Michaela ŠAVRNOCHOVÁ

Rodina so závislým členom

Michaela Šavrnochová
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty
so zameraním na závislosť od alkoholu
2024
Univerzita Komenského v Bratislave
© Michaela Šavrnochová, 2024
Univerzita Komenského v Bratislave, Pedagogická fakulta, Katedra sociálnej práce

Recenzentky
 prof. PhDr. Eva Mydlíková, PhD.
doc. PhDr. Angela Almašiová, PhD.
Publikácia je šírená pod licenciou Creative Commons CC BY-SA 4.0 (vyžaduje sa:
povinnosť uvádzať pôvodného autora, povinnosť odvodené dielo zdieľať pod
rovnakou licenciou ako pôvodné dielo). Viac informácií o licencii a použití diela:
https://creativecommons.org/licenses/by-sa/4.0/
 https://stella.uniba.sk/texty/PDF_MS_rodina-zavisly_clen.pdf
Vydavateľ
 Univerzita Komenského v Bratislave
ISBN 978-80-223-5912-2 (online)
Obsah
Úvod.....................................................................................................5
1. Syndróm závislosti od alkoholu ....................................................... 6
1.1 Klasifikácia .................................................................................................................... 7
1.2 Následky nadmerného užívania alkoholu.................................................................... 11
1.3 Liečba ......................................................................................................................... 13
2. Rodina so závislým členom ........................................................... 19
2.1 Rodinný systém so závislým členom...........................................................................20
2.2 Charakteristika rodín so závislým členom .................................................................. 24
2.3 Dôsledky závislosti na členov rodiny...........................................................................27
3. Kodependencia ............................................................................ 36
3.1 Teoretické koncepty ................................................................................................... 37
3.2 Fázy kodependencie ...................................................................................................39
3.3 Kognitívne a behaviorálne reakcie rodičov závislých detí............................................45
4. Intervencie pre rodiny ................................................................... 50
4.1 Prístupy využívané v zahraničí ....................................................................................51
4.2 Prístupy využívané na Slovensku ................................................................................54
4.3 Sociálne poradenstvo pre kodependentov ..................................................................58
4.4 Svojpomocné liečebné programy ...............................................................................63
4.5 Socioterapia v prirodzenom prostredí závislého .........................................................67
5. Motivačné interview ......................................................................75
5.1 Hlavné poradenské ciele podľa fázy procesu zmeny ...................................................79
5.2 Základné techniky vedenia motivačného interview ................................................... 82
5.3 Vzťah medzi princípmi sociálnej práce a aspektmi motivačného interview.................85
6. Prípadové štúdie .......................................................................... 88
6.1 Klient č. 1 MAREK ...................................................................................................... 88
6.2 Klient č. 2 MICHAL......................................................................................................91
6.3 Klient č. 3 TOMÁŠ...................................................................................................... 94
Záver .................................................................................................. 97
Zoznam skratiek ................................................................................. 98
Zoznam bibliografických odkazov ....................................................... 100

5
Úvod
Závislosti predstavujú závažný problém a spolu so svojimi negatívnymi sociálnymi dopadmi
sú predmetom multidisciplinárnej starostlivosti. Na ich riešení sa podieľajú najmä vládne
rezorty zdravotníctva, sociálnych vecí a rodiny, vnútra a spravodlivosti. Škody spôsobené
alkoholom a drogami však majú dosah nielen na závislého jedinca, ale aj na jeho rodinu,
blízke osoby a celú spoločnosť. Hoci fyziologický vplyv užívania psychoaktívnych látok je
primárne individuálnym javom, ich zneužívanie preniká do celého rodinného systému.
Porozumenie závislosti ako choroby celej rodiny a súčasne systémový prístup k rodine
s (nielen) alkoholovo závislým členom umožňuje pochopiť zložitú sieť vzájomných interakcií
a modifikácií správania sa jednotlivých členov nielen v kontexte priestorovom, ale aj
časovom.
Ponuka intervenčných a podporných programov pre rodiny a blízkych závislých osôb je
na Slovensku značne limitovaná a len potvrdzuje názory odborníkov, že zapojenie rodiny
do komplexného procesu liečby je historicky zanedbávaným aspektom liečby a rodiny sa
často považujú skôr za doplnok liečby než za jej neoddeliteľnú súčasť (Copello & Orford
2002; Csiernik 2002). Zapojenie rodiny do liečby pritom považujeme za dôležité (ak nie
podstatné) z viacerých dôvodov. Závislosť je rodinná choroba a širšia ponuka podporných
programov môže výrazne zlepšiť fungovanie jednotlivca a rodiny. Viaceré medzinárodné
výskumné štúdie (Edwards & Steinglass 1995; Meads et al. 2007; McCrady & Epstein 2009)
preukázali, že služby pre rodiny a dlhodobé sprevádzanie rodiny uľahčujú rozhodnutie
závislého člena ísť sa liečiť, nastúpiť na liečbu, absolvovať ju celú a následne upevňovať
proabstinenčné vzory správania s cieľom trvalej abstinencie.
Predkladaná vysokoškolská učebnica RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM. Teoretické
východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu ponúka pohľad
na rodinu so závislým členom v kontexte zmeny fungovania rodinného systému i adaptácie
celej rodiny na novú životnú situáciu. Obsahovo je koncipovaná tak, aby poskytla
komplexný prehľad o danej téme, pričom sa opiera o významné medzinárodné a národné
vedecké štúdie, publikácie a články odborníkov v pomáhajúcich profesiách.
Cieľom vysokoškolskej učebnice je v procese vysokoškolského vzdelávania študentiek
a študentov pomáhajúcich profesií rozšíriť teoretické poznatky v danej téme a posilniť ich
potenciál pre budúcu prácu s rodinami so závislým členom. Poznatkové penzum je doplnené
o aplikačnú rovinu, v rámci ktorej si môžu študentky a študenti prostredníctvom
prípadových štúdií zhodnotiť posúdenie prípadu z pohľadu sociálnej práce.
Michaela Šavrnochová
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
6
1. Syndróm závislosti od alkoholu
Závislosť predstavuje vzájomný vzťah, ktorý môže mať podobu potreby niečoho, môže byť
však aj obrazom ľudskej krízy, prípadne obrazom patologických vzťahov, hodnôt a tradícií
(Šavrnochová 2017). Závislosť však môžeme vnímať aj ako problém, ktorý súvisí so životnou
filozofiou, kedy človek nezvláda život podľa vlastného presvedčenia, alebo jeho vlastné
presvedčenie nekorešponduje s normálnym, čiže zdravým životným fungovaním. Závislosť
jedinca sa začína tam, kde pôvodné životné perspektívy zlyhávajú a význam drogy narastá
do takej miery, že nekontrolovateľným spôsobom preberá prvoradé miesto v prežívaní
jednotlivca i jeho najbližšieho sociálneho okolia.
Látková závislosť (angl. Substance Addiction), v minulosti označovaná ako toxikománia
(pojem pochádzajúci z gréckeho slova toxikos – smrteľný, jedovatý a mania – šialenstvo),
bola Svetovou zdravotníckou organizáciou v roku 1964 doplnená termínom drogová
závislosť. Z dôvodu vzostupu tzv. nelátkových závislostí sa postupne upustilo od termínu
drogová a nahradil ho pojem látková závislosť.
KĽÚČOVÉ POJMY
syndróm závislosti forma liečby
psychická závislosť kognitívno-behaviorálna terapia
fyzická závislosť redukcia pitia
závislosť od alkoholu kontrolované pitie
somatické následky cieľ liečby
psychické následky abstinencia
sociálne následky
Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) definuje
syndróm závislosti ako skupinu odchýlok v správaní,
poznávaní a vo fyziologických funkciách, ktorá sa vyvíja
pri opakovanom užití návykovej látky.
Michaela Šavrnochová
7
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok (F10 – F19) sú
v súčasnosti platnej 10. revízii MKCH-10 zaradené do V. kapitoly – Duševné poruchy
a poruchy správania. Patria sem poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním jednej
alebo viacerých nasledovných psychoaktívnych látok získaných na lekársky predpis alebo
bez neho: F10 – alkohol; F11 – opiáty; F12 – kanabinoidy (marihuana, hašiš); F13 – sedatíva
alebo hypnotiká; F14 – kokaín; F15 – iné stimulujúce látky vrátane kofeínu; F16 –
halucinogény; F17 – tabak; F18 – prchavé rozpúšťadlá a F19 – viaceré drogy súčasne a iné
psychoaktívne látky (užívanie dvoch alebo viac známych psychoaktívnych látok, ale nedá sa
určiť, ktorá z nich najviac prispieva k vzniku poruchy).
1.1 Klasifikácia
Závislosť od alkoholu je klasifikovaná pod kódom F10.2, v rámci vymedzenia porúch
psychicky a správania figurujú v MKCH-10 aj ďaľšie diagnostické jednotky:
F10.0 – Akútna intoxikácia
F10.1 – Škodlivé užívanie
F10.2 – Syndróm závislosti
F10.3 – Abstinenčný syndróm
F10.4 – Abstinenčný syndróm s delíriom
F10.5 – Psychotické poruchy
F10.6 – Amnestický syndróm
F10.7 – Reziduálna a neskoro nastupujúca psychotická porucha
F10.8 – Iné psychické poruchy a poruchy správania
F10.9 – Nešpecifikované psychické poruchy a poruchy správania
Syndróm závislosti je tu definovaný podľa nasledovných diagnostických kritérií:
• Silná, neodolateľná túžba piť (craving – baženie, nutkanie).
• Narušená schonosť kontrolovane piť.
• Dôkazy tolerancie voči účinkom alkoholu (potreba zvyšovať množstvo vypitého
alkoholu na dosiahnutie stavu uvoľnenia a eufórie).
• Výskyt abstinenčných príznakov pri nedostatku alkoholu v organizme (syndróm
z odňatia).
• Postupná redukcia a strata ostatných záujmov.
• Pokračovanie v konzumácii alkoholu aj napriek vedomosti o jednoznačných
škodlivých zdravotných dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu.
Samotné stanovenie diagnózy je podmienené výskytom troch alebo viacerých vyššie
uvedených kritérií v priebehu aspoň jedného mesiaca alebo opakovane v kratších
časových intervaloch v priebehu 12 mesiacov. Diagnóza syndrómu závislosti od alkoholu
je na Slovensku číslovaná kódom F10.2. Vychádzajúc z definície Svetovej zdravotníckej
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
8
organizácie z roku 1979 (Novomeský 1996, s. 14), ktorá klasifikuje závislosť ako „psychický
a často aj fyzický stav vyplývajúci z užívania návykovej látky, charakterizovaný reakciami
obsahujúcimi vždy nutkavú potrebu užívať návykovú látku sústavne, alebo periodicky s cieľom
prežívať jej psychické účinky, alebo utlmovať nepríjemný stav z nedostatku látky“, rozlišujeme:
• psychickú závislosť, ktorá sa prejavuje túžbou človeka užívať drogu a opakovane
zažívať príjemné pocity (Pavelová et al. 2013). V praxi býva označovaná aj ako
neovládateľná túžba, nutkanie pokračovať v užívaní aj napriek tomu, že závislý vie
o rizikách dopadu drogy na svoje zdravie.
• fyzickú (somatickú) závislosť, ktorá je sprevádzaná príznakmi presne opačnými
ako tie, pre ktoré závislý drogu vyhľadáva a užíva. Mechanizmus vzniku fyzickej
závislosti spočíva v prispôsobení sa organizmu novej úrovni homeostázy v dôsledku
užívania drogy a reakciami (najčastejšie abstinenčným syndrómom) na porušenie
tejto novej homeostázy.
Súčasná formulácia choroby závislosti od alkoholu nadväzuje na model, ktorý rozvinul
americký fyziológ Elvin M. Jellinek. Jellinek bol jedným z prvých, ktorí zaujali vedecký
prístup k chápaniu alkoholizmu a závislosti ako choroby, a je tiež jedným z prvých, ktorí
podporili model choroby na zobrazenie priebehu závislosti. Jeho model závislosti
identifikuje postupné štádiá alkoholizmu, pričom v každej fáze podrobne opisuje konkrétne
udalosti a okolnosti vyplývajúce zo závislosti. Tento koncept bol v roku 1946 prvýkrát
predstavený v časopise Quarterly Journal of Studies on Alcohol and Drugs (Jellinek, 1946).
Celosvetovo znamenal posun v chápaní alkoholizmu ako cesty závislosťou v jednotlivých
fázach alkoholizmu, a nie ako morálneho zlyhania jedinca. Odvtedy sa môžeme stretnúť
v odbornej literatúre s množstvom pojmov, ktoré sa používajú ako synonymum syndrómu
závislosti od alkoholu a jedinca závislého od alkoholu – alkoholizmus, abúzus alkoholu,
chronický alkoholizmus, alkoholik/alkoholička. Z dôvodu moralistického obsahu niektorých
pomenovaní pracujeme v celom texte s pojmami „závislosť od alkoholu“, „alkoholová
závislosť“, jedinec „závislý od alkoholu“ a „alkoholovo závislý“ jedinec.
Jellinek vo svojej publikácii The Disease Concept of Alcoholism z roku 1960 (2010 reprint
of 1960) bližšie špecifikoval závislosť od alkoholu ako každé užívanie alkoholických nápojov,
ktoré spôsobuje nejakú škodu jedincovi alebo spoločnosti. Opierajúc sa o Jellinekovu
typológiu rozlišujeme päť základných typov alkoholovej závislosti:
1. Typ alfa – problémové pitie, abúzus alkoholu v špecifických situáciách
(pri potláčaní úzkosti, tenzie, depresívnych pocitov).
2. Typ beta – príležitostný abúzus, pri ktorom zohrávajú rozhodujúcu úlohu
sociokultúrne okolnosti (charakteristickým sú somatické komplikácie).
3. Typ gama – závislosť od alkoholu s typickou poruchou kontroly, postupným
nárastom tolerancie a silnou psychickou závislosťou.
4. Typ delta – pravidelné, každodenné užívanie alkoholu bez výraznejších vonkajších
prejavov, silne rozvinutá fyzická závislosť.
Michaela Šavrnochová
9
5. Typ epsilon – epizodický abúzus (dipsománia, periodické pitie) charakteristický
striedajúcimi sa epizódami nekontrolovaného užívania alkoholu a nepitia (Jellinek
1946).
Podľa Kolibáša a Novotného (2007, s. 71) predstavuje závislosť od alkoholu „chorobný stav
vznikajúci po viacročnom systematickom konzume alkoholu (3 – 15 rokov)“. Výstižnú definíciu
alkoholovo závislého jedinca prezentujú Ühlinger a Tschui (2009, s. 29), podľa ktorých
„za závislého možno považovať každého, kto sa nedokáže obísť bez alkoholu a stráca kontrolu
nad pitím“. Alkoholovú závislosť však môžeme vnímať aj ako problém, ktorý súvisí
so životnou filozofiou, kedy človek nezvláda život podľa vlastného presvedčenia, alebo jeho
vlastné presvedčenie nekorešponduje s normálnym, čiže zdravým životným fungovaním.
„Ľudia, ktorí sa liečia z alkoholizmu, sa liečia z choroby“ (Geringer Woititz 1997, s. 145).
V súvislosti s dopadom chronického abúzu alkoholu jedinca na rodinu, rešpektujúc pritom
vzájomnú prepojenosť a ovplyvňovanie všetkých jej členov v rámci rodinného systému,
budeme sa v ďalšom texte opierať o klasickú Jellinekovu definíciu alkoholovej závislosti.
Bio-psycho-sociálno-spirituálny
model závislostí
Bio-psycho-sociálno-spirituálny model zdravia predstavuje v medicínskych vedách
holistický pohľad na človeka a pri starostlivosti o pacienta a posudzovaní akéhokoľvek
zdravotného problému treba brať do úvahy biologické, psychologické, sociálne a spirituálne
hľadiská (Saad et al. 2017).
Pri vysvetľovaní príčin vzniku závislosti (nielen) od alkoholu väčšina odborníkov vychádzala
v minulosti z bio-psycho-sociálneho modelu psychických porúch. Predpokladali
multifaktorovú etiológiu s možnou príležitostnou väčšou váhou niektorého z faktorov,
pričom ich význam a podiel sa pri jednotlivých poruchách líšil a boli zaznamenané aj viaceré
významné interindividuálne rozdiely v podiele skupín etiologických faktorov (Heretik et al.
2007).
Závislosť od alkoholu je chronické,
doživotné ochorenie, z ktorého sa nedá vyliečiť.
Riešením je dlhodobá, optimálne celoživotná abstinencia.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
10
Samotný vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko mesiacov až rokov. Ovplyvňujú ho
mnohé činitele, spôsoby užívania a druh alkoholu, vek užívateľa (čím je jedinec mladší, tým
kratšie trvá vytvorenie závislosti), pohlavie (u žien sa závislosť vyvíja rýchlejšie), zdravotný
stav užívateľa, spôsob metabolizácie alkoholu a pod.
V súčasnosti však prevládajú názory, že tento model nie je dostatočne holistický, pretože
neberie do úvahy duchovný rozmer človeka. Podľa Kalinu (2013) získava spiritualita veľmi
dôležitý rozmer pre svoju úlohu najmä v procese doliečovania, pretože pomáha človeku
nájsť zmysluplnosť života a pocit vlastnej hodnoty.
Biologická dimenzia tohto modelu zahŕňa faktory, akými sú najmä výskyt alkoholovej
závislosti u prvostupňových príbuzných (prítomnosť závislosti u biologického otca), ale aj
účinky alkoholu na plod nenarodeného dieťaťa a priebeh pôrodu.
Psychologická dimenzia zahŕňa osobnosť jedinca a faktor jeho osobnej zodpovednosti
(pokiaľ je užívanie alkoholu vôľovým aktom, na začiatku vzniku závislosti sú podstatnými
faktormi kontrola správania a vôľa jedinca. Čiže ak aj je rozhodnutie užiť alkohol otázkou
vôle, jeho účinok môže byť zásadným spôsobom ovplyvnený genetickými faktormi.
Tí, u ktorých bude prvotná mimovôľová odpoveď na alkohol výrazne príjemná, budú skôr
náchylní túto skúsenosť zopakovať ako tí jedinci, u ktorých bola odpoveď neutrálna alebo
nepríjemná). Taktiež sem môžeme zaradiť aj harmonický vývoj dieťaťa, podporu v čase
dospievania, pri hľadaní vlastného JA, ale aj poskytnutie adekvátnej pomoci pri výskyte
rôznych duševných porúch.
