Déjà vu
Hudba, vrava, štrnganie pohárov, cingot príborov a veselý štebot dvoch dievčat, ktoré sedeli oproti nemu. Ale... prečo musí stále na ne poškuľovať? V čom to je, že nedokáže od nich odtrhnúť zrak? Potom mu to náhle došlo. Prekvapivo si uvedomil, že všetky tieto dámy a páni v sále sú jednoducho mladší... mladší ako on a jeho manželka. Starnem, smutne skonštatoval.
Someliér a jeho mladá pomocníčka začali nosiť na plesové stoly syry. Drevené podnosy plné rôznych druhov syra, prichutené vlašskými orechmi a veľkými bobuľkami hrozna. Déjà vu. Niekde to už videl. Presne túto scénu, takéto lopáriky a toto množstvo syrov.
Z pľúc a hrdla sa mu vydral nepríjemný suchý kašeľ, znejúci ako sykot balóna, z ktorého rýchlo uniká plyn. Cítil sucho v hrdle a krv mu jemne búšila do slúch. Privrel oči a predstavil si, ako sa mu nad temenom hlavy vznáša veľký červený netopier a svojimi horiacimi krídlami mu v nepríjemne pravidelných intervaloch búši do slúch.
Syry, vzdychol si, to nie je déjà vu. To mu len démon sebaľútosti a sebaklamu kladie pred rozpálený mozog pokrivené zrkadlo času a reality. Dosky so syrmi sa ešte snažili udržať jeho pozornosť a prinútiť ho spomenúť si, kde ich to vlastne videl. Ale mozog sa už ako-tak vzchopil a zaostril svoj objektív na realitu.
Nie. Žiadne déjà vu. Žiadne tajomné francúzske názvy. To ma znovu dobehla iba moja dotieravá a neodbytná minulosť, pomyslel si a s veľkým úsilím privrel viečka, aby aspoň trochu schladil rozpálené oči.
Po chvíľke ich otvoril a prekvapene sa zahľadel na svoju ruku, v ktorej kŕčovite zvieral decový pohár na víno s perlivou minerálkou. Toto je ono. Veď ja im závidím, že oni môžu piť, a ja... ja som sa už toho zriekol. Ale prečo tá závisť a nespokojnosť? Veď oni nie sú chorí. Chorý som tu iba ja.
A vtedy pocítil ten zlom. Začul štrngot, akoby sa mozog konečne zbavil prekliatych okov minulosti. Znovu sa zahľadel na dievčatá, ktoré sedeli oproti nemu, neustále štebotali a veľmi vážne sa hrali na degustátorov vín. Áno. Toto je to skutočné a pravé déjà vu. Toto všetko tu už raz bolo. Kedysi som aj ja bol takýto, mladý. Kedysi...
Opatrne položil pohár na stôl, pozrel na manželku a spýtal sa jej, či má chuť tancovať. Odpoveďou mu boli jej oči, rozžiarené radosťou. Odišli na tanečný parket, vznášali sa v rytme valčíka a on zhlboka vdychoval do pľúc jej vôňu, ktorá mala preňho v tomto momente opojnú príchuť slobody a nádherného zmieru s realitou.
Poviedka je z knihy : NA DNE DUŠE
Je možné si ju kúpiť cez internet, ale aj v kamenných obchodoch.
Autor : Juraj ĎÚRAN
Komentárov
JE TO ÚŽASNÉ ČÍTANIE.
RSS informačný kanál kometárov k tomuto článku.