, ako sa snažil s ňou pohnúť, ale keď sa mu nekontrolovane roztriasli ruky, tak to vzdal. Spýtavo sa pozrel na mňa.

„Tak čo. Stále sa trasú? Odnesiem ti ju ku stolu?“

„Nuž, veď vieš. Keby bola aspoň taká ťažká jak varnica... ale takto! To ešte nedokážem.“

Predtým mi tvrdil, že nemôže obedovať, lebo má nadváhu a mastný guláš mu nerobí dobre. Neveril som mu, lebo pohľad na jeho roztrasené ruky hovoril sám za seba. Nechcel, aby ostatní pacienti videli, ako sa mu trasú ruky.

Vzal som misku a odniesol som mu ju ku stolu v kúte jedálne, pri otvorenom okne. Vrátil som sa ešte pre lyžicu, chlieb a dve šálky čaju. Sedeli sme pri stole, vyhrievali sa na jarnom slniečku a počúvali sme džavot z ihriska. Fero labužnícky chlípal guláš, ja som popíjal čaj a pozeral som von oknom, aby sa Fero nemusel hanbiť za svoje roztrasené ruky.

Do psychiatrickej liečebne prišiel iba včera ráno a ešte sa nestihol úplne detoxikovať.

Do jedálne nazrela mladá lekárka. Keď nás uvidela, usmiala sa a radostne zaštebotala veselým tónom zamestnanca pred koncom pracovnej zmeny: „Jožko, keď sa vám skončí služba, prosím vás príďte za mnou do mojej kancelárii. Musím s vami spísať hlásenie pre poisťovňu.“ Ešte raz sa usmiala a veselo cupitala ďalej.

„Aha ho. Takže Jožko! To bola psychoška?“

„Ale nie. Ona nie je psychoterapeutka. Pracuje tu ako lekárka.“

„Lekárka? A čo tu robí?“

„Tak to presne neviem. Ale chorých je tu dosť.“

„A ona ordinuje tu? V našom pavilóne? Ešte som ju tu nevidel.“

„Tu. A prestaň sa už zalizovať. Tak skoro sa k nej nedostaneš. S tebou bude vypisovať papiere až po desiatych týždňoch, pred koncom liečby. Radšej jedz. Čaká nás ešte robota.“

„Dobre, dobre. Ja len, že postavu teda má. Jóóój. Tá by veru stála za hriech. Hmmm. A ešte k tomu ryšavá.“ Prekvapene som na neho pozrel. Prečo som si to doteraz nevšimol?

„Máš pravdu. Z tej naozaj priam srší oheň. Ale pozerám, že akosi si ožil. Dokonca sa ti už ani ruky netrasú.“

„To vieš. Kto nepoznal ryšavú, nevie čo to je láska.“ Nedbalo som ho počúval. Zarazil ma iba ten jeho zasnený pohľad, plný nehy. Spomínal na akúsi Eržiku ako na zázrak. Vraj keď to spolu robili, tak mal pocit, že sa pod nimi triasla zem. Hlavou mi prebleslo, že o takomto zemetrasení som už čítal v niektorom z románov od Ernesta Hemingwaya. Ale tón, akým o tom hovoril, mi až príliš pripomínal chlapské krčmové reči, ktoré sú už, dúfam, pre mňa iba minulosťou. Hovoril o niečom úžasnom, čo sa vraj nedá predstaviť. A o čom vlastne? O súloži, ktorá hraničí s cvičením profesionálnych gymnastov?

A pritom to bol prepitý starý dedo. Minimálne o desať rokov starší ako ja. Nechal som ho rozprávať a venoval som sa svojim spomienkam.  

Možno sú ryšavé naozaj vášnivejšie. Ale čo z toho, keď mne sa viac páčia kučeravé, iba s trochu tmavšími vlasmi. Takými ako má manželka. Áno. Tie reči o ryšavých som už počul. Ale dokázal by som ísť s takou ryšavou? Možno. Keby som mal vypité. A aj to by som musel byť riadne oťapený, aby som prekonal ten svoj strach z nevery. Strach. Akoby som počul vlastnú mamku. „Ale veď to sa nepatrí.“ Vraj zakázané ovocie chutí najlepšie. Raz som to chcel skúsiť. Nie. To nebola ryšavá. Ale aj tak. Mal som možnosť, ale keď prišlo k lámaniu chleba, tak som zdrhol, utiekol. Zľakol som sa tých príšerných výčitiek svedomia, ktoré by som mal potom. Veď stačilo, keď som sa k tej dievčine iba priblížil a vyľakane som ju pobozkal. Keď na môj bozk zareagovala až príliš vášnivo, tak som sa preľakol. Celý som sa roztriasol od strachu a nedokázal som sa uvoľniť. Zdupkal som. Nie. Nepatrím medzi playbojov, ani medzi tých, ktorí si dokážu pochutnať na zakázanom ovocí. A o ryšavých? To môžem ozaj len snívať. Nič iné nedokážem. Ale niekde som počul, že na rozdiel od chlapov, ženy nemajú v takýchto prípadoch až také morálne problémy.