Sociálna dimenzia zahŕňa najmä prostredie, v ktorom jedinec vyrastá a ktoré má najväčší
vplyv na vytváranie jeho budúcich postojov. Kľúčovým je samozrejme rodinné prostredie,
avšak môžeme sem zaradiť aj rovesnícke skupiny, ktorých tlak môže byť na jedinca veľmi
vysoký, zvlášť v období dospievania (často skupina rovesníkov nadobúda pre jedinca väčší
význam a komunikácia medzi dieťaťom a rodinou sa pretrháva). Ďalším, pomerne častým
dôvodom nadmerného abúzu alkoholu je strata zamestnania, denných rituálov,
každodenných povinností, únik do apatie (Vaska 2014). Nepochybne veľkú úlohu zohrávajú
aj kultúrne normy danej spoločnosti, názory a postoj spoločnosti k užívaniu alkoholu.
Rovnako súčasný životný štýl, vysoké pracovné tempo, každodenný stres, tlak okolia
na sociálny status, pracovné prostredie – to všetko môže byť (v kombinácii
napr. s osobnosťou jedinca) dôvod pre nadmerný abúzus alkoholu.
Spirituálna dimenzia znamená „intímnu oblasť priameho zážitku toho, čo je za každodenným
úsilím, čo dáva zmysel tomuto úsiliu, čo dáva zmysel životu vôbec“ (Kudrle 2003, s. 93). Závislí
od alkoholu popisujú „hrozné pocity vnútornej prázdnoty a straty zmyslu, ktoré charakterizujú
obdobie aktívneho pitia“ (Rotgers 1999, s. 22). Rizikovými faktormi z tohto hľadiska tak
môže byť absencia zmyslu života, vlastnej jedinečnosti, duchovných hodnôt, pocity
duchovnej prázdnoty, zúfalstva. Odborníci z oblasti liečby závislosti od alkoholu (Kudrle
2003, Martinove, O. a kol. 2011, Nešpor 2007) zdôrazňujú, že tieto pocity môžu pretrvávať aj
v začiatkoch abstinencie (napr. „Som triezvy, kedy budem šťastný?“), preto v rámci terapie
i následnej starostlivosti odporúčajú využívať alternatívne terapie (napr. relaxačné techniky
Michaela Šavrnochová
11
ako autogénny tréning alebo joga, ale aj transcendentálnu meditáciu, spiritualitu
a modlitby).
1.2 Následky nadmerného užívania alkoholu
Somatické následky
Najcitlivejším a najviac postihnutým orgánom býva spravidla mozog, kedy dlhoročný
abúzus alkoholu spôsobuje okrem porúch krátkodobej a dlhodobej pamäti, porúch
koordinácie, vnímania a koncepčného myslenia, mozgovej atrofie (úbytku mozgového
tkaniva) i jeden z najčastejších prejavov – alkoholický tremor, prejavujúci sa trasom rúk,
jazyka, hlavy a celého tela. Poškodenie periférnych nervov má za následok alkoholickú
polyneuropatiu, ktorá sa prejavuje svalovou slabosťou, kŕčmi, pocitmi tŕpnutia až poruchami
pohyblivosti rôznych častí tela, najčastejšie dolných končatín. Ďalším, pomerne častým
prejavom abúzu alkoholu je alkoholická epilepsia – epileptické záchvaty viazané výhradne
na alkohol, ktoré môžu byť vyvolané rovnako abúzom alkoholu, ako i náhlym odňatím.
Alkohol je považovaný za jeden z etiologických faktorov kardiovaskulárnych ochorení najmä
u mladších ročníkov, viaceré výskumy poukazujú na vplyv alkoholu na urýchlenie tvorby
arteriosklerotických zmien, na zvýšený výskyt infarktov myokardu (Skála 1987) a priamy
toxický vplyv alkoholu na srdcový sval, nedostatok vitamínu B, nahromadenie lipidov
a pokles magnézia spôsobujúci alkoholickú kardiomyopatiu.
Medzi najbežnejšie ochorenia tráviacej sústavy patria choroby žalúdka a choroby pečene –
alkoholická steatóza (zväčšenie pečene), pri ďalšom užívaní alkoholická hepatitída a jej
prechod do alkoholickej cirhózy (stvrdnutiu pečene), ktorá je považovaná za jedno
najzávažnejších ireverzibilných ochorení závislých od alkoholu (Skála 1987; Kunda 1988;
Szántová 2013).
Z ďaľších ochorení spomenieme zhubné nádory (najmä nosohltanu, ústnej dutiny a horného
tráviaceho traktu), vredové choroby žalúdka, krvácanie do zažívacieho traktu, zníženú
plodnosť a impotenciu, vysoký krvný tlak, časté zápaly priedušiek a pľúc (Nejdlová 2005;
Zima 2006).
Psychické následky
Nejdlová (2005) medzi psychické následky abúzu alkoholu zaraďuje precitlivenosť,
problémy s vlastnou identitou a sebaporozumením, nedostatok sebaúcty, poruchy nálad,
nízku frustračnú toleranciu a depresie. Nepochybne najzávažnejšie škodlivé následky
chronického abúzu alkoholu v psychickej oblasti však predstavujú alkoholické psychózy:
• Ebrieta, intoxikácia alkoholom, ktorá môže byť simplexná (jednoduchá) a abnormná
(komplikovaná a patická).
• Alkoholická charakteropatia (alkoholická depravácia) – sprevádzaná poruchami
v oblasti etických a morálnych noriem, bagatelizáciou protispoločenského konania
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
12
chorého, vzťahovačnosťou, žiarlivosťou, oslabením vôľových schopností
a celkovým obmedzením záujmov.
• Delirium tremens – rozvíja sa približne u 10 – 30% pacientov so závislosťou
od alkoholu hospitalizovaných pre abstinenčný syndróm, je sprevádzaný
tremorom, potením, nechuťou do jedla až dávením, celkovou slabosťou, ale najmä
masívnymi zrakovými a sluchovými halucináciami, úzkosťou a nepokojom.
• Alkoholická halucinóza – sprevádzaná podobnými príznakmi ako pri delirium
tremens, súčasne sú prítomné sluchové halucinácie prejavujúce sa formou dialógu,
v ktorom sa o chorom hovorí v tretej osobe, príznačné sú taktilné, olfaktorické
a vizuálne halucinácie.
• Alkoholická paranoidná psychóza – vyskytujúca sa častejšie u mužov,
charakteristická bludmi prenasledovania, nedôverčivosti, podozrievavosti a najmä
žiarliveckými bludmi nevery, ktoré v strednom a vyššom veku môžu vyústiť
do alkoholickej paranoje.
• Korsakovova psychóza – pomenovaná podľa Korsakovova, ktorý ju v roku 1889
popísal ako psychózu s organickým psychosyndrómom, masívnymi konfabuláciami
a polyneuritídou (atrofiou svalstva najmä na dolných končatinách), pričom
najcharakteristickejším sprievodným javom tohto ochorenia sú konfabulácie –
postihnutý trpí poruchami novopamäti a prázdne, chýbajúce miesta a spomienky
nahrádza konfabuláciami, o pravdivosti ktorých je presvedčený.
• Alkoholická demencia – podľa Skálu (1987, s. 72) „konečné vyústenie alkoholickej
kariéry“ predstavuje postupnú stratu záujmov, poruchu sociability a sociálnu
degradáciu, kedy chorý jedince potrebuje 24-hodinovú starostlivosť a dohľad (Skála
1987; Kunda 1988; Fiziková 2012; Turček et al. 2012).
Sociálne následky
Nakoľko v našej spoločnosti je tolerancia k alkoholu pomerne vysoká, menšie výkyvy
vo vzťahu k alkoholu sú tolerované a nie sú ani sankcionované. Alkohol plní určitú sociálnu
funkciu, konzumuje sa pri spoločenských príležitostiach a dokonca v mnohých situáciách je
žiaduci. Keď človek stratí schopnosť regulovať svoje pitie, spoločnosť ho prestáva tolerovať
a rola „alkoholika“ nadobúda nízky sociálny status. Samotná patológia závislosti
od alkoholu býva veľmi pestrá, závislí nie sú schopní po istom čase plniť požiadavky bežných
sociálnych rolí, čím sa dostávajú do konfliktu so spoločnosťou.
Lindenmeyer (2009) poukazuje na tri základné podmienky sociálneho úpadku jedinca:
• Bezprostredné sociálne následky nadmerného abúzu (napr. rozvod, zlyhanie v práci
a následná výpoveď, nezamestnanosť, dlhy, strata bývania, bezdomovectvo).
• Potreba odstupu okolia, odmietnutie závislého spoločnosťou, strata sociálneho
statusu.
• Vyhýbavé stratégie závislých (sociálne stiahnutie, prípadne uprednostnenie
kontaktu s podobne postihnutými jedincami, aby tak unikli stigmatizovaniu ich
problémov s alkoholom).
Michaela Šavrnochová
13
Narastajúce sociálne problémy sa stávajú čoraz častejším spúšťačom ďalšieho pitia, pričom
závislí si pri vnímaní seba samého často zamieňajú príčinu a následok. Sú presvedčení
o tom, že pijú kvôli narastajúcim sociálnym problémom, pritom v skutočnosti ich sociálna
situácia a stupňujúce sa problémy bývajú do veľkej miery podmienené ich pitím. Vzniknutý
sociálny bludný kruh tak umocňuje závislosť a vytvára čoraz menší priestor pre motivovanie
jedinca na liečbu.
1.3 Liečba
Od zrušenia protialkoholických záchytných staníc na Slovensku v roku 2010 sú pacienti
s akútnou intoxikáciou alkoholom umiestňovaní na urgentnom príjme, prípadne
na jednotkách intenzívnej starostlivosti na interných oddeleniach všeobecných nemocníc.
Ľahšie formy závislosti s vyššou mierou adherencie a stabilným sociálnym zázemím sa liečia
skôr ambulantnou formou v denných psychiatrických stacionároch. Pacienti
sú v starostlivosti psychiatra, podľa potreby v spolupráci s klinickým psychológom. Ťažšie
a komplikované formy je vhodné liečiť predovšetkým ústavnou formou špecializovaným
multidisciplinárnym terapeutickým tímom. Ten podľa aktuálneho Komplexného
manažmentu pacienta so závislosťou od alkoholu 1. revízia tvorí:
• Lekár so špecializáciou v odbore psychiatria
• Lekár v špecializovanej príprave v odbore psychiatria
• Klinický psychológ
• Psychológ s CPČ látkové a nelátkové závislosti
• Psychológ v zdravotníctve bez špecializácie
• Sestra, zdravotnícky asistent / praktická sestra
• Sociálny pracovník
• Liečebný pedagóg (Turček et al. 2023).
Ústavná liečba sa realizuje v centrách pre liečbu drogových závislostí (CPLDZ – Bratislava,
Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela Pezinok, Rieka, Odborný liečebný ústav
psychiatrický Predná Hora, Banská Bystrica, Špecializovaná nemocnica Považský Chlmec a
Košice), na psychiatrických oddeleniach všeobecných nemocníc (napr. psychiatrické
oddelenie HNsP Trstená, psychiatrické oddelenie pre liečbu drogových závislostí Hronovce
a i.) a v psychiatrických nemocniciach / liečebniach (napr. Psychiatrická liečebňa Samuela
Bluma v Plešivci, Psychiatrická nemocnica Veľké Zálužie a i.).
Odvolávajúc sa na skúsenosti terapeutov Martinove et al. (2011, s. 94) z CPLDZ Odborného
liečebného ústavu psychiatrického, n. o. Predná Hora, ktorí zdôrazňujú, že k cieľom liečby
závislosti od alkoholu „po zvládnutí akútneho stavu (akútna intoxikácia)
a psychoterapeutickom nasmerovaní do dlhodobej (najlepšie trvalej) abstinencie od alkoholu
patrí zásadná zmena životného štýlu závislého“, sa ako najefektívnejšia javí ústavná forma
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
14
liečby, pričom veľký význam je nutné klásť štruktúrovanému programu na liečbe ako
významnému aspektu v procese zmeny spôsobu života závislého.
Doc. MUDr. Jaroslav Skála, CSc. bol český psychiater a špecialista na liečbu závislostí, najmä
však na liečbu závislosti od alkoholu. V roku 1948 založil socioterapeutický klub pod názvom
KLUS (Klub lidí usilujících o střízlivost). V tom istom roku bolo pri psychiatrickej klinike
1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe vo Všeobecnej fakultnej nemocnici zriadené
prvé špecializované protialkoholické lôžkové oddelenie, známe pod názvom Apolinář, ktoré
Skála viedol až do dôchodku v roku 1982. Skála vypracoval komplexný liečebný program,
režim a systém doliečovania, ktorý sa stal vzorom pre vznik ďaľších oddelení na liečbu
závislostí v Čechách a v zahraničí (vrátane Slovenska). Apolinářsky model liečby spájal
zásady terapeutickej komunity a behaviorálnych prístupov, ktoré v praxi znamenali náročný
a prísny liečebný režim s bodovacím systémom. Pacienti boli zámerne vystavovaní
záťažovým (fyzickým aj psychickým) situáciám a boli vedení k väčšej zodpovednosti za svoje
správanie. Typickými pre tento model (platí dodnes aj v našich CDRsRP) boli pravidelné
ranné a večerné stretnutia celej komunity, skupinová terapia a práca s rodinou. V roku 1951
inicioval zriadenie prvej protialkoholickej záchytnej stanice, ktorá bola vo forme
zdravotníckej inštitúcie prvým zariadením svojho druhu na svete. Spolu s ďaľšími kolegami
rozširoval oblasť skúmania, venoval sa nielen liečbe, ale aj prevencii (Popov 2008).
Doc. MUDr. Jaroslav Skála, CSc. stál pri zrode modernej ADIKTOLÓGIE –
transdisciplinárneho vedeckého odboru zameraného na liečbu, prevenciu a výskum užívania
psychoaktívnych látok, ale aj iných foriem potenciálne závislého správania (napr. gambling,
novodobé závislosti), dopadov na jednotlivca, spoločnosť a súčasne na sociálnu integráciu
závislých osôb (KA 2019). Spája biologické, psychologické, sociálne a právno-kriminologické
aspekty do transdisciplinárneho výskumného odboru zameraného na konkrétnu oblasť
súvisiacu s užívaním návykových látok. V rámci klinickej adiktologickej praxi hovoríme
o akejkoľvej priamej práci s klientom (napr. terénna sociálna práca s injekčnými užívateľmi
S liečbou, s terapeutickými intervenciami a liečebným
programom sa neodmysliteľne spája meno celosvetovo
uznávaného českého adiktológa doc. MUDr. Skálu, CSc.
Dodnes z jeho spôsobu práce (s menšími obmenami)
vychádzajú prakticky všetky
ústavné liečebné programy na Slovensku.
Michaela Šavrnochová
15
drog, preventívne aktivity pre mládež realizované v nízkoprahových zariadeniach a pod.)
(Šavrnochová 2017).
Na zdravotnícku liečbu nadväzujú Centrá pre deti a rodiny s resocializačným programom,
ktoré v zmysle zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele
a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytujú odbornú pomoc plnoletej fyzickej osobe
na základe odporúčania lekára so špecializáciou v špecializačnom odbore psychiatria alebo
dieťaťu po predchádzajúcom poskytnutí zdravotnej starostlivosti v špecializačnom odbore
detská psychiatria v ústavnom zdravotníckom zariadení v rozsahu najmenej 4 týždňov
na základe odporúčania lekára so špecializáciou v špecializačnom odbore detská
psychiatria. Prevažná väčšina centier na Slovensku prijíma do komunity klientov závislých
od psychoaktívnych látok len pod podmienkou absolvovanej zdravotníckej strednodobej
liečby alebo minimálne absolvovanej detoxikácii. U mladistvých klientov je podľa zákona
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení
niektorých zákonov pred nástupom do centra nevyhnutná ústavná liečba v rozsahu min.
4 týždne.
V rámci terapie závislostí sa využíva najmä kognitívno-behaviorálna terapia, ktorá bola
v minulosti vyvinutá na liečbu problémového pitia alkoholu (Kalina 2013; Martinove et al.
2011). Behaviorálna terapia vychádza z konceptu teórie učenia a pracuje s podrobnou
analýzou a modifikáciou maladaptívneho správania. Jej cieľom je priama zmena viditeľného
správania. Kognitívna terapia sa zameriava na analýzu a modifikáciu klientovho myslenia
takým spôsobom, aby dokázal rozpoznať svoje maladaptívne postoje, názory a spôsoby
myslenia a nahradil myslenie funkčným a adaptívnym. Kognitívno-behaviorálna
psychoterapia zahŕňa nácvik sociálnych zručností (schopnosť odmietnuť alkohol), nácvik
riešenia problémov, relaxačné techniky, nácvik zvládania emócií, kognitívnu
reštrukturalizáciu, nácvik vyhýbania sa spúšťačom a nácvik zvládania spúšťačov. V praxi sa
osvedčili aj ďalšie postupy, napr. psychodráma, rodinná terapia a príprava na účasť
v socioterapeutickej alebo svojpomocnej skupine Anonymných alkoholikov (Martinove et al.
2011).
Protialkoholické ochranné liečenie
Ochranné liečenie predstavuje jeden z najdôležitejších druhov ochranných opatrení, ktoré
poskytuje ochranu pred duševne chorými alebo návykovo závislými osobami ich izoláciou
v ústavoch. Páchateľovi, ktorého pre nepríčetnosť nie je možné trestne stíhať, sa udeľuje
psychiatrické ochranné liečenie a má možnosť liečiť sa. Často ide o páchateľov, ktorí
spáchali trestný čin pod vplyvom návykových látok alebo v súvislosti s ich užívaním
(Simanová 2021). Autorka v publikácii Manuál pre terapeutickú prácu s pacientmi
na ochrannom liečení protialkoholickom, protitoxikomanickom a ochrannom liečení
patologického hráčstva v OLÚP, n. o. Predná hora, okrem vyššie uvedených terapeutických
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
16
postupov v oblasti závislostí, uvádza aj ďalšie, realizované v CPLDZ Odbornom liečebnom
ústave psychiatrickom, n. o. Predná Hora:
• Terapia morálneho zotavenia (angl. Moral Reconation Therapy – MRT), ktorá
vychádza z kognitívno-behaviorálnej terapie a zameriava sa na zníženie
pravdepodobnosti návratu k zneužívaniu návykových látok, ako aj na prevenciu
opakovaného páchania trestnej činnosti tým, že u jednotlivca podporuje morálne
usudzovanie.
• Poradenstvo s využitím máp (angl. Mapping-Enhanced Counseling).
• SSC program – Stratégie sebazdokonaľovania a zmeny (angl. Strategies for SelfImprovement and Change), využívajúci najmä kognitívnu reštrukturalizáciu,
kognitívno-behaviorálne postupy pri antisociálnom a kriminálnom myslení, nácvik
komunikačných, sociálnych a interpersonálnych zručností, zmenu negatívnych
myšlienok, zvládanie hnevu, zvládanie stresu, nácvik relaxácie (Simanová 2021).
Hlavný cieľ liečby
Stále otvorenými a medzi viacerými odborníkmi kontroverznými otázkami v liečbe
alkoholovej závislosti sú diskusie odborníkov o jej vyliečiteľnosti (resp. nevyliečiteľnosti).
V roku 2013 Európska medicínska agentúra schválila nový liek určený na farmakoterapiu
závislosti od alkoholu – nalmefén, ktorý priniesol ďalšie pohľady na možnosti liečby (Turček
2013). S uvedením nalmefénu sa stala akceptovaným cieľom liečby aj tzv. redukcia pitia
alebo redukčný prístup v liečbe závislosti od alkoholu (angl. Reduced-risk Drinking – RRD).
Tento prístup sa snaží znižovať riziká vyplývajúce z pitia alkoholu znížením jeho konzumu.
Redukcia pitia sa zaraďuje medzi stratégiu harm reduction (redukcia škôd), ktorá akceptuje
abstinenciu ako finálny cieľ v kontinuu stratégií zameraných na zníženie negatívnych
dôsledkov pitia (Amsterdam & Brink 2013).
Dlhodobo kontroverzným v otázkach liečby naďalej zostáva aj vyššie uvedené kontrolované
pitie, ktoré predpokladá, že časť závislých sa môže prepracovať tréningom k zvýšeniu
kontroly nad užívaním alkoholu. Podľa Grohola (2014) nejde o synonymum redukcie pitia,
s ktorým ho odborná literatúra niekedy stotožňuje. Hoci počet publikovaných štúdií
v prospech kontrolovaného pitia narastá a s ním aj povedomie, že môže predstavovať reálny
cieľ v liečbe závislosti od alkoholu, naďalej zostáva (najmä v strednej a východnej Európe)
medzi odborníkmi diskutabilnou terapeutickou alternatívou (Davis & Rosenberg 2013;
Funke et al. 2021; Saladin & Ana 2004). Na Slovensku sa v rámci liečebných prístupov
nevyužíva ani jeden zo spomínaných prístupov.
V našich podmienkach sú názory psychiatrov zaoberajúcich sa liečbou závislosti od alkoholu
rôzne. Skála (1988 s. 63) definoval závislosť od alkoholu ako chorobu, ktorej „stabilizácia
sa rovná trvalej abstinencii“. Bol presvedčený, že dosiahnuť abstinenciu je podstatne ľahšie
ako dosiahnuť pitie s mierou. Hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky pre drogové závislosti a riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí v Bratislave
Michaela Šavrnochová
17
MUDr. Okruhlica (2012) považuje závislosť za vyliečiteľnú chorobu. Z hľadiska cieľa liečby
však akceptuje nielen celkovú, ale aj prerušovanú abstinenciu, ktorá je pre pacienta výhodná
najmä z dôvodov nižšieho výskytu sprievodných zdravotných komplikácií. Martinove (2006)
uvádza, že všetkým terapeutickým cieľom (napr. kompenzácia telesných a psychických
porúch v dôsledku dlhodobého pitia, zmena postoja pacienta voči alkoholu) má byť
nadradený cieľ trvalej abstinencie. Kontrola pitia by bola „príliš drahým rizikom, jednoznačne
by znamenala stratu abstinencie a návrat k pitiu“ (Martionve 2006, s. 27). Podľa Marianiho
(2009, s. 7) „abstinencia abstinujúceho alkoholika je a aj musí byť trvalá a totálna, pretože
každé jej prerušenie, porušenie, teda vypitie si, nesie v sebe riziko, že sa u jedinca spustia
mechanizmy nezdržanlivosti a začne piť a správať sa tak, ako vtedy, keď pil pred liečením,
so všetkými dôsledkami“.
Odpovede na otázky týkajúce sa kontrolovaného pitia, redukčného prístupu a vyliečiteľnosti
závislosti spadajú do kompetencie odborníkov z oblasti medicíny. Abstinencia sa však
z hľadiska dlhodobej prognózy javí byť najlepším cieľom, napriek tomu je potrebné
porozumieť tomu, že pre mnohých závislých predstavuje pri nástupe na liečbu ťažkú
prekážku a ako taká môže byť dôvodom odmietnutia ústavnej liečby. Nie je možné preto
ignorovať aj iné alternatívy, avšak dajú sa považovať skôr za stratégie smerujúce
k dosiahnutiu úplnej abstinencie. Nejednotnosť názorov odborníkov však môže byť dôležitá
najmä z dvoch aspektov:
NEJEDNOTNÉ INFORMÁCIE predstavujú rizikový faktor pre pacientov
v aktívnej liečbe, ktorí stále neprijali diagnózu závislosti. Informácie
o „vyliečení“, resp. „kontrolovanom pití“ môžu vnímať z istého pohľadu
ako kľúčové pre svoj budúci vzťah k alkoholu (môžu spustiť myšlienky typu:
„jeden pohárik mi predsa neuškodí...“ alebo „mám to pod kontrolou a viem
to kedykoľvek stopnúť“), čo môže mať dopad aj na ich
opätovné začlenenie sa do spoločnosti.
INFORMÁCIE O ZÁVISLOSTI, o priebehu liečby a aspektoch doliečovania,
ktoré poskytuje odborník v príslušnom zdravotníckom zariadení rodine
závislého člena, môžu byť do budúcnosti pre nich kľúčové z hľadiska
charakteru ich zapojenia do komplexného liečebného procesu závislého
(najmä porozumenie závislosti ako chorobe a s tým súvisiace
potenciálne podporné stratégie rodiny).
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
18
OTÁZKY A ÚLOHY NA ZAMYSLENIE
1. Aké sú diagnostické kritériá závislosti podľa MKCH-10?
2. Opierajúc sa o Jellinekovu typológiu, špecifikujte bližšie päť
základných typov alkoholovej závislosti.
3. Bio-psycho-sociálno-spirituálny model závislosti stojí
na multifaktoriálnej genéze ochorenia. Bližšie popíšte
biologickú, psychologickú, sociálnu a spirituálnu dimenziu tohto
modelu.
4. Reflektujúc bio-psycho-sociálno-spirituálny model závislosti,
pre klinickú adiktologickú prax je nevyhnutný multidisciplinárny
charakter. Ten spočíva súčinnosti viacerých pomáhajúcich
profesií. Kto tvorí multidisciplinárny tím v komplexnom procese
starostlivosti o klientov závislých od alkoholu?
5. Čím sa zaoberá adiktológia?
6. Akú úlohu v v rámci komplementárnych intervencií následnej
starostlivosti zohrávajú Centrá pre deti a rodiny
s resocializačným programom?
Michaela Šavrnochová
19
2. Rodina so závislým členom
Rodina zohráva ústrednú rolu v etiológii, udržiavaní, na liečbe a doliečovaní závislého člena
od návykovej látky. Prítomnosť závislosti v rodine pôsobí na celý rodinný systém
a ovplyvňuje jej jednotlivých členov v zmysle ich prežívania a správania sa vo vzťahu
k závislému. Pokiaľ u jedného z členov rodiny dlhšiu dobu prevláda problémové správanie
z dôvodu užívania psychoaktívnej látky a straty kontroly nad ňou, dovtedy funkčný rodinný
systém sa zmení na dysfunkčný. Patologický rodinný systém implikuje pocity sklamania,
obáv, frustrácie, hanby, stratu identity najbližších vzťahových osôb a uzatváranie sa rodiny
voči širšiemu okoliu (Šavrnochová 2017).
Rodinu môžeme podľa Hovanovej (2021, s. 6) chápať ako „primárnu sociálnu skupinu,
v živote ktorej sa utvárajú a odzrkadľujú zložité mnohotvárne interpersonálne vzťahy
manželstva a vzťahy rodičov a detí“. V kontexte prítomnosti alkoholovej závislosti v rodine je
pre nás podstatné pozerať sa na rodinu a vnímať ju z aspektu jej štruktúry, väzieb
a vzájomných interakcií vo vnútri rodiny medzi jej jednotlivými členmi. Rodina tak zahŕňa
ľudí, ktorí sú v záväzných vzťahoch a ktorí fungujú ako organizovaná jednotka. Môžeme sem
zahrnúť bezdetných partnerov, náhradné rodiny a rôzne iné rodinné konfigurácie, v ktorých
jej jednotliví členovia majú medzi sebou blízky citový vzťah bez ohľadu na pokrvnú
skúsenosť, nachádzajú sa v každodennej interakcii a ktorých snahou je podporovať
individualitu každého člena v súlade so spoločnými hodnotami.
KĽÚČOVÉ POJMY
závislosť v rodine pravidlá
systémový prístup hranice
rodinný systém parentifikácia
funkčný rodinný systém FASD
rodinný systém s neurotickými primárne symptómy
 problémami sekundárne symptómy
 rozpadnutý rodinný systém terciárne symptómy
absentujúci rodinný systém intervencia
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
20
2.1 Rodinný systém so závislým členom
Všetky rodiny sú špecifické, avšak zároveň aj univerzálne. Všetky fungujú na základe
rodinných pravidiel a rolí s rôznymi typmi hraníc, ktoré ich vedú k vytvoreniu istej úrovne
homeostázy – stabilného stavu, v ktorom fungujú. Tieto zložky robia z rodiny systém a
umožňujú jej fungovanie.
Systémový prístup chápe rodinu ako systém, ktorý je schopný vlastnej organizácie a všetky
jeho časti sú navzájom poprepájané. Predstavuje významný koncept pre teóriu i prax
sociálnej práce. Podľa Hudecovej (2017) systémový prístup zasadil jednotlivca
do interpersonálneho konceptu a pri práci na terapeutickej zmene tento koncept
zohľadňoval s vedomím, že zmena sa vždy dotýka všetkých účastníkov. Liečba využívajúca
techniky tohto prístupu berie do úvahy predovšetkým sieť vzájomných spätných väzieb, kde
správanie osoby A vyvolá určitú reakciu osoby B a táto jej reakcia spätne ovplyvňuje a
modifikuje ďalšie správanie osoby A (Plaňava 2000). Podľa Vymětala (2003, s. 90) je rodina
„dynamický systém, ktorý sa usiluje o aktívnu rovnováhu, teda o prispôsobovanie sa
prostredníctvom zásahov do okolitého sveta, čo sa uskutočňuje predovšetkým komunikáciou.“
Typickými črtami rodinného systému sú vzájomná prepojenosť a komunikačno-interakčné
ovplyvňovanie všetkých jej členov. Vzťahy v rodine majú podľa Vymětala (2003, s. 91)
„podobu cirkulárnej kauzality, čo znamená, že ovplyvňovanie je vzájomné.“ V zmysle takéhoto
vnímania systému rodinný systém nepredstavujú len jedinci, ale aj ich vzájomné vzťahy a
pravidlá vo vnútri rodiny. Štruktúra rodiny a jednotlivé interakcie medzi členmi rodiny
obsahujú v sebe nadväznosť, zasahujú do správania jej jednotlivých členov a pokiaľ dôjde
k zmene správania jedného z jej členov, táto zmena nevyhnutne ovplyvní ostatných
jedincov. Zmena zároveň ovplyvní aj systém, resp. skupinu ako celok, čo zasa spätne
zapôsobí na prvého jedinca, ktorý zmenil svoje správanie. Rodina tak predstavuje ucelený
systém, ktorý, pokiaľ nefunguje, vedie k dysfunkcii celej rodiny.
Podľa Mydlíkovej (2019, s. 55) „systémový prístup pozerá na rodinu ako na otvorený systém,
vymedzený a ohraničený voči svojmu okoliu a vo vnútri ktorého prebiehajú vzájomné
interakcie“. V publikácii Rodina a kognitívno-behaviorálny prístup (Mydlíková 2019) autorka
prehľadne spracovala 6 základných charakteristík otvoreného systému: cirkulárna
kauzalita, homeostáza, hranice, celistvosť, ekvifinalita a spätná väzba.
Rodina so závislým členom predstavuje
„systém, v ktorom si akákoľvek zmena postavenia
alebo správania u jedného člena vynúti zmenu
u ďaľších členov rodiny“ (Kredátus 2004, s. 6).
Michaela Šavrnochová
21
Tabuľka 1 Charakteristiky rodiny ako systému
CIRKULÁRNA KAUZALITA chápaná ako udalosť, ktorá, pokiaľ sa stane jednému
členovi, zasiahne do fungovania celej rodiny
HOMEOSTÁZA
ako sa rodina pokúša vyrovnať sa s okolitými
požiadavkami v prostredí, v ktorej žije (na mikro, mezo
a makro úrovni) a ako sa im vie a chce prispôsobiť
v pozitívnom aj negatívnom aspekte
HRANICE
aké hranice má zdravá rodina – kde začína a aj končí
a kde sú ostatní – to znamená tí druhí, ktorých rodina
vpúšťa a vypúšťa do svojho fyzického, emocionálneho
a sociálneho teritória v závislosti od konkrétnej situácie,
udalosti
CELISTVOSŤ
chápaná ako celok, t. j. do akej miery je rodina celistvá,
či nie je len „komunitou“ niekoľkých členov, ale nakoľko
sú členovia prepojení, ne/držia spolu, ako a akým
spôsobom spolu komunikujú, aké majú medzo sebou
vzťahy a pod.)
EKVIFINALITA
nakoľko je rodina schopná dosiahnuť výsledok aj
v prípade odlišných podmienok, či je schopná zmien
a pružnosti rámci rodinného správania
SPÄTNÁ VÄZBA
či je rodina naučená navzájom si poskytovať medzi
jednotlivými členmi spätnú väzbu alebo nie, či je rodina
schopná podávať a vnímať spätnú väzbu aj zvonku
(od príbuzných, úradov a pod.)
Zdroj: Mydlíková (2019, s. 56)
„Každý člen rodiny – manžel alebo manželka, starý rodič,
syn alebo dcéra alebo iný príbuzný – je ovplyvnený“
(Daley & Miller 2001, s. 18).
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
22
Psychiater Edward Kaufman (1984), jeden z hlavných teoretikov toho, ako sa v rodinách
so závislým členom vytvárajú rôzne konštelácie, vymedzil vo svojej štúdii Family System
Variables in Alcoholism štyri typy rodinných systémov s alkoholovo závislým členom:
Funkčný rodinný systém
Tieto rodinné systémy sú relatívne stabilné a šťastné. Rodičia medzi sebou udržiavajú dobrý
vzťah, ktorý majú zároveň aj s deťmi. Pitie závislého nebýva dôsledkom rodinného tlaku,
stresu, ale predovšetkým ako reakcia na sociálne alebo osobnostné neurotické problémy.
Nadmerné pitie sa často vyskytuje mimo domu, nárazovo, na večierkoch alebo pred spaním.
Tieto rodiny majú schopnosť oddeliť sa a izolovať správanie alkoholovo závislého člena.
Rodiny fungujú s minimom otvorených konfliktov. Často bývajú citlivé na sociálne normy
a hodnoty a veľmi dobre reagujú na spoločenské normy a spoločenské autority. Hoci sa zdá,
že takéto rodiny fungujú dobre (reagujú primerane na podnety zvonka), sú mimoriadne
odolné voči vnútorným zmenám. Emocionálna rovnováha takejto rodiny je pravdepodobne
pozitívna, s túžbou udržať rodinu a úspešne liečiť závislého člena.
Rodinný systém s neurotickými problémami
V týchto rodinách nadmerné užívanie spôsobuje konflikty, mení úlohy a vyžaduje nové
prispôsobenie sa členov rodiny vzniknutej situácii. Stres, obavy, neistota u každého jedného
člena rodiny ovplyvňujú celú rodinu. Komunikácia medzi členmi nie je priama, ale
prostredníctvom tretej strany. Konflikty sa premietajú na iného člena rodiny. Každý v rodine
cíti vinu a zodpovednosť za toho druhého, ale najmä za závislého a jeho pitie. Vzťahy medzi
manželmi bývajú narušené, každý z partnerov sa považuje za toho, kto sa podriaďuje tomu
druhému. Závislý sa snaží vyhnúť zodpovednosti za svoje nadmerné pitie, manželia
navzájom obviňujú jeden druhého z rodinných problémov. Táto dvojitá projekcia zaslepuje
manželov, aby si uvedomili svoje úlohy pri vytváraní problémov. Často sa závislý člen vzdáva
nielen úlohy živiteľa rodiny, ale veľakrát aj úlohy rodiča. Keď ostatní členovia prevezmú
riadenie rodiny, závislý býva odsunutý do pozície dieťaťa, čo ešte viac upevňuje jeho pitie.
Rozpadnutý rodinný systém
V tomto rodinnom systéme, v minulosti funkčnom, dochádza u závislého člena
k postupnému zhoršovaniu situácie, často sprevádzanej stratou zamestnania, úcty,
sebestačnosti, neschopnosťou fungovať v rodine a nakoniec odlúčením od rodiny.
Pri vyhľadaní pomoci si zvyčajne vyžaduje okamžitú podporu v podobe nocľahu, jedla
a oblečenia. Býva často bez prostriedkov potrebných na návrat k samostatnému
fungovaniu. V takomto prípade sa zdá byť irelevantné využitie rodinných intervencií. Tieto
rodiny sa nemôžu a ani nechcú obnoviť najmä v počiatočných fázach liečby závislého člena.
Samotná liečba sa preto zameriava výlučne na závislého, avšak potenciálne väzby
na manžela/manželku, rodinu, príbuzných a priateľov je vhodné podchytiť už na začiatku
liečby a neskôr s nimi v rámci terapeutických intervencií pracovať. Pri dosiahnutí a udržaní
Michaela Šavrnochová
23
abstinencii závislého je možné začať pracovať aj s rodinou s cieľom obnoviť rodinné
a príbuzenské vzťahy.