Z myšlienok ma vytrhol pohľad cez okna. Pred susedným pavilónom zastalo policajné auto a vystúpili z neho dvaja policajti, ktorí sa bezradne obzerali okolo seba, akoby niečo hľadali. Z pavilónu vyšla službukonajúca sestrička. Policajti sa s ňou o niečom rozprávali a potom všetci vošli do pavilónu. Fero to pozoroval spolu so mnou a všimol som si, že viditeľne zbledol.

„Fero, čo je s tebou? Hádam len nehľadajú teba? Veď ty tu nie si na súdny príkaz. Oni sem chodia hlavne kvôli nim. A sem tam privezú niekoho nového.“ Fero zazrel na mňa a bolo vidieť, ako úporne premýšľa.

„Ale, vieš, mám ešte dáke dlhy“, zaváhal, „a aj dáke tie alimenty. Akosi sa to nakopilo. Takže neviem. Je možné, že tamtí hľadajú práve mňa. A akosi sa necítim dobre. Vieš čo, pre istotu sa bežím skryť.“

Nečakal na moju odpoveď, otočil sa a rýchlym krokom vyšiel von. Po chvíľke som ho uvidel, ako už kráča popri policajnom aute pomalým a ležérnym krokom smerom k záhradným skleníkom. 

Zašiel som do výdajne a s nechuťou som sa pustil do utierania riadov. Komediant. Keby ho tí policajti naozaj chceli nájsť, tak si ho nájdu. To nebol útek pred policajtmi. To bol útek lenivca pred robotou. Asi sa mu zachcelo zdriemnuť si po dobrom obede, a teraz si myslí, ako so mnou vykýval. Kašlať na to. To je naozaj iba jeho problém. A ktohovie, čo by povedal, keby do jedálne nazrela čiernovláska alebo plavovláska.

Keď som šiel zavrieť okno v rohu jedálne, na stoličke som našiel položenú knihu, zabalenú v novinovom papiere. Asi ju tu zabudol niektorý pacient. Alebo žeby Fero pri svojom prefíkanom úteku pred povinnosťami? Vzal som knihu a otvoril som ju. Bol to román „Komu zvonia do hrobu“. Aha ho! Z knihy vyčnievala stará pohľadnica, ktorá slúžila zrejme ako záložka. Otvoril som knihu v mieste záložky a hneď na konci prvého odseku som uvidel to, čo som už dávno tušil. Ten krásny slovný zvrat, ktorým sa Fero tak barbarsky oháňal ako zaklínadlom: „...cítil, že sa zem pod nimi hýbe.“

Narýchlo som doutieral riady a vyutieral podlahu. Ešte raz som sa pozrel von oknom na lavičku, kde sme vždy sedávali s manželkou, keď prišla za mnou na návštevu. Moja krásna plavovláska. Najkrajšia z najkrajších. Potom som vzal knihu a šiel som za ryšavou lekárkou. Bola jar a ja som sa cítil fajn. Veď presne za tri dni sa mi končí liečba a konečne pôjdem domov.

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Kontakt

 

 Prezident  ASKAS

 

------------------------------------- 

Viceprezident  ASKAS 

Ján  Václav  

mobil - 0905 700 838

 janvaclavzeman@azet.sk

Kalendár akcií

pon uto str štv pia sob ned
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31

Daj o nás vedieť priateľom

ADMINISTRÁTOR

Aktualizovanie v adresári, termíny vašich akcií

     a príspevky posielajte na :              

          0915 954 927

madlenak@centrum.sk

 

Paľo  MADLEŇÁK

PM admin laughing 

djcf watermark5

 

 

Návštevnosť

TOPlist