Absentujúci rodinný systém
Tento typ sa vyznačuje úplnou stratou pôvodnej rodiny ešte v úvodných fázach pitia. Ide
o závislých, ktorí nikdy nevstúpili do manželstva alebo mali len krátkodobé vzťahy. Môžu
byť v povrchnom kontakte s príbuznými, zriedkavo udržiavajú blízke priateľstvá a majú
minimálne spoločenské kontakty. Majú len malú schopnosť vytvárať si účinné sociálne
vzťahy a najlepšie sa im darí v čiastočne inštitucionalizovaných podporných systémoch.
Po absolvovaní liečby inklinujú skôr k podporným, svojpomocným skupinám alebo
k cirkevným spoločenstvám.
Závislosť je potrebné vnímať ako rodinnú chorobu, pri ktorej správanie závislého
jednoznačne ovplyvňuje ostatných členov rodiny. Nielenže sa partner musí v mnohých
prípadoch fyzicky postarať o závislého (keď je opitý alebo rieši následky nedávneho užitia),
ale musí aj udržať rodinu „nad vodou“. Niekedy býva nevyhnutné, aby starí rodičia podali
pomocnú ruku alebo deti prevzali viac rolí dospelých. Podobnú skutočnosť vo svojej
publikácii Addiction in Your Family zdôrazňujú aj Daley a Miller (2001), ktorí uvádzajú, že ak
závislý člen svoje fungovanie v rodinnom systéme zanedbáva a zmenšuje tým svoju
zodpovednosť, ostatní členovia rodiny naopak svoje fungovanie v rodine zvyšujú a suplujú
funkciu aj za závislého člena. Takto môže dôjsť k zmenám v spôsobe komunikácie
a nadväzovania vzťahov s ľuďmi aj mimo rodinného systému.
Rodiny so závislým členom majú tendenciu mať pevné hranice medzi rodinným systémom
a inými väčšími systémami. Tie neumožňujú veľký tok informácií z jedného systému alebo
subsystému do druhého. Rodina sa tak uzatvára pred tým, aby dala svojmu okoliu vedieť, čo
sa v systéme deje.
„Pravidlá v týchto rodinách sú nasledovné: (1) nehovoriť o alkoholizme, (2) nekonfrontovať
správanie alkoholika a (3) chrániť a ukrývať alkoholika, aby sa veci nezhoršili“ (Lawson a kol.
1998, s. 58).
Wegscheider-Cruse a Cruse (1990) vymedzili niekoľko ďalších pravidiel rodiny s alkoholovo
závislým členom:
• Užívanie alkoholu sa stáva ústrednou témou rodiny.
• Problémy rodiny nie sú spôsobené užívaním alkoholu.
• Závislý nie je zodpovedný za problémy rodiny.
• Každý musí zachovať stabilitu rodiny.
• Členovia rodiny nehovoria o rodinných problémoch s ľuďmi mimo rodiny.
• Členovia rodiny nesmú hovoriť o svojich pocitoch dokonca ani v rámci rodiny.
• Ak členovia rodiny prestanú robiť to, čo robia pre udržanie systému, situácia sa
zhorší.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
24
V nádeji, že sa situácia nezhorší, členovia rodiny paradoxne umožňujú, aby sa situácia
postupne zhoršovala. Celkovo systém rodiny je však zatlačovaný smerom ku zmene
vnímania svojej identity, čo má za následok uzatváranie sa rodinného systému, vo vnútri
ktorého dochádza k narušeniu intimity rodiny a ku vzniku konfliktu dvoch subsystémov –
subsystému závislého člena a subsystému ostatných členov rodiny.
Geringer Woititz (1997) v publikácii Dospelé deti alkoholikov, ktorá významným spôsobom
ovplyvnila chápanie alkoholovej závislosti v rodine a jej vplyv na jej ostatných členov
zdôrazňuje, že závislí majú nepriaznivý vplyv na ľudí, s ktorými prichádzajú do kontaktu.
Zamestnávatelia, príbuzní, priatelia a rodiny závislých trpia správaním závislého. Príbuzní
a priatelia sú nútení ospravedlňovať správanie závislého a mnohokrát ho aj kryť. A aj napriek
tomu, že ich už veľakrát sklamal, mu veria, že sa zmení. Takto sa okolie nevedomky stáva
súčasťou štruktúry choroby závislosti. „Rodina závislého je postihnutá, keď je závislý
prepustený z práce. Rodina je postihnutá, keď príbuzní a priatelia nemôžu viac tolerovať
správanie závislého a začnú sa jemu aj celej jeho rodine vyhýbať. Rodina je tiež priamo
postihnutá alkoholikovým bezprostredným správaním. Členovia rodiny, bezmocní, bez pomoci
sa postupne zamotajú do dôsledkov choroby a sami sa stávajú citovo narušenými“ (Geringer
Woititz 1997, s. 17). Autorka tiež vyjadruje veľmi podstatnú skutočnosť: „prevažná časť
záujmu verejnosti sa sústredila na syndróm závislosti od alkoholu a samotných závislých, no
rodinám závislých sa venuje menšia pozornosť“ (1997, s. 17).
2.2 Charakteristika rodín so závislým členom
Hoci je každá rodina špecifická, existujú určité charakteristiky, ktoré sa zvyčajne vyskytujú
v rodinách so závislým členom. Musíme však zdôrazniť, že nie všetkým rodinám sa dajú
pripisovať jednotlivé charakteristiky. To, koľko a do akej miery tieto charakteristiky
zodpovedajú konkrétnej rodine, závisí od množstva faktorov, ako napr. počet členov rodiny,
kultúra rodiny, závažnosť závislosti a pod.
Reilly (1992) vymedzuje niekoľko charakteristických vzorcov interakcií, z ktorých jedna
alebo viacero sa pravdepodobne vyskytujú v rodine, v ktorej rodičia alebo deti zneužívajú
alkohol alebo nelegálne drogy:
A. Negativizmus
Akákoľvek komunikácia, ktorá prebieha medzi členmi rodiny, má negatívny charakter.
Môže ísť o rôzne sťažnosti, kritiku, výčitky a iné vyjadrenia nespokojnosti. Celkovo nálada
v domácnosti je výrazne zhoršená a pozitívne prvky v správaní členov rodiny zvyknú byť
ignorované ostatnými. Jediný spôsob, ako získať pozornosť v takýchto rodinách, príp. oživiť
aktuálnu situáciu, je vytvorenie krízovej situácie. Tento negativizmus v rodine len umocňuje
zneužívanie návykových látok.
Michaela Šavrnochová
25
B. Rodičovská nedôslednosť
Nastavenie pravidiel nie je jednoznačné a fixné, prevláda chaos, presadzovanie je
nedôsledné a štruktúra rodiny je neprimeraná. Deti sú zmätené, pretože sa nevedia
zorientovať v nedôsledne nastavených hraniciach. Bez jasne vymedzených hraníc deti
nevedia predvídať reakcie rodičov a prispôsobiť svoje správanie podľa toho. Tieto
nezrovnalosti majú tendenciu byť prítomné bez ohľadu na to, či osoba zneužívajúca látky je
rodič alebo dieťa a vytvárajú pocit zmätočnosti – kľúčový faktor u detí.
C. Odmietanie zo strany rodičov
Napriek zjavnému varovaniu príznakov, rodičovský postoj je: (1) „Aký je problémy
s alkoholom/drogami? Nemáme s tým žiadny problém v našej rodine.“ alebo (2) po tom,
čo zasiahnu úrady: „Mýlite sa. Moje dieťa nemá problém s drogami!“
D.Nesprávne vyjadrenie hnevu
Deti alebo rodičia, ktorí majú odpor k svojmu citovo ochudobnenému domovu a boja sa
vyjadriť svoje rozhorčenie, zneužívajú návykové látky ako jeden zo spôsobov, ako zvládať
svoj potláčaný hnev.
E. Samoliečba
Samoliečba prebieha v prípade, ak rodič alebo dieťa zneužíva alkohol/drogy, aby sa
vyrovnalo s neznesiteľnými myšlienkami alebo pocitmi, ako sú napríklad stavy úzkosti alebo
depresie.
F. Nerealistické očakávania rodičov
Ak sú očakávania rodičov nerealistické, deti sa môžu ospravedlniť za všetky budúce
očakávania v podstate tým, že povedia: „Neočakávajte odo mňa nič – som len
alkoholik/feťák“. Prípadne, môžu posadnuto pracovať na tom, aby dosiahli viac, a pritom
majú pocit, že je jedno, čo sa stane. Nikdy nie sú dosť dobrí, alebo môžu žartovať, aby
odvrátili bolesť, alebo môžu stiahnuť sa, aby sa vyhli bolesti. Vo všetkých týchto prípadoch
je potrebné reštrukturalizácia celého rodinného systému, vrátane vzťahu medzi rodičmi
a vzťahov medzi rodičmi a deťmi.
Middelton-Moz & Dwinell (2010) v publikácii After the tears: Helping Adult Children
of Alcoholics Heal Their Chilhood Trauma vymedzili nasledovné charakteristiky rodín
s alkoholovo závislým členom, ktoré je nevyhnutné brať do úvahy pri voľbe vhodnej
intervencie:
• Zameranie sa na alkohol u všetkých členov rodiny.
• Všetci členovia rodiny fungujú na základe hanby.
• Nedôslednosť a neistota (nejednotné reakcie rodičov, disciplína a pravidlá meniace
sa v závislosti od štádia intoxikácie alebo reakcie blízkych).
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
26
• Popieranie pocitov a závislosti.
• Zacyklená, nepriama komunikácia.
• Opakujúce sa emocionálne cykly členov rodiny.
• Chaotická alebo žiadna interakcia.
• Hypervigilancia a precitlivenosť.
• Nevyslovené pravidlá.
• Pochybnosti o vlastnom vnímaní, nízke sebavedomie členov rodiny, strach
z bežného konfliktu.
• Porušovanie sľubov.
• Vytvorenie obranných mechanizmov a rolí prežitia jednotlivých členov rodiny.
Typológia rodín
s výskytom alkoholovej závislosti
Haugland (2005) vymedzil štvorstupňovú typológiu rodín a ich bližšiu charakteristiku
v rodinách, v ktorých je otec závislý od alkoholu:
1. OCHRANNÉ RODINY
- prítomné malé zmeny rituálov a rutiny medzi fázami otcovho pitia
- otcovia si napriek zvýšenej konzumácii alkoholu stále zachovávajú rodičovskú
úlohu viac-menej ako zvyčajne
- deti sú chránené pred nadmerným vystavením alkoholu a rodičovským
konfliktom
- prítomné menej závažné problémy s pitím a nízka úroveň komorbidných
problémov u otcov
- nízka úroveň psychologických problémov u matiek a detí
2. EMOCIONÁLNE NARUŠENÉ RODINY
- matky zachovávajú štrukturálne aspekty rituálov a rutiny v obdobiach otcovho
pitia
- častejšie prítomné konflikty a negatívne emócie prenikajúce do rodinných
rituálov vo fázach pitia
- deti častejšie vystavené otcovmu pitiu a rodičovským konfliktom
- zvýšená úroveň komorbidných problémov u otcov
- vyššia úroveň psychologických problémov u matiek a detí
3. ODHALENÉ RODINY
- prítomné zmeny v každodenných rituáloch (napr. vynechanie večere), ale aj
mimo nich (oslavy a pod.) z dôvodu otcovho pitia
- výrazné zmeny v rodinnej atmosfére počas fáz pitia a zotavovania
- deti do veľkej miery vystavené otcovmu pitiu a násilným hádkam
Michaela Šavrnochová
27
- prítomná snaha detí zabrániť otcovi v pití alebo ho zastaviť
- vysoká miera psychických problémov u oboch rodičov
- vysoká úroveň psychických problémov u väčšiny detí
4. CHAOTICKÉ RODINY
- výrazné zmeny v každodenných rituáloch, ale aj mimo nich (oslavy a pod.)
z dôvodu otcovho pitia
- slabá štruktúra s nízkou úrovňou denných rutín a rituálov v obdobiach triezvosti
- deti vystavené otcovmu pitiu a fyzickému násiliu voči matke1

- pozorovaná deštruktívna parentifikácia detí
- závažné problémy s pitím a vysoká úroveň komorbidných problémov u otcov
2.3 Dôsledky závislosti na členov rodiny
„Tí, ktorí sú alkoholikovi najbližší, sa trápia najviac. Rodina je zvyčajne postihnutá materiálnym
nedostatkom, vyhýbajú sa jej priatelia aj blízka rodina kvôli patologickému správaniu sa jej
člena“ (Mariani 2009, s. 17). Život so závislým členom prináša do systému rodiny a jeho
funkcií množstvo negatívnych javov. V kontexte základných funkcií rodiny 2
sa
v nasledujúcom texte budeme bližšie venovať výchovnej funkcii (dopadu závislosti rodiča na
dieťa) a vzhľadom na pomerne málo rozpracovanú tému na Slovensku sa budeme zaoberať
témou porúch fetálneho alkoholového spektra.
Deti alkoholovo závislých rodičov
Deti alkoholovo závislých rodičov (angl. Children of Alcoholics – COA) sa v detstve môžu
stretávať s nevyspytateľným správaním závislého rodiča, niekedy až s hrubosťou,
vulgárnosťou, agresivitou voči ostatným v rodine, ale aj voči sebe. Veľmi často sa hanbia
za všetko, čo sa doma deje, skrývajú to pred okolím, nehovoria o rodičoch a uzatvárajú sa
do seba. Nikdy nevedia, v akom stave príde rodič domov, ako sa bude správať, či bude doma
pokoj alebo hádky, či splní, čo sľúbil. Žijú v neustálej neistote, čo sa stane a čo ich postihne.
V oblasti psychického vývinu existuje zvýšené riziko výskytu určitej formy deprivácie, resp.
subdeprivácie (Vágnerová 2008). Rodina nebýva za týchto okolností zdrojom istoty
a bezpečia. Problémy, ktoré dieťa má, môžu byť osobne významnejšie ako potreba uspieť
v škole. To je dôvod, prečo deti nevedia plne využiť svoju inteligenciu a ich prospech býva
horší, než by reálne zodpovedalo ich schopnostiam. Môžu sa vyskytnúť aj rôzne adaptačné
ťažkosti. Niektoré problémy v správaní sa dajú interpretovať ako pretrvávajúce, nie celkom
primerané obranné reakcie, iné vznikajú napodobňovaním rodičovských prejavov, ďalšie
1 Bližšie Pavelová & Hrozenská (2023)
2 Bližšie Hovanová (2021)
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
28
môžu byť dôsledkom výchovného zanedbávania. Závislý rodič nie je prijateľným modelom a
pokiaľ sa s ním dieťa identifikuje, môže byť jeho správanie značne problematické.
Vo väčšine prípadov dieťa závislého rodiča prestáva rešpektovať, pretože ho jeho správanie
desí (agresívny rodič) alebo vyvoláva odpor (najmä keď je rodič pod vplyvom alkoholu).
Burnett et. al (2006) vo svojej štúdii poukazujú na parentifikáciu ako jeden z potenciálnych
problémov detí vyrastajúcich v rodine so závislým členom. Parentifikácia nastáva vtedy, keď
je dieťa v rodine postavené do rodičovskej role. Najčastejšie ide o najstaršie dieťa, ktoré sa
snaží vychovávať mladších súrodencov, určovať pravidlá a tresty v snahe dosiahnuť, aby
rodina lepšie fungovala. Parentifikované dieťa však v konečnom dôsledku umožňuje
závislému rodičovi, aby sa naďalej vzdával svojich povinností a pokračoval v pití. Deti
z alkoholických rodín strácajú svoju bezstarostnosť, skôr dospievajú a osamostatňujú sa.
Naučia sa spoliehať len na seba.
V období dospievania sa mládež v rôznych sociálnych situáciách učí vytvárať si vzťahy
k iným osobám a súčasne sa učí hodnotiť samého seba vo vzťahu k iným v ich sociálnom
prostredí. Adolescenti si v tomto období často kladú otázky typu: Kto som? Aký som človek?
Čo zo mňa bude?... Pokiaľ mladí ľudia poznajú svoje schopnosti, môžu si vytýčiť reálne ciele.
Ak však nepoznajú svoje schopnosti, vytyčujú si nereálne ciele, ktoré nezodpovedajú
požiadavkám prostredia, čo môže mať za následok problémy v dospievaní a neskôr
i v dospelosti. Preto je pre adolescentov dôležité, aby získali realistický obraz o svojich
schopnostiach, ktorý by im neskôr umožnil definovať si pragmatické ciele týkajúce sa ich
osobného i pracovného života. Postoje rodičov k osamostatňovaniu sa dospievajúcich
bývajú často odlišné. Závisia od ich osobnosti a od vzťahu k dieťaťu. Rodičia môžu v tomto
kritickom období dospievajúcim deťom pomôcť objasniť základy svojich hodnôt a poskytnúť
určité normy, podľa ktorých sa neskôr dokážu orientovať a zaujať adekvátne stanovisko
k iným hodnotám a normám. Obdobie adolescencie je veľmi kritické a pokiaľ rodičia nemajú
presne vymedzený systém vlastných hodnôt a nie sú schopní vhodným spôsobom preniesť
tieto hodnoty na svoje deti, môžu zapríčiniť, že mladý človek bude prežívať ťažké obdobie,
ak bude narážať na hodnoty, ktoré im ponúkajú napr. skupiny vrstovníkov a ktoré sa
podstatne líšia od noriem rodičov, prípadne spoločnosti. Vytváranie vlastnej identity
dospievajúceho v prostredí narušeného rodinného systému spôsobeného závislosťou
jedného z rodičov prebieha za sťažených podmienok, v krajnom prípade môže byť identita
mladého človeka narušená úplne. V období dospievania sa mladí len veľmi ťažko stotožňujú
s vlastnou rolou a bývajú poznačení silnou nedôverou voči svojmu okoliu. V mladej
dospelosti tak majú vyššiu pravdepodobnosť rozvoja depresívnych symptómov, ktoré môžu
prameniť z internalizujúcich problémov v správaní, keď neboli schopní operatívne vyjadriť
svoju bolesť, ktorú majú v sebe uzavretú (Kelly et al. 2010). Veľmi často si až v dospelosti
uvedomia, ako veľmi ich detstvo so závislým rodičom ovplyvnilo.
Geringer Woititz (1997) v publikácii Dospelé deti alkoholikov (angl. Adult Children
of Alcoholics – ACOA) popísala známe fakty o problémov dospelých detí závislých rodičov:
• Dospelé deti alkoholovo závislých rodičov nemajú skúsenosť s tým, aké správanie
je normálne a preto iba tušia, čo je správne a čo nie.
Michaela Šavrnochová
29
• Vyznačujú sa neustálym odkladaním povinnosti a neschopnosťou dokončiť začaté.
• Často klamú, pretože klamstvo a popieranie problému s alkoholom bolo základom
ich primárneho rodinného systému.
• Z dôvodu neustálej kritiky a obviňovania v detstve sú na seba veľmi prísne.
• Robí im problém sa zabávať, berú sa príliš vážne a cítia sa byť odlišné od svojich
známych.
• V dospelosti majú problémy s nadväzovaním hlbších vzťahov, bývajú blokované
a hoci túžia po stabilnom vzťahu, sú presvedčené, že ich nikto nemôže akceptovať
takých, akí v skutočnosti sú.
• Majú potrebu neustálej pochvaly a súhlasov okolia, pocit, že priazeň iných ľudí si
musia niečím zaslúžiť, majú ťažkosti v interpretácii bežných prejavov, pretože
v detstve boli naučené potláčať svoje pocity a spontánne reakcie.
• Ich postoj k alkoholu je takisto väčšinou extrémny – buď začnú piť, alebo majú
k alkoholu odpor a stávajú sa celoživotnými abstinentmi.
• Zvyknú byť extrémne zodpovedné alebo naopak úplne nezodpovedné.
• Majú sklony správať sa impulzívne a konať neuvážene, pretože v detstve sa
nenaučili predvídať následky svojho správania.
Middleton-Moz et al. (2010) ich doplnili o ďalšie: pocity viny, lojalita až do konca, prílišná
zodpovednosť alebo naopak chronická nezodpovednosť, potreba byť dokonalý, obavy
zo závislosti, potreba mať všetko pod kontrolou, opakujúce sa vzorce vzťahov (často
negatívne), obdobia depresie, strach z vlastných pocitov, strach z konfliktov a normálneho
hnevu, popieranie, prežívanie úzkosti a strachu,

Poruchy fetálneho alkoholového spektra –
FASD
Alkohol ako legálnu, spoločensky tolerovanú a najrozšírenejšiu drogu môžeme považovať
za najčastejšie teratogénne pôsobiacu látku na ľudský organizmus. Na abúzus alkoholu a
jeho vplyv na vyvíjajúci sa plod a následné poškodenia upozorňoval už v roku 1968
francúzsky pediater Lemoin, ktorý zverejnil popis 127 detí narodeným ženám s nadmerným
užívaním alkoholu. Zistil u nich poruchy rastu, neobvyklý vzhľad, psychomotorickú
instabilitu a u 25% z nich rôzne ďalšie, bližšie nešpecifikované anomálie. Medzinárodný
záujem o túto problematiku však vyvolali v roku 1973 výskumné štúdie Jonesa a Smitha
(Jones et al., 1973), ktorí ako prví podali vedecky presný obraz dieťaťa postihnutého
nadmerným užívaním alkoholu matky v období gravidity. Identifikovaný súbor anomálií
vymedzili ako samostatnú klinickú jednotku pod názvom FETÁLNY ALKOHOLOVÝ
SYNDRÓM – FAS. Spolu so zjavnými fyzickými následkami však pôsobenie alkoholu počas
vnútromaternicového vývinu môže zapríčiniť aj veľké množstvo iných symptómov
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
30
po narodení, najmä však neuropsychologickú alebo behaviorálnu dysfunkciu (nedostatok
sociálnych a komunikačných zručností, zlyhávanie pri zvažovaní dôsledkov skutkov,
kompulzívne správanie a pod.) Teratogénny účinok alkoholu závisí od viacerých faktorov.
Ide predovšetkým o množstvo alkoholu, pričom aj striedmejšie užívanie môže viesť nielen
k fyzickým, ale aj neuropsychologickým a behaviorálnym problémom, pokiaľ žena užíva
alkohol v ranom tehotenstve. Paradoxom však je, že vysoká hladina alkoholu v krvi matky,
ktorá užije alkohol jeden krát, môže mať väčší vplyv na vyvíjajúci sa plod ako pravidelné
užívanie alkoholu počas celého tehotenstva. Ďalší z faktorov predstavuje fáza tehotenstva –
pre prvý trimester je špecifický rozvoj dysmorfických čŕt a oneskorený rast, v druhom a
treťom trimestri je najcitlivejšou CNS, kedy abnormálny vývin neurónov má za následok
poruchy učenia a správania sa aj bez vzniku fyzických abnormalít. Jedným z faktorov je aj
zdravotný stav matky a genetická predispozícia (Astley, 2011; Skála et al., 1987;
Schmidtová, 2007; Klecka & Janas-Kozik, 2012; Kalina et al., 2015).
Spektrum postihnutia dieťaťa sa pohybuje od plne vyjadreného FAS až po miernejšie, ale
klinicky signifikantné špecifické somatické znaky a neurovývojové postihnutia mozgu
(predovšetkým hyperaktivitu, poruchy učenia a poruchy správania). Pre uvedené poruchy
alebo postihnutia spôsobené užívaním alkoholu matky v období tehotenstva sa od roku
2000 používa súhrnný pojem FASD – PORUCHY FETÁLNEHO ALKOHOLOVÉHO
SPEKTRA (ďalej v texte FASD). FASD predstavuje spoločný termín pre celé spektrum
vývinových porúch vyskytujúcich sa u detí, ktorých matky počas tehotenstva pili alkohol.
Tieto poruchy môžu zahŕňať poruchy fyzického a zmyslového vývinu, správania, učenia a
môžu pretrvávať celý život. Samotný termín FASD nie je určený pre klinickú diagnostiku, ale
podľa jednotlivých kombinácií porúch spojených s prenatálnou expozíciou alkoholu zahŕňa:
• FAS (Fetal Alcohol Syndrome – Fetálny alkoholový syndróm);
• PFAS (Partial Fetal Alcohol Syndrome – parciálny FAS, tvárové anomálie a ostatné
symptómy bez všetkých znakov FAS);
• ARND (Alcohol Related Neurodevelopmental Disorders – poškodenia nervového
systému plodu súvisiace s alkoholom, pôvodne označované ako FAE – Fetal Alcohol
Effects, poruchy CNS prejavujúce sa poruchami abstraktného myslenia, pamäti,
sústredenia, úsudku, kognitívne deficity);
• ARBD (Alcohol Related Birth Defects – alkoholom spôsobené vrodené poruchy
charakterizované samostatnými somatickými anomáliami bez abnormalít CNS,
napr. poškodenie orgánov, kostí alebo svalov) (Schmidtová 2007).
V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť aj s pojmom ND-PAE (Neurobehavioral Disorder
Associated with Prenatal Alcohol Exposure), ktorý je súhrnným pomenovaním pre jedincov
s neurobehaviorálnymi poruchami spojenými s prenatálnym pitím alkoholu.
Fetálny alkoholový syndróm (FAS) je syndróm trvalej vrodenej poruchy spôsobený
matkinou konzumáciou alkoholu počas tehotenstva. Z hľadiska diagnostických kritérií bol
v Medzinárodnej klasifikácii chorôb MKCH-10 donedávna zaradený do Syndrómov
Michaela Šavrnochová
31
vrodených chýb zavinených známymi vonkajšími príčinami nezatriedenými inde len FAS
pod číslom Q86.0, avšak od roku 2013 figuruje pod názvom Alkoholový syndróm plodu
(dysmorfický).
Pre dojčatá s plne rozvinutým FAS je charakteristická nízka pôrodná hmotnosť, znížená
pohyblivosť v kĺboch končatín, výrazný hypotonický syndróm a zvýšená dojčenská iritabilita.
Do skupiny typických tvárových dysmorfií spojenými s FAS patria predovšetkým horné očné
viečka siahajúce k zornici, krátke palpebrálne štrbiny (vzdialenosť medzi vrchným
a spodným očným viečkom), menšie očné gule, zjavne viditeľne malý alebo neprimerane
krátky nos, nedostatočne vyvinutá a vyhladená ryha hornej pery, tenká horná pera a plochý
stred tvárovej časti. Aj keď sú tieto tvárové abnormality v detstve veľmi viditeľné,
v adolescencii ustupujú a dospelí jedinci s FAS nemusia vykazovať tieto typické črty tváre.
Príznaky vývinových porúch spôsobených alkoholom nie sú u malých detí špecifické
a odborníci poukazujú na fakt, že sa môžu vyskytnúť aj v priebehu iných ochorení.
K najfrekventovanejším zaraďujú podráždenosť a nervozitu (v praktickej rovine často
spájanú s ťažkosťami profesionálnych náhradných rodičov porozumieť špecifickým
potrebám dieťaťa s FASD), problémy so saním a kŕmením (spojené s nesprávnou stavbou
rečového aparátu, nevytvoreným sacím a prehĺtacím reflexom), poruchy spánku, problémy
s prijímaním podnetov o polohe vlastného tela, problémy s rovnováhou, s koordináciou
pohybu, hrubou a jemnou motorikou, vysokú precitlivenosť na intenzívne zvuky a svetlo,
pretrvávajúci plač a tenziu, kompulzívne správanie, návaly zlosti a celkové problémy
s adaptáciou. V období medzi 5. a 6. rokom sú pre deti charakteristické príznaky súvisiace
s kognitívnou oblasťou, predovšetkým deficit pozornosti a problémy so sústredením,
poruchy učenia sa, nedostatočná organizácia činností, problémy s pamäťou, problémy
s počítaním, ťažkosti s abstraktným myslením, problémy s porozumením príčiny a dôsledku,
poruchy reči, slabá motivácia k učeniu sa (Klecka & Janas-Kozik 2012).
Pre adolescentov s FASD je toto obdobie podstatne náročnejšie ako pre zdravých
rovesníkov. Táto náročnosť súvisí s prítomnosťou nielen primárnych, ale najmä
sekundárnych porúch, ktoré sa môžu rozvinúť vplyvom prostredia, v ktorom dieťa s FASD
vyrastá (Šavrnochová 2016).
Primárne poruchy (primárne neurobehaviorálne symptómy) predstavujú dysfunkčné
deficity, ktoré ovplyvňujú funkcie CNS a u dieťaťa s FASD sú vždy prítomné. Do skupiny
primárnych neurobehaviorálnych symptómov, ktoré najčastejšie súvisia s narušenými
funkciami mozgu, Malbin (2015) zaraďuje mentálny vek a sociálne zručnosti, zmysly
a senzomotorickú integráciu, výživu, reč, rýchlosť spracovania (ako rýchlo pracuje mozog),
učenie a pamäť, abstraktné myslenie a exekutívne funkcie.
Sekundárne poruchy (sekundárne symptómy) sa objavujú po narodení, ale môžu sa
korigovať, prípadne potlačiť ich prijatím a následnou vhodnou intervenciou. Termín
sekundárne poruchy prvýkrát klasifikovala profesorka Streissguth v roku 1996 v rámci
výskumu adaptačných problémov 61 adolescentov a dospelých s FASD. Centrom záujmu
výskumného tímu bola oblasť ich každodenného života, fungovania v skupine a socializácie.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
32
Ani jedna z osôb nedosiahla správny vývin v komunikačnej a socializačnej oblasti, aj
adolescenti s normálnou inteligenčnou úrovňou neboli schopní nadväzovať kamarátske a
priateľské vzťahy, neprejavovali iniciatívu v činnostiach a mali problém porozumieť
viacerým sociálnym situáciám. V ďalšom nadväzujúcom výskume až 58% osôb prejavilo
závažné adaptačné problémy v týchto oblastiach: problémy s alkoholom alebo
psychoaktívnymi látkami, skorý začiatok sexuálneho života a nezodpovedné rodičovstvo,
prerušenie vzdelávania v rôznych etapách štúdia, nezamestnanosť, bezdomovectvo, rôzne
zdravotné problémy (vrátane psychických), problémy so zákonom, násilím (Klecka & JanasKozik 2012). V ďalších rokoch skúmania do sekundárnych symptómov zaradili problémy
mentálneho zdravia (výskyt akýchkoľvek problémov psychického charakteru); problémy
v škole (neplnenie si školských povinností, neukončená školská dochádzka, poruchy
koncentrácie, konflikty so spolužiakmi); problémy so zákonom (väzobné stíhanie alebo
obmedzenie slobody vo forme nútenej hospitalizácie na psychiatrickom oddelení, drobné
krádeže); pobyt v inštitúciách (centrá pre deti a rodiny s resocializačným programom,
reedukačné centrá) a pobyt vo výkone väzby a vo výkone trestu odňatia slobody; nevhodné
sexuálne správanie a nadmerné užívanie alkoholu alebo iných psychoaktívnych látok.
Malbin (2015) klasifikuje sekundárne poruchy ako typické kompenzačné a obranné
mechanizmy (prejavy v správaní), ktoré si dieťa vytvorí po určitom čase ako dôsledok
chronickej frustrácie alebo zlyhania, pričom odrážajú nenaplnenie potrieb dieťaťa
prostredím. Sú preventabilné a zaraďujeme sem únavu, frustráciu, záchvaty hnevu, úzkosť,
zlosť, tvrdohlavosť, negativistické správanie, agresiu, uzavretie sa, vyhýbanie, obviňovanie,
slabú sebaúctu, pseudo-vyspelosť, izoláciu a depresiu. Tieto prejavy v správaní považujeme
za istú formu ovládania situácie, za pokus prejaviť svoje potreby vo chvíľach, keď je dieťa
zmätené a preťažené a nevie, čo má robiť, resp. ako má reagovať. Na problémy reaguje
nevhodným spôsobom a pokiaľ ľudia v jeho blízkosti naďalej nerozumejú jeho potrebám a
schopnostiam, problémy so správaním sa len stupňujú. Keď sa správanie opakovane zle
pochopí, objaví sa pocit zlyhania.
Vo vyššom veku bývajú tieto prejavy v správaní často jedinou naučenou formou správania sa
a môžeme ich klasifikovať ako reakcie na nepochopenie okolia. Výsledkom tohto
chronického hnevu (poor fit – defenzívneho správania rozvíjajúceho sa v čase oslabenia
jedinca), zlyhania a odcudzenia sú v texte vyššie popísané problémy (problémy v škole,
odkázanosť na sociálne služby, užívanie návykových látok, závislosti, psychické problémy,
bezdomovectvo), ktoré Malbin (2015) klasifikuje ako terciárne poruchy (terciárne
symptómy).
Diagnostikovanie FASD pred šiestym rokom života je dôležitým ochranným faktorom
pred vznikom všetkých vyššie uvedených sekundárnych symptómov, s výnimkou
psychických. Odborníci pracujúci s deťmi s FASD z centra Fascinujúce deti v Bratislave
poukazujú na ďalšie špecifické faktory, predovšetkým život v stabilnom, bezpečnom
a nestresujúcom prostredí, absencia násilia, priaznivá životná situácia, poskytnutie dobrej
domácej starostlivosti (najmä v období medzi 8. a 12. rokom života), diagnóza FAS a nie
FASD (z dôvodu možného neskorého odhalenia poruchy a tým aj poskytnutia vhodnej
Michaela Šavrnochová
33
intervencie na individuálnej a rodinnej úrovni) a uspokojenie všetkých základných
psychických potrieb (Petrincová 2016).
Profil správania detí a mládeže s FASD pramení z neurologickej poruchy, ktorá je príčinou
ich nepredvídateľného a premenlivého správania, v praxi interpretovaného ako tvrdohlavé
a cielene vyhľadávajúce pozornosť druhých. Preto pri práci s touto populáciou považujeme
za nevyhnutné reagovať na individuálny profil každého jedinca s FASD a zohľadniť ho
pri nastavovaní konkrétnych intervenčných postupov. Reflektujúc špecifické potreby detí
a adolescentov s FASD odporúčame vo vzťahu k vyššie uvedeným problémovým oblastiam:
• prispôsobiť komunikáciu (rozprávať jednoduchým jazykom, používať konkrétne
pojmy, podávať stručné a jasné informácie, hovoriť pomaly s prestávkami,
opakovať inštrukcie, udržiavať očný kontakt, spárovať verbálnu informáciu
s vizuálnymi podnetmi);
• využívať pohyb a hudbu na lepšie sústredenie (spájať úlohy s aktívnym pohybom,
púšťať tichú hudbu v pozadí, použiť stlačiteľnú loptu v prípade potreby fyzickej
stimulácie).
• používať prístup krok za krokom a opakovať naučené postupy (pomôcť urobiť
abstraktný proces zoraďovania čo možno najkonkrétnejším a najvizuálnejším
spôsobom, aký je možný);
• využívať pomôcky na zapamätávanie si (používať kalendár, zvýrazňovače,
mnemotechnické pomôcky);
• používať viaczmyslový prístup (spájať ústne informácie s vizuálnymi podnetmi,
využívať tanec, hrané scénky, gestá);
• používať audiovizuálne technológie (napr. knižné nahrávky, videá, počítače);
• zredukovať vizuálne a sluchové rušivé vnemy;
• vyhnúť sa bežne používaným frázam a abstraktným úvahám (napr. správaj sa
slušne, upokoj sa, poznáš dôsledky, buď zodpovedný, necválaj tu...).
Jedinci s FASD by mohli využiť mnohé ďalšie intervencie na riešenie svojich deficitov
v oblasti adaptačných zručností. Ich cieľom je zvýšiť ich schopnosť nadväzovať a udržiavať
priateľstvá s primeranými rovesníkmi, a tým znížiť riziko spojené so spoločenskou
komunikáciou s nevhodnými rovesníkmi (Paley & O´Connor, 2009).
Aj v oblasti sociálnej práce s deťmi a mládežou národné priority reflektujú potrebu
zamerania sa na rozvoj sociálnych zručností. Samotná sociálna prevencia sa orientuje
na zamedzenie vzniku nežiadúceho javu, najmä podporou utvárania zdravých postojov,
vytváraním priaznivých podmienok pre rozvoj sociálnych zručností a ich upevňovaniu.
Jednou z metód, prostredníctvom ktorej môžu deti a mládež s rôznym typom sociálnych
problémov získať prístup k rozvoju sociálnych zručností potrebných pre riešenie sociálneho
problému, je metóda ART (angl. Agression Replacement Training) (Šavrnochová & Šolcová
2018). Samotný cieľ a východiská metódy ART poukazujú na možnosti aplikovania tejto
metódy pre deti a mládež s FASD aj práve preto, že mnohé potreby nielen reflektuje, ale
svojou štruktúrou a metodikou vytvára možnosť naplniť tieto špecifické potreby. Metóda
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
34
ART pochádza z USA, kde bola profesorom Arnoldom P. Goldsteinom vyvíjaná a overovaná
15 rokov. V súčasnosti sú v rôznych štátoch ART centrá zamerané na rozvoj metód,
výskumné zistenia a i. V Nórsku je ART schválený ako nástroj na prevenciu a nápravu
behaviorálnych problémov. Nórske Ministerstvo detí a rodinných záležitostí sa rozhodlo
ustanoviť päť nových inštitúcií, jednu v každom regióne, pre deti a mládež s poruchami
správania. Dôvodom je skutočnosť, že metóda sa vo výskumoch popisuje ako efektívny
nástroj práce s deťmi a mládežou (rôzneho veku), s cieľom redukovať ich problémové či
poruchové správanie a naopak podporiť ich prosociálne správanie. Metóda ART sa obzvlášť
zameriava na výsledok problémových aspektov správania (napr. nedostatok sebakontroly –
tréning zvládania hnevu; obmedzené sociálne zručnosti – tréning sociálnych zručností a
antisociálne postoje – morálne zvažovanie). Metóda ART je v niektorých krajinách
uplatňovaná aj pri práci s ďalšími cieľovými skupinami, u ktorých riziko problémového
správania sa súvisí s interpersonálnymi (sociálnymi) a intrapersonálnymi (psychickými)
problémovými situáciami. Metóda sa odporúča používať vo všetkých typoch a stupňoch
škôl, v zariadeniach a organizáciách realizujúcich opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí,
v zariadeniach sociálnych služieb pre ľudí s mentálnym postihnutím, v inštitúciách
psychiatrickej starostlivosti a tiež v ústavoch pre výkon trestu odňatia slobody a i. Aj vďaka
možnosti priestorovej divergencii metódy ART vnímame príležitosti uplatnenia metódy
v formálneho i neformálneho vzdelávaní detí a mládeže s FASD aj v podmienkach Slovenska
(Sabo & Šolcová 2016; Šolcová 2020).
Kľúčovou podstatou pri práci s deťmi a mládežou
je podpora ich osobného rozvoja v podnetnom
prostredí, ktoré im umožňuje plnohodnotne
participovať na aktivitách v rámci systému
inštitucionálneho a neinštitucionálneho charakteru.
Michaela Šavrnochová
35
OTÁZKY A ÚLOHY NA ZAMYSLENIE
1. Charakterizujte bližšie 6 základných charakteristík rodiny ako
otvoreného systému.
2. Popíšte niektoré vzorce interakcií vyskytujúcich sa v rodinách
so závislým členom.
3. Charakterizujte bližšie rozdiely medzi ochrannými, emocionálne
narušenými, odhalenými a chaotickými rodinami.
4. Aké sú rozdiely medzi funkčným, neurotickým, rozpadnutým
a absentujúcim rodinným systémom?
5. Aké môžu byť vnútorné pravidlá v rodine s aktívne pijúcim jej
členom?
6. Objasnite pojem parentifikácia.
7. S akými problémami sa môžu stretávať deti závislých rodičov
v dospelosti?
8. Odborníci pomáhajúcich profesií odporúčajú využívať špecifické
intervenčné stratégie pri práci s deťmi a adolescentmi s FASD,
reflektujúc pritom osobitý profil správania a ich individuálne
potreby. Uveďte príklady niektorých intervenčných postupov.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
36
3. Kodependencia
Život so závislým členom prináša do systému rodiny a jeho funkcií množstvo negatívnych
javov. Členovia rodiny často zažívajú neistotu, strach, bezmocnosť a beznádej a môžu sa
u nich prejaviť známky a príznaky úzkosti a depresie. Aby dokázali čeliť utrpeniu, ktoré
vyplýva zo života so závislým členom, ako aj z nedostatku podpory zo strany širšej rodiny
a zdravotníckeho systému, často sa uchyľujú k rôznym stratégiám emocionálneho prežitia.
Pri práci s rodinnými príslušníkmi závislého sa môže poradca stretnúť s výrokmi, ako napr.:
„Ja by som mu dal všetko“ alebo „Keby som mohla, žijem jej život“. Nie je preto
zriedkavosťou, že pri zabezpečovaní efektívnej liečby najbližší príbuzní potrebujú odbornú
pomoc rovnako ako závislý (Šavrnochová 2015).
KĽÚČOVÉ POJMY
kodependencia smútok
emócie nenávisť
správanie zmierenie
popretie obrana
hnev obranný mechanizmus
zchraňovanie pomoc
smútok svojpomoc

Akýkoľvek terapeutický zásah nasmerovaný
na rodinu závislého klienta by mal brať do úvahy
veľmi častý výskyt kodependencie v rodinách
so závislým členom. Úmerne poznaniu podstaty
kodependencie, jej priebehu, špecifickým prejavom
(v zmysle prežívania a správania sa najbližších príbuzných
vo vzťahu k závislému) zo strany kompetentných rastie
nielen efektivita spolupráce rodiny s odborníkmi, ale najmä
účinná participácia rodiny na celom liečebnom procese
svojho závislého člena.
Michaela Šavrnochová
37
V praktickej rovine to znamená, že rodina závislého člena nielen chráni (napr. popiera jeho
problém so závislosťou), ale patologické správanie svojho blízkeho racionalizuje, ba
dokonca obhajuje. Nezriedka sa teda stáva, že v dôsledku psychického vyčerpania a depresií
blízki sami môžu siahnuť po psychoaktívnych látkach (napr. alkohol, lieky). Pre bližšie
pochopenie podstaty správania sa kodependentnej osoby vo vzťahu k závislému členovi
rodiny budeme citovať Marianiho (2009, s. 17), laického terapeuta, ktorý dlhé roky pôsobil
v CPLDZ v Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom, n. o. Predná Hora : „Pravda je taká,
že alkoholici, ktorí sú sami obeťami choroby, majú negatívny vplyv na ľudí z najbližšej ale aj
vzdialenej rodiny, teda na tých, s ktorými žijú. Príbuzní a priatelia alkoholika ho často
ospravedlňujú, dlho kryjú, lebo paradoxne veria že sa polepší, i keď veľakrát sklamal
a permanentne klame“.
3.1 Teoretické koncepty
Pojem kodependencia – spoluzávislosť (angl. Codependency) sa rozvinul v MiCnnesote
koncom 70. rokov 20. storočia z pojmu -spolualkoholik- (angl. Co-alcoholic), kedy sa
závislosť od alkoholu a iné drogové závislosti zoskupili do spoločnej skupiny nazvanej
chemická závislosť (Beattie 2006; Cermak 1986a). Tento termín sa najčastejšie spája
s Anonymnými alkoholikmi a uvedomením si, že závislosť sa netýka len závislého, ale aj
rodiny a priateľov, ktorí pre chorého člena rodiny predstavujú najbližšiu sociálnu sieť. Pojem
-spoluzávislý- sa prvýkrát použil na opis situácií, ako členovia rodiny a blízki priatelia môžu
zasahovať do zotavovania závislej osoby tým, že jej príliš pomáhajú (Hendriksen 2017).
V roku 1986 psychiater Timmen L. Cermak, MD. sa vo svojej publikácii Diagnosing and
Trating Co- Dependence. A guide for professionals who work with chemical dependents, their
spouses and children neúspešne zasadzoval za zaradenie kodependencie ako samostatnej
poruchy osobnosti do 3. vydania amerického Diagnostického a štatistického manuálu
duševných porúch DSM-III (Cermak 1986a). Poukazoval na fakt, že tento stav môže
postihovať blízkych ľudí s akoukoľvek duševnou poruchou, nielen so závislosťou. Vo svojej
ďalšej odbornej štúdii Diagnostic criteria for codependency vymedzil kodepndenciu ako
rozpoznateľný vzorec osobnostných čŕt, ktoré sa predvídateľne vyskytujú u väčšiny členov
rodín s chemickou závislosťou a ktoré sú schopné vytvoriť dostatočnú dysfunkciu na to, aby
odôvodnili diagnózu zmiešanej poruchy osobnosti tak, ako bola vymedzená v roku 1980
v DSM III (Cermak 1986b). Autor tiež vymedzil špecifické črty typické pre partnerov
podporujúcich ľudí s chemickou závislosťou alebo s poruchou osobnosti a poskytol súbor
nasledovných diagnostických kritérií:
(1) Neustále investovanie seba do schopnosti ovplyvňovať pocity a správanie seba
samého a iných tvárou v tvár zjavným nepriaznivým následkom.
(2) Preberanie zodpovednosti za uspokojovanie potrieb druhých s vylúčením uznania
vlastných potrieb.
(3) Úzkosť a narušenie hraníc v situáciách intimity a odlúčenia.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
38
(4) Zapletenie sa do vzťahoch s ľuďmi s poruchami osobnosti, drogovo závislými
a impulzívnymi poruchami.
(5) Tri a viac z nasledovných: potláčanie emócií s / bez dramatických výbuchov,
depresia, hyperbdelosť, nutkanie, úzkosť, nadmerné spoliehanie sa na popieranie,
zneužívanie návykových látok, opakované fyzické alebo sexuálne zneužívanie,
zdravotné ochorenia súvisiace so stresom a/alebo primárne vzťah s aktívnym
užívateľom návykových látok počas najmenej 2 rokov bez vyhľadania vonkajšej
podpory (Cermak 1986b).
Melody Beattie spopularizovala koncept kodependencie v roku 1986 publikáciou
Codependent No More, v ktorej vychádzala zo svojich osobných skúseností so závislosťou
od návykových látok a so starostlivosťou o závislého jedinca. Realizovala tiež rozhovory
s ľuďmi, ktorým pomohla svojpomocná skupina Al-Anon. Práca Beattie položila základ
vzniku 12-krokovej organizácie Anonymní spoluzávislí, založenej v roku 1986, ktorá ale
neschvaľovala a dodnes neschvaľuje žiadnu definíciu a ani diagnostické kritériá
spoluzávislosti (Granfield & Irvine 2001). Podľa Beattie (2006, s. 47) je človek spoluzávislý,
keď sa „dáva ovplyvňovať správaním druhého človeka a cíti nutkanie kontrolovať jeho
správanie.“ Medzinárodná svojpomocná organizácia anonymných kodependentov CoDA
(angl. CoDependents Anonymous) neponúka žiadnu definíciu ani diagnostické kritériá
spoluzávislosti, ale ponúka nasledovný zoznam vzorcov správania sa a ich bližších
charakteristík, ktoré môžu použiť laici na sebahodnotenie – vzorce popierania, vzorce
nízkeho sebavedomia, vzorce zosúlaďovania sa s ostatnými, vzorce kontroly a vzorce
vyhýbania sa (CoDA.org).
Myšlienka kodepndencie a jej základná podstata boli v minulosti viacerými odborníkmi
kritizované (napr. Anderson 1994; Haaken 1990; Hands & Dear 1994) a obmedzený počet
empirického skúmania samotného konštruktu spoluzávislosti značne limitoval budúcu
vedeckú diskusiu o tejto problematike. Z historického hľadiska, jedným z faktorov, ktorý
bránil adekvátnemu testovaniu modelu kodependencie, bol nedostatok psychometricky
spoľahlivých nástrojov, pomocou ktorých by bolo možné meranie základných zložiek tohto
konštruktu (Dear 2002). Dear et al. (2004) realizovali teoretickú analýzu jedenástich
najčastejšie publikovaných definícií kodependencie a poskytli prvé podstatné objasnenie
základných znakov tohto konštruktu. Ich analýza identifikovala štyri základné konštrukty
kodependentného správania:
• Vonkajšie zameranie (napr. sústredenie pozornosti na správanie, názory
a očakávania iných).
• Sebaobetovanie (napr. zanedbávanie vlastných potrieb s cieľom sústrediť
sa na uspokojovanie potrieb druhých).
• Interpersonálna kontrola (napr. zakorenené presvedčenie o vlastnej schopnosti
napraviť potreby a problémy druhých ľudí, kontrola ich správania).
• Emocionálne potláčanie (napr. zámerné potláčanie alebo obmedzené vedomé
uvedomovanie si svojich emócií, až kým sa nestanú ohromujúce).
Michaela Šavrnochová
39
Z týchto štyroch definičných znakov bolo vonkajšie zameranie zahrnuté vo všetkých
jedenástich preskúmaných definíciách a zvyšné tri konštrukty boli prítomné v desiatich
z jedenástich definícií (Dear et al. 2004).
Môžeme konštatovať, že napriek dôkazom o terapeutickej účinnosti postupov rodinnej
starostlivosti a ich prínosu v liečbe ľudí s poruchami spôsobenými užívaním alkoholu
(Bortolon et al. 2017; Hellum et al. 2019), stále neexistuje dostatočný počet
inštitucionálnych služieb pre kodependentných rodinných príslušníkov. Aj napriek
limitovanému počtu empirických štúdií a neexistujúcim štandardom odborných a odbornometodických činností v oblasti emocionálnej starostlivosti o rodinných príslušníkov
závislého člena rodiny, zostáva kodependencia jednou z najčastejšie využívaných
teoretických rámcov, ktorý odborníci z oblasti závislostí na celom svete (vrátane Slovenska)
akceptujú a prijímajú pri práci s rodinou so závislým členom.
3.2 Fázy kodependencie
Koncept kodependencie v kontexte závislosti od akejkoľvek návykovej látky stojí
na predpoklade, že závislosť člena rodiny závažným spôsobom ovplyvňuje jeho rodinu
a najbližšie okolie. Rodinní príslušníci v snahe pomôcť závislému, sa vo vzťahu k nemu
začínajú správať často iracionálne a kontraproduktívne. Správanie je však len dôsledok
a reakcia na zmeny v prežívaní, ktorými prechádza rodina závislého.
Nasledovné fázy bližšie vymedzujú prežívanie a správanie sa členov rodiny vo vzťahu
k závislému3
 .
1.fáza – POPRETIE
Fáza Popretie je charakteristická intenzívnym popieraním reality, ktorou je závislosť
blízkeho člena rodiny. Popieranie reality pritom predstavuje vedomú alebo nevedomú
obranu, ktorú používame, aby sme sa vyhli úzkosti, keď sa cítime ohrození. Hlavnou
funkciou obrany pritom je chrániť naše vedomie od ohrozujúcich, vnútorných podráždení
(najmä emócií) ako aj vonkajších preťažujúcich podráždení (tráum). Ignorujeme veci,
ktorých uvedomenie si by porušilo našu duševnú rovnováhu. Popretie predstavuje fázu šoku,
v ktorej sa spoluzávislá osoba snaží sama sebe nahovoriť, že sa nič vážne nedeje.
Obranné mechanizmy a práca s nimi je súčasťou liečby závislosti a pre závislého od alkoholu
sú najtypickejšími vytesnenie, popretie, presunutie, racionalizácia, projekcia a reaktívna
formácia (Červená, 2007). Sú však typické aj pre blízkych závislého. Už v tejto úvodnej fáze
sa môžeme stretnúť s obrannými mechanizmami, ktorými sa spoluzávislá osoba chráni
3 Bližšie k výskumu pozri Šavrnochová 2011
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
40
pred skutočnosťou. Spolieha sa na sľuby závislého, verí im a hoci jej zdravý rozum hovorí,
že so správaním sa závislého nie je niečo v poriadku, svoje skutočné pocity skrýva a vyhýba
sa nepríjemným témam, príp. odmieta komunikovať s okolím.
Z obranných mechanizmov, ktoré sa môžu vyskytovať v tejto fáze, spomenieme:
• bagatelizácia, t.j. minimalizovanie a skresľovanie rozsahu a závažnosti problému
(charakteristické výroky typu: „...ešte som si hovorila, že veď keď si dá v robote 2 dcl
vínka s kolegyňami, na tom nie je predsa nič zlé, veď je to normálne. Pijú aj iní
a omnoho horšie.“ );
• zľahčovanie situácie (charakteristické výroky typu: „...ale v duchu som si to
zľahčoval a neprikladal som tomu príliš veľký význam.“);
• ignorovanie faktov (charakteristické výroky typu: „A keď som to povedala mužovi,
ten len kývol rukou a povedal, že zasa raz dramatizujem...“);
• únik do sebaľútosti (charakteristické výroky typu: „Keď začali problémy, neriešila
som ich, potom som sa začala ľutovať, svoj život,...“).
Tieto obrany sa môžu v priebehu ďalšieho rozvoja kodependencie posilňovať, obmieňať
a opakovane vracať v dôsledku narastajúcich pocitov viny, ľútosti a nízkeho sebavedomia.
Sprievodnými emóciami môžu byť šok a pocity strachu: „...dlho som tomu nechcel veriť a keď
bola prvýkrát hospitalizovaná na psychiatrii a lekár mi hovoril ešte aj o jej závislosti od liekov,
bol som v šoku.“ alebo „Keď som zistil, že pije, zľakol som sa,...“
2.fáza – HNEV
Keď kodependentná osoba prestane popierať vzniknutú situáciu, nastupuje fáza hnevu.
Hnev, ktorý pociťuje, môže byť neoprávnený alebo oprávnený. V prvom prípade obviňuje
nielen seba, ale aj Boha, prípadne iných ľudí a je charakterizovaný výrokmi typu: „Dlho som
sa hnevala najskôr na Boha a potom na seba, že som ju zle vychovala.“ alebo: „Potom som sa
hnevala sama na seba, že som sa nerozviedla, ešte keď bol malý, aby nevidel, aký opitý chodil
domov otec.“
V určitých momentoch však začne kodependentná osoba pociťovať oprávnený hnev
na správanie sa závislého, pretože si začína uvedomovať, že alkoholik často klame, neplní si
povinnosti, nedodržuje sľuby a začína manipulovať s ostatnými členmi rodiny. Vtedy môže
mať spoluzávislá osoba pocit, že závislému na nej nezáleží a má potrebu úder vrátiť
a nejakým spôsobom ho potrestať za bolesť, ktorú jej spôsobil.
Hoci samotné prežívanie hnevu spojené s otvorenou agresiou je charakteristické prevažne
u mužov, môžeme sa s podobnými reakciami stretnúť aj u žien, ktoré sa navonok prejavia
agresívnym správaním namiereným na svojho závislého partnera.
Michaela Šavrnochová
41
3.fáza – ZACHRAŇOVANIE
Fáza Zachraňovanie má najdlhší priebeh a väčšina kodependentov (napriek úsiliu zmeniť
nielen závislého, ale aj svoj život) zotrváva v tejto fáze celý život. Pre toto obdobie je
charakteristické striedanie pomoci závislému s tzv. umožňovaním, čiže podporovaním jeho
problémového správania.
Pomoc/podpora zo strany rodiny (napr. vo forme návštev klubov abstinujúcich závislých)
môže byť niekedy produktívna a môže viesť k náprave. Pre túto fázu je rovnako
charakteristická rola tzv. umožňovateľa, do ktorej sa kodependentná osoba dostáva
po viacerých neúspešných pokusoch pomôcť závislému a jeho následných recidívach. Môže
sa stať akýmsi -záchrancom- závislého, chráni ho pred následkami jeho problémového
správania a dostáva sa do postavenia človeka, ktorý je za chorého zodpovedný. Dôsledkom
však často býva -pohodlie- závislého, ktorý nemá žiadny dôvod a motiváciu na zmenu
vzhľadom k tomu, že blízka osoba mu vytrvalo dokazuje, že zaňho preberá zodpovednosť
tým, že sa stará o všetky jeho potreby. Keď nastane zhoršenie situácie a kodependentná
osoba vidí, čo svojím umožňovaním spôsobila, čoraz intenzívnejšie pocity viny spôsobujú
opätovné umožňovanie.
Fázu Zachraňovanie charakterizuje nasledovné správanie:
• priame podporovanie závislého správania (charakteristické výroky typu:
„...pomohla som jej so sťahovaním, aby mohla začať odznova a tu, doma, v bezpečí.
Našla som jej brigádu, aby si zarobila aspoň nejaké peniaze, nemala nič, všetko prepila,
ešte aj peniaze, ktoré som jej dávala.“, „...doma má vždy navarené, opraté...“, „...bolo
obdobie, keď som mu aj sama kupovala fľaše...“ alebo „...volala do roboty, že je chorý
a nepríde...“);
• ospravedlňovanie (charakteristické výroky typu:„...je mi jej ľúto, je to chorý človek,
za toto správanie môže jej diagnóza...“, „Skôr mi jej bolo ľúto, lebo som vedela,
k akému mužovi sa vrátila.“, „Ospravedlňoval som ju pred rodinou a známymi...“,
„...keď je triezvy, chodíme spolu na výlety, venuje sa mi.“);
• zdôvodňovanie (charakteristické výroky typu: „...keď som k nej veľakrát domov
prišla, mala taký neporiadok, že mi nedalo neupratať..., aj som jej navarila, lebo ledva
stála na nohách, musela niečo zjesť...“, „...je chorý, potrebuje moju pomoc, je to moja
povinnosť.“, „...vedel som, že pije preto, lebo nemôžeme mať deti...“);
• bagatelizácia (charakteristické výroky typu: „...veď on nie je zlý, keď má robotu,
vydrží nepiť niekoľko dní...“);
• sľubovanie (charakteristické výroky typu: „...hovoril som si, ak sa raz z toho dostane,
prestanem piť aj ja...“);
• kontrola (charakteristické výroky typu: „...merala som, koľko ubúda z fľaše...“);
• zdanlivá ľahostajnosť (charakteristické výroky typu: „Teraz sa tvárim, že sa nič
nedeje...“, alebo „Teraz je mi to už skoro jedno. Syn má vlastnú rodinu, ja som celý
deň v práci a mám svoj vlastný život. Človek si zvykne na všetko.“).
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
42
V oblasti emócií dochádza v tejto fáze k náhlym obratom a zmenám. V období pomoci
a pobytu závislého na liečení, dokonca aj prvé mesiace po liečbe, spoluzávislá osoba dúfa
a verí, že všetko bude v poriadku. Pri recidíve prichádza sklamanie, beznádej a zúfalstvo.
Počas celej fázy sú však trvalo prítomné (časovo odlišné a rôzne intenzívne) pocity strachu,
vnútorného napätia, ľútosti, viny, hanby a hnevu.
4.fáza – SMÚTOK
Táto fáza nadväzuje na predchádzajúcu, je s ňou úzko spojená, pričom spoluzávislá osoba
môže často prechádzať z jednej fázy do druhej a naopak. V tejto fáze si kodependent
uvedomuje svoju bezmocnosť a pripúšťa, že na závislosť svojho blízkeho nemá žiadny vplyv.
So situáciou však zmierený nie je a napriek vracajúcim sa pocitom smútku, depresie, strachu
z budúcnosti, uzatváraniu sa do seba a neochote komunikovať s okolím opakovane
zachraňuje závislého.
5.fáza – NENÁVISŤ
Hnev, zachraňovanie, smútok, dlhodobé pocity strachu, ľútosti, hanby a nespracované
pocity viny spôsobujú, že spoluzávislá osoba začne cítiť voči závislému odpor a v krajnom
prípade nenávisť. Tieto pocity sa nevyvíjajú u každého rovnako, takisto ich intenzita a dĺžka
trvania je individuálna. Nenávisť je špecifická najmä u tých spoluzávislých, ktorí sú dlhé roky
svedkami toho, ako závislý postupne deštruuje vzťahy v rodine a jeho správanie sa odráža
predovšetkým na zdraví ďalších rodinných príslušníkov. Pokým hnev chápeme ako
emocionálnu reakciu na správanie sa druhého človeka (čomu zodpovedajú aj následné
prejavy správania sa – výbuchy hnevu, agresívne útoky...), podľa odborníkov nenávisť
predstavuje dlhodobý vzťah, ktorý je pasívnejší ako hnev. Zahŕňa najmä vytvorenie určitého
psychologického odstupu, napr. v partnerských vzťahoch je nenávisť vyjadrená vyhýbaniu
sa kontaktu s partnerom a veľmi chladným správaním (Stuchlíková, 2002). Spoluzávislá
osoba si v tejto fáze vedome vytvára odstup od závislého a jeho správanie a ďalší osud je jej
ľahostajné. Napriek takémuto postoju však aj naďalej prítomné pocity úzkosti, strachu
z budúcnosti a hanba.
6.fáza – ZMIERENIE
Fáza Zmierenie predstavuje prispôsobenie, vyrovnanie sa so situáciou, prijatie reality
a zameranie pozornosti na seba a svoje potreby. Táto fáza prináša spoluzávislej osobe
schopnosť reálne zhodnotiť situáciu, schopnosť správať sa racionálne a súčasné prináša
Michaela Šavrnochová
43
pocity vyrovnanosti a šťastia. Spoluzávislá osoba si v tejto fáze uvedomuje, že závislého
svojím správaním (vrátane umožňovania, sľubovania, kontrolovania) nezmení a zmeniť sa
musí ona.
Vyplývajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že kodependencia je špecifický
chorobný stav, resp. proces, ktorým rodinní príslušníci reagujú na závislosť svojho člena,
pričom prechádzajú nasledovnými fázami: POPRETIE, HNEV, ZACHRAŇOVANIE,
SMÚTOK, NENÁVISŤ A ZMIERENIE.
Jednotlivé fázy sú bižšie ilustrované v nasledovnom diagrame:
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
44
Zdroj: Šavrnochová (2011)
KODEPENDENCIA
(SPOLUZÁVISLOSŤ)
 FÁZY EMÓCIE SPRÁVANIE
POPRETIE strach
šok
bagatelizácia, zľahčovanie
situácie, ignorovanie
faktov, únik do sebaľútosti
HNEV hnev na seba,
na Boha, na iných
ľudí, na závislého
otvorené prejavy hnevu –
agresívne správanie voči
závislému
ZACHRAŇOVANIE nádej ⇄ sklamanie,
beznádej, zúfalstvo
+
hanba, ľútosť, vina,
hnev, vnútorné
napätie, strach
pomoc ⇄ umožňovanie:
priame podporovanie,
ospravedlňovanie,
zdôvodňovanie,
bagatelizácia, sľubovanie,
kontrolovanie, zdanlivá
ľahostajnosť
uzatváranie sa do seba,
neochota komunikovať,
opakované zachraňovanie
NENÁVISŤ odpor, nenávisť, ale aj
úzkosť, strach
z budúcnosti a hanba
vedomé vytváranie odstupu
od závislého, ľahostajnosť
ZMIERENIE šťastie, vyrovnanie prispôsobenie a vyrovnanie
sa so situáciou, racionálne
správanie, reálne
hodnotenie situácie
smútok, depresia,
strach z budúcnosti
SMÚTOK 

Michaela Šavrnochová
45
3.3 Kognitívne a behaviorálne reakcie rodičov závislých detí
Pre ilustráciu uvádzame kognitívne a behaviorálne reakcie rodičov detí zneužívajúcich
návykové látky, ktoré na základe niekoľkoročnej poradenskej práce s rodičmi problémových
a závislých detí popísali Pešek a Vondrášková (2007). Nasledovné emocionálne reakcie sa
môžu vzájomne striedať, trvať rôzne dlho a môžu byť rôzne intenzívne.
1. Šok, zmätok a panika
Šok je obyčajne bezprostrednou reakciou zistenia rodičov, že dieťa berie drogu. Navonok sa
prejavuje úzkosťou, strachom a panickými reakciami, v ktorých prevládajú myšlienky typu:
„Prečo sa to stalo práve nám? Čo máme robiť?“
Niektorí rodičia môžu cielene vyvolávať dramatické scény, v ktorých podrobne dieťaťu
popíšu, kde sa následkom svojej závislosti môžu až dostať. Už v tomto období nastupujú
obranné mechanizmy, predovšetkým bagatelizácia a popretie problému. Podľa odborníkov
je dôležité už v tomto období navštíviť lekára (aj bez prítomnosti dieťaťa) a spoločne
naplánovať konkrétne kroky do najbližšieho obdobia.

2. Pocity krivdy, zrady a sebaľútosti
Pocity krivdy a nespravodlivosti sa prejavujú myšlienkami typu: „Starali sme sa o teba a
takto si sa nám odvďačil.“ Následná sebaľútosť môže zvyšovať pasivitu rodičov a odďaľovať
prijatie racionálneho prístupu k riešeniu problému závislosti.
V tejto fáze je vhodné rodičom empaticky vyjadriť pochopenie, nechať ich vyrozprávať sa
a následne ich naučiť rozpoznať tieto pocity a rozumovo ich využiť pre ďalšie adekvátne
riešenie problému.
3. Zlosť
Pocit krivdy a sebaľútosti často vystrieda zlosť ako emocionálna reakcia namierená proti
nespravodlivému osudu, ktorý zažíva rodič pri zistení, že jeho dieťa užíva drogu. Zlosť rodiča
môže byť nasmerovaná nielen na závislé dieťa, ale rovnako tak aj na jeho partnera,
priateľov, učiteľa alebo lekára. Rodič zvaľuje vinu na všetkých okolo, vrátane seba v mylnej
domnienke, že zlyhal vo výchove svojho dieťaťa.
Pocity zlosti sa môžu prejavovať myšlienkami typu: „Mám dva zamestnania a robím všetko
pre to, aby si mohol doštudovať vysokú školu“ alebo „Čo za odborníkov v rámci protidrogovej
prevencie máte na škole“ , ale i „Urobili sme chybu, že sme ťa tak rozmaznávali.“ Mnohí rodičia
si túto zlosť neuvedomujú, iní sa navonok tvária úplne pokojne a nedávajú najavo svoje
zlostné myšlienky, niektorí z nich dokonca návštevu odborníka považujú za prejav slabosti
a zlyhania samého seba (najmä otcovia). Častejšími sú prvotné návštevy matiek, ktoré sa
sťažujú na neprimerané výbuchy zlosti zo strany manžela, vyhýbanie sa téme alkohol/drogy,
predstieranie ľahostajnosti niektorého člena rodiny k problému závislosti dieťaťa. Príliš
dlhodobá a intenzívne prežívaná zlosť však bráni schopnosti konštruktívne riešiť problém
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
46
a zlostné reakcie rodiča môžu vyvolať ešte agresívnejšiu reakciu u závislého dieťaťa a ďaľšie
užívanie návykovej látky.
4. Pocity viny
Výčitky svedomia sa prejavujú myšlienkami typu: „Čo sme vo výchove zanedbali?“ alebo
„Kde sme zlyhali?“ Tieto myšlienky rodičov emočne vyčerpávajú a reakciou na ne môže byť
hľadanie odpovedí v zmysle „bolo to určite spôsobené tým a tým..., môže za to ten alebo
tamten...“
Mnohí rodičia hľadajú hlavnú príčinu závislosti svojho dieťaťa celý život a len málokedy
pripustia fakt, že príčin môže byť v skutočnosti podstatne viac a hlavná príčina neexistuje.
Ako uvádzajú autori, rodičia by mali byť oboznámení, ako s takto nájdenými príčinami
pracovať a správať sa najmä vo vzťahu k závislému dieťaťu, pretože ono môže svojich
rodičov vydierať a manipulovať s nimi, napr.: „Za to, že som závislá na liekoch, môžeš ty
(matka dcéry), pretože si mi ako zdravotná sestra od malička dávala na každú bolesť nejakú
tabletku...“
Vo fáze prežívania pocitov viny pomôže rodičom kontakt s rodičmi v podobnej situácii, napr.
aj prostredníctvom rozhovorov s členmi svojpomocnej organizácie Al-Anon.
5. Vyjednávanie
Vyjednávanie predstavuje potrebu rodičov vyhľadávať najlepších odborníkov v danej oblasti,
rôzne terapeutické metódy, alternatívne liečebné postupy, ale aj viera v Boha a modlitby,
aby sa ich dieťa čo najskôr vyliečilo.
Stále pretrvávajú pocity viny a sľuby, napr.: „Ak sa z toho dostane, už sa ani ja nikdy
nedotknem alkoholu...“ V tejto fáze môžu rodičia zájsť až do krajných situácií, v ktorých
uzatvárajú so závislým dieťaťom dohody vo forme výhod a odmien, ak dieťa prestane
s užívaním návykovej látky. Práve takého kontraproduktívne správanie spôsobuje
stupňujúce sa citové vydieranie a manipuláciu dieťaťa voči rodičom a tým aj menšiu nádej
na akúkoľvek pozitívnu zmenu v jeho správaní.
6. Pocity hanby
Pocity hanby, že ich dieťa užíva návykovú látku, ale aj že oni sami zlyhali vo výchove,
spôsobujú, že rodičia nechcú a nevedia otvorene rozprávať o tomto probléme s inými ľuďmi.
V krajnom prípade tieto pocity môžu viesť k izolácií rodín a k pretrhnutiu kontaktov napr.
s priateľmi z dôvodu obáv, že budú musieť verejne hovoriť o svojom probléme. Opätovne sa
doporučuje rodičom stretávať sa s ľuďmi v podobnej situácii, nevyhýbať sa kontaktu s inými
ľuďmi a mať pripravenú konkrétnu stratégiu rozhovoru (napr. spôsob odmietania tejto
nepríjemnej témy).
7. Smútok a pocity strachu
Ide o výraznú a časovo pomerne dlhú fázu emocionálnej rekacie rodičov, kedy je potrebné
zvážiť možnú návštevu odborníka. Navonok sa dané pocity prejavujú častým plačom,
Michaela Šavrnochová
47
podráždením, nesústredením, ale aj problémom so spánkom či problémami v práci.
Sprevádzajú ich myšlienky typu: „Navždy strácam svoje dieťa“ alebo „Čo teraz robí, kde je,
nepotrebuje pomoc?“, „Čo ak umrie na ulici a ani nebudem vedieť, kedy a kde?“ Veľký význam
v tomto období predstavuje vzájomná podpora všetkých členov rodiny, ale i posilňovanie
motivácie zo strany odborníkov pre terapiu, ktorú je vhodné v danom období realizovať.
8. Rezignácia, pocity zbytočnosti a umožňovania
Fázu rezignácie je možné charakterizovať myšlienkami typu: „Všetko sme vyskúšali, nič
nepomohlo, už sa s tým nedá nič robiť...“, „...ešte šťastie, že sa nám vydarila druhá dcéra...“
Ide o pretrvávajúce pocity smútku, kedy rodičia prestanú navštevovať terapeuta, prípadne
svojpomocné skupiny, pretože v tom nevidia žiadny zmysel. Často reagujú dvoma
extrémnymi spôsobmi – buď nechávajú svoje dieťa doma, tolerujú a umožňujú jeho
problémové správanie, alebo dieťa vyhodia z domu a viac sa nezaujímajú o jeho osud.
Dôvodov, prečo mnohí rodičia volia „tolerovanie“, „umožňovanie“ a „podporovanie“
problémového správania závislého dieťaťa, môže byť viacero:
• obava z tvrdého dopadu dieťaťa na dno pijanskej alebo feťáckej kariéry,
• strach z toho, že ak vyhodia dieťa z domu, emočne oni sami túto situáciu
nezvládnu,
• strach, že dieťa im bude pod vplyvom drogy robiť hanbu (pôjde za nimi do práce,
bude spať opité pred domom...),
• v niektorých prípadoch aj odvedenie pozornosti od ešte závažnejšieho problému,
ktorý sa v rodine vyskytuje.
9. Odpor a hnus
Mnohí rodičia najmä v predchádzajúcej fáze môžu opakovane prežívať odpor až hnus voči
svojmu dieťaťu, ktorý sa zintenzívňuje vtedy, keď vidia správanie dieťaťa pod vplyvom
návykovej látky.
10. Zmierenie
Zmierenie predstavuje reálne uvedomenie si všetkých možností konštruktívneho riešenia
problému. Túto fázu charakterizujú myšlienky typu: „Je to síce veľmi závažný problém, ale
môžeme s tým niečo robiť. Musíme byť trpezliví a robiť to, čo nám doporučujú terapeuti.“
Pre rodičov je opätovne veľmi dôležitá vzájomná podpora všetkých členov rodiny, ale aj
intervencia odborníka a návštevy svojpomocných skupín.
Fázu Zmierenie charakterizujú obrany, ktoré sa navonok prejavujú napr. výrokmi:
• cynickým humorom typu „...naša Jana dnes nastúpila na štvrté liečenie, tak
s manželom tipujeme, koľko tam vydrží...“,
• anticipáciou (schopnosťou reálneho očakávania a plánovania budúcnosti vrátane
uvedomovania si možných problémov a prípadných strát),
• altruizmom (na základe osobnej prežitej skúsenosti pomáhajú iným formou napr.
založenia svojpomocnej rodičovskej skupiny v mieste bydliska).
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
48
11. Anticipačná úzkosť a neprimeraný optimizmus
Pokiaľ dieťa nastúpi na liečenie alebo do resocializačného strediska, rodičia prežívajú
a jednej strane pocity úzkosti, napätia a strachu (najmä prvých pár dní po nástupe
na liečenie), na strane druhej aj neprimeraný optimizmus, ktorý charakterizujú myšlienky
typu: „Už je konečne na liečení, bude to všetko v poriadku, vyhrali sme...“ Tieto často nereálne
presvedčenia rodičov spôsobujú prerušenie kontaktov s terapeutom, prípadne s členmi
svojpomocnej skupiny až do tej doby, kedy dieťa predčasne ukončí liečbu alebo
po niekoľkých týždňoch (mesiacoch) abstinencie začne opäť s užívaním návykovej látky.
Rodičia opätovne vyhľadávajú pomoc, kontaktujú terapeuta, členov svojpomocnej skupiny
a mnohé z vyššie uvedených reakcií sa u nich opäť naplno prejavia.
Michaela Šavrnochová
49
OTÁZKY A ÚLOHY NA ZAMYSLENIE
1. Aké sú diagnostické kritériá kodependencie podľa Cermaka
(1986)?
2. Charakterizujte štyri základné konštrukty kodependentného
správania.
3. Akými fázami kodependencie prechádza rodina so závislým
členom?
4. Aké správanie najbližších vzťahových osôb závislého jedinca je
charakteristické pre fázu Zachraňovanie?
5. V čom spočíva zásadný rozdiel medzi fázami Hnev a Nenávisť?
6. Popíšte kognitívne a behaviorálne reakcie rodičov detí
zneužívajúcich návykové látky.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
50
4. Intervencie pre rodiny
Zapojenie rodiny do procesu liečby (optimálne komplexného) pomáha zvýšiť šance
závislého na začatie liečby, aktívne zapojenie do nej a jej úspešné ukončenie vrátane
doliečovania. Je neefektívne zaujať individualistický pohľad, ktorý lieči závislého člena
rodiny izolovane od jeho najbližšieho prostredia. V počiatočných fázach posudzovania alebo
získavania anamnézy závislého môže rodina zohrávať primárnu úlohu pri potvrdzovaní
závažnosti a rozsahu problému, pri poskytovaní informácií o spôsoboch užívania návykovej
látky, jej vplyve na závislého a rodinu ako celok, ale aj o tom, čo v minulosti fungovalo
v prospech/proti pozitívnej zmene závislého. V ďalších fázach liečby môže byť rodina opäť
kľúčová napr. pri zvládaní cravingu, pri plánovaní prevencie recidívy, môže pomôcť
pri plánovaní života po ukončení liečby. Spolupráca rodiny pomáha aj pri zlepšovaní
celkového zdravia a pohody, vzťahov a iných aspektov života závislej osoby, ako aj jej
rodinných príslušníkov.
Hoci rodinní príslušníci zvyčajne neparticipujú na intervenciách, ktoré sa týkajú priamo
liečby závislosti, jednou z oblastí, kedy aj terapeuti uznávajú, že význam rodiny do zapojenia
sa do procesu liečby je nespochybniteľný, je motivácia závislého k prijatiu pomoci. Rodina
môže pomôcť uľahčiť nástup na liečbu napríklad tým, že pomáha pri rozhodovaní o hľadaní
konkrétnej pomoci (zariadenia, kde závislý nastúpi na ústavnú liečbu), ale aj tým, že
podporuje svojho člena v jeho rozhodnutí nastúpiť na akúkoľvek formu liečby.
KĽÚČOVÉ POJMY
behaviorálna párová terapia behaviorálne rodinné poradenstvo
posilňovanie komunity a tréning rodiny párová/manželská terapia
krátka strategická rodinná terapia svojpomocná organizácia
multisystemická terapia socioterapia
multidimenzionálna terapia podporné stratégie rodiny
tlak na zmenu
sociálna behaviorálna a sieťová terapia
sociálne poradenstvo pre kodependentov 

Zapojenie rodiny do procesu liečby (optimálne komplexného) pomáha zvýšiť šance
závislého na začatie liečby, aktívne zapojenie do nej a jej úspešné ukončenie vrátane
doliečovania. Je neefektívne zaujať individualistický pohľad, ktorý lieči závislého člena
rodiny izolovane od jeho najbližšieho prostredia. V počiatočných fázach posudzovania alebo
získavania anamnézy závislého môže rodina zohrávať primárnu úlohu pri potvrdzovaní
závažnosti a rozsahu problému, pri poskytovaní informácií o spôsoboch užívania návykovej
látky, jej vplyve na závislého a rodinu ako celok, ale aj o tom, čo v minulosti fungovalo
v prospech/proti pozitívnej zmene závislého. V ďalších fázach liečby môže byť rodina opäť
kľúčová napr. pri zvládaní cravingu, pri plánovaní prevencie recidívy, môže pomôcť
pri plánovaní života po ukončení liečby. Spolupráca rodiny pomáha aj pri zlepšovaní
celkového zdravia a pohody, vzťahov a iných aspektov života závislej osoby, ako aj jej
rodinných príslušníkov.
Hoci rodinní príslušníci zvyčajne neparticipujú na intervenciách, ktoré sa týkajú priamo
liečby závislosti, jednou z oblastí, kedy aj terapeuti uznávajú, že význam rodiny do zapojenia
sa do procesu liečby je nespochybniteľný, je motivácia závislého k prijatiu pomoci. Rodina
môže pomôcť uľahčiť nástup na liečbu napríklad tým, že pomáha pri rozhodovaní o hľadaní
konkrétnej pomoci (zariadenia, kde závislý nastúpi na ústavnú liečbu), ale aj tým, že
podporuje svojho člena v jeho rozhodnutí nastúpiť na akúkoľvek formu liečby.
KĽÚČOVÉ POJMY
behaviorálna párová terapia behaviorálne rodinné poradenstvo
posilňovanie komunity a tréning rodiny párová/manželská terapia
krátka strategická rodinná terapia svojpomocná organizácia
multisystemická terapia socioterapia
multidimenzionálna terapia podporné stratégie rodiny
tlak na zmenu
sociálna behaviorálna a sieťová terapia
sociálne poradenstvo pre kodependentov
Michaela Šavrnochová
51
4.1 Prístupy využívané v zahraničí
Párové a rodinné prístupy sa snažia plne zapojiť členov rodiny ako ústrednú súčasť samotnej
liečby. Pracujú predovšetkým s rodinou ako so systémom, kde sú všetky časti vzájomne
prepojené a teda zmena v ktorejkoľvek časti systému nevyhnutne povedie k zmene v iných
časti tohto systému (akákoľvek zmena vo fungovaní rodiny alebo v správaní sa jednotlivcov
v tomto systéme povedie k zmene správania závislého člena rodiny).
Najbežnejšie intervenčné prístupy založené na týchto teóriách sú behaviorálne párové
terapie (angl. Alcohol-Focused Behavioral Couple Therapy/Behavioral Couples Therapy –
ABCT/BCT) a systemické rodinné terapie (angl. Family Systems Therapy – FST) (McCrady et
al. 2016; O'Farrell & Clements 2012). Viaceré odborné štúdie (napr. Meis et al. 2013; Powers
et al. 2008) preukázali, že ABCT/BCT a FST dosahujú lepšie výsledky ako individuálne
terapie využívané v rámci liečby závislostí a zapojenia rodiny do samotného procesu.
Behaviorálna párová terapia pracuje so závislým spolu s manželským partnerom alebo
partnerom žijúcim v spoločnej domácnosti s cieľom navodiť vzájomné kladné správanie
partnerov, nacvičiť potrebné sociálne zručnosti a spoločne vybudovať podporu pre budúcu
abstinenciu závislého. BCT vychádza z predpokladu, že závislí zo šťastnejších, súdržnejších
vzťahov s lepšou komunikáciou majú nižšie riziko recidívy.
BCT má dve hlavné zložky: intervencie zamerané na priame budovanie podpory abstinencie
a intervencie zamerané na vzťah partnerov (zvýšenie pozitívnych pocitov, spoločných aktivít
a konštruktívnej komunikácie). Napr. McCradyho program behaviorálnej párovej terapie
závislosti od alkoholu (ABCT) využíva metódu tzv. ''zapojenie manželov zamerané
na alkohol''. Táto metóda zahŕňa učenie manželov špecifickým zručnostiam na riešenie
situácií súvisiacich s alkoholom. Partner závislého sa učí, akými vhodnými stratégiami môže
posilniť jeho abstinenciu, ako eliminovať správanie (príp. mu predchádzať), ktoré vyvoláva
pitie alkoholu, ako znížiť správanie, ktoré chráni závislého pred prirodzene sa vyskytujúcimi
nepriaznivými dôsledkami pitia, asertívne diskutovať o obavách týkajúcich sa situácií
súvisiacich s pitím alkoholu a reagovať tak, aby pomohol pijúcemu človeku pri pití alkoholu
(McCrady & Epstein 2009).
Modely liečby založené na systemickém prístupe predpokladajú, že správanie jednotlivých
členov rodiny ovplyvňuje všetkých ostatných členov rodiny a že rodiny majú typické
a opakujúce sa spôsoby interakcie, ktoré udržiavajú dysfunkčné vzorce správania rodiny ako
celku a jednotlivcov v rodine. Tieto modely sa teda zameriavajú na zmenu štruktúry
a fungovania rodiny s cieľom dosiahnuť zmenu dysfunkčného správania u jednotlivých
členov rodiny. V adiktologickej praxi sa využívajú najčastejšie:
Posilňovanie komunity a tréning rodiny (angl. Community Reinforcement and Family
Training – CRAFT). V zahraničí ide o jeden z najčastejšie hodnotených a efektívnych
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
52
prístupov využívajúcich zameranie pozornosti na rodinu závislého. Prístup CRAFT bol
skúmaný v celom rade problémových správaní typu závislosti vrátane alkoholu, nelegálnych
drog a hazardných hier (Meyers et al. 2011). Cieľom CRAFT je zapojiť rodinných príslušníkov,
aby pomohli svojmu blízkemu nastúpiť na liečbu prostredníctvom porozumenia závislosti
ako choroby, ale aj prostredníctvom konštruktívnej komunikácie pri povzbudzovaní
vyhľadať odbornú pomoc. Zámerom CRAFT je tiež naučiť rodinu odmeňovať pozitívne
správanie a celkovo poskytnúť podporu pri zmene správania (tým aj samozrejme posilniť
budúcu abstinenciu svojho člena) (Velleman et al. 2023).
Behaviorálna rodinná terapia (ang. Family Behavior Therapy – FBT) predstavuje komplexnú
intervenciu, ktorá sa zameriava na zmenu prostredia a súboru zručností osôb zneužívajúcich
návykové látky tak, aby účinne zvládali podnety spojené s drogami, oslabovali pozitívne
asociácie medzi užívaním drog a im vlastnými posilňovačmi a posilňovali správanie spojené
s abstinenciou. FBT sa zameriava na to, ako správanie závislého člena rodiny ovplyvňuje
rodinu ako celok, pričom pracuje na zmene tohto správania za účasti celej rodiny.
Krátka strategická rodinná terapia (angl. Brief Strategic Family Therapy – BSFT) kombinuje
intervencie zo štrukturálnej a strategickej rodinnej terapie a predpokladá, že užívanie
návykových látok, ako aj iné problémy v správaní sú symptómami rodinnej dysfunkcie.
Liečba sa teda zameriava na ovplyvňovanie maladaptívnych vzorcov rodinnej interakcie,
spojenectiev, hraníc a obetných baránkov jednotlivých členov rodiny.
Funkčná rodinná terapia (angl. Functional Family Therapy – FFT) sa využíva na pomoc
rodinám s dospievajúcimi, ktorí zneužívajú návykové látky. Základnou myšlienkou FFT je
presvedčenie, že nezdravá rodinná dynamika vedie k problémovému správaniu. Stratégie
zamerané na zlepšenie rodinných interakcií zahŕňajú techniky efektívnej komunikácie,
riešenie problémov, riešenie konfliktov, rodičovské zručnosti, zmluvy o správaní a ďalšie.
Krátka na riešenie zameraná terapia (angl. Solution Focused Brief Therapy – SFBT) môže
pomôcť rodinám, ktoré bojujú so sprievodnými poruchami (závislý člen v rodine trpí zároveň
inou poruchou duševného zdravia). Autormi terapie sú Steve de Shazero a Insoo Kim Berg.
Cieľom bolo vyvinúť časovo obmedzený, avšak efektívny prístup v prevencii, poradenstve
a psychoterapii (Šavrnochová et al., 2020). Nezahŕňa presné určenie príčin rodinnej
dysfunkcie. Namiesto toho sa zameriava na hľadanie riešení konkrétnych problémov.
Multisystemická terapia (angl. Multisystemic Therapy – MST), vyvinutá pôvodne ako
rodinná intervencia pre mládež zapojenú do systému súdnictva pre mladistvých, zasahuje
do viacerých systémov vrátane jednotlivca, rodiny, školy, rovesníkov a komunity. MST sa
primárne zameriava na antisociálne správanie, ale v porovnaní s bežnou komunitnou liečbou
vedie MST k pozitívnym výsledkom v oblasti užívania návykových látok. V kombinácii
s intervenciami na posilnenie rodín s rodičovským AUD a zlým zaobchádzaním s deťmi sa
Michaela Šavrnochová
53
zistilo, že MST znižuje negatívne symptómy detí, zneužívanie návykových látok rodičmi
a prípady zlého zaobchádzania s deťmi.
Multidimenzionálna rodinná terapia pre adolescentov zneužívajúcich návykové látky
(angl. Multidimensional Family Therapy – MDFT) pracuje súčasne v štyroch vzájomne
závislých oblastiach: adolescent, rodič, rodina a komunita. Je integráciou viacerých
prístupov s dôrazom na vzťahy medzi kogníciou, emocionalitou, správaním a vplyvom
prostredia. Terapeutické sedenia sa konajú samostatne s mladistvým, samostatne s rodičmi
a spoločne s mladistvým a rodičmi. Po vytvorení terapeutického spojenectva a zvýšení
motivácie mládeže a rodičov sa terapeut MDFT zameriava na uľahčenie zmeny správania
a interakcií. Záverečná fáza MDFT pracuje na upevnení behaviorálnych a vzťahových zmien
a úspešnom naštartovaní rodiny, aby sa liečebné úspechy udržali (McCrady & Flanagan
2021).
Odborná literatúra medzi ďalšie typy intervencie zaraďuje behaviorálne rodinné
poradenstvo (angl. Behavioral Family Counselling – BFC), ktoré má určitú podobnosť s BCT,
keďže ide o prístup založený na abstinencii, pričom sa tiež zameriava na zlepšenie vzťahu
prostredníctvom eliminovania konfliktov a zlepšením komunikácie (Fals-Stewart & O´Farrell
2003; O´Farrell et al. 2010). Rodinní príslušníci sú vzdelávaní v oblasti zneužívania
návykových látok a snažia sa podporovať a posilňovať triezvosť svojich blízkych.
K intervenciám, ktoré sa tiež zameriavajú na nápravu vzťahov, patrí tzv. rodinný intervenčný
program (Baharudin et al. 2013) a kombinovaná behaviorálna intervencia (Hunter-Reel et al.
2012).
Ďalší z prístupov, označovaný ako Tlak na zmenu (angl. The Pressures to Change – PTC), sa
zameriava na zapojenie rodiny do procesu dosiahnutia zmeny u užívateľa (Barber 1995;
Barber & Crisp 1995; Barber & Gilbertson 1996) prostredníctvom psychoedukácie
(vzdelávanie rodiny o povahe a vplyve užívania alkoholu), diskusií o tom, ako sa rodinný
príslušník vyrovnáva s pitím a ako naň reaguje, prostredníctvom pomoci rodine pri vytváraní
aktivít, ktoré odrádzajú od pitia a tiež pomoci pri konfrontácii s pijúcim členom.
Ďalším zaujímavým príkladom terapie, ktorá sa začala využívať v rámci Národnej
multicentrickej randomizovanej kontrolovanej štúdii liečby závislosti od alkoholu vo Veľkej
Británii (Copello et al. 2002), je sociálna behaviorálna a sieťová terapia (angl. Social
Behaviour and Network Therapy – SBNT). Terapia sociálneho správania a sociálnej siete
využíva kognitívne a behaviorálne stratégie a pomáha klientom budovať podporné sociálne
siete, ktoré môžu byť nápomocné pri zmene správania a dosahovania cieľov. Terapia
je založená na koncepcii posilňovania sociálnej podpory pre pozitívnu zmenu v užívaní látok
a pozostáva zo série základných a voliteľných tém používaných v rámci sedení. Medzi
základné stratégie patria motivačné techniky, zlepšenie komunikácie a mechanizmy
zvládania záťažových situácií. V kontexte zamerania pozornosti na rodinu je však podstatné,
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
54
že terapia zahŕňa pozvanie ľudí, ktorí sú súčasťou sociálnej siete závislého, na liečebné
sedenia a spoločné vypracovanie ďalších krokov v liečebnom procese. V iných prípadoch
môže terapia zahŕňať vytváranie podmienok pre fungovanie podpornej siete. Pri jedincoch
bez sociálnych kontaktov, ktorí boli predtým úplne izolovaní, je cieľom zapojiť do liečby
aspoň jednu novú podpornú osobu. Zložky liečby sú rovnako relevantné a mohli by sa
aplikovať u osôb s dostupnými sociálnymi kontaktmi, ako aj u osôb, ktoré sú v čase liečby
izolované. SBNT využíva teda sociálnu sieť závislého, zvyčajne rodinu, ale napr. pri práci
s adolescentami aj rovesníkov (v tomto prípade pomáha udržať angažovanosť
u zraniteľných mladých ľudí tým, že rozširuje dosah intervencie nad rámec tradičnej rodiny).
Niektoré štúdie (napr. UKATT Research Team 2005; Watson et al. 2015) preukázali, že tento
prístup je často veľmi účinný v oblasti pomoci ľuďom s problémami súvisiacimi práve
s alkoholom, aby zmenili svoje pitie a správanie.
4.2 Prístupy využívané na Slovensku
Vychádzajúc z odbornej literatúry a skúseností terapeutov na Slovensku (Martinove, ml. et
al. 2011; Skovayová 2006; Wolt & Kvasnová 2014; Mydlíková 2019), sa v našich
podmienkach realizuje taktiež rodinná terapia (najmä v poslednej fáze strednodobej liečby)
využívajúca behaviorálny, systémový či psychodynamický prístup. Jej efektivitu ilustrujú aj
terapeuti z CPLDZ Odborného liečebného ústavu psychiatrického, n. o. Predná Hora:
„Manželská a rodinná terapia sa v dobrom systéme komplexnej liečby prevádza už v jej
priebehu“ (Stanislav & Martinove 2009, s. 36). Zariadenie v súčasnosti poskytuje možnosť
využiť vzdelávací pobyt pre jedného rodinného príslušníka pacienta pod názvom Rodinná
terapia, ktorej cieľom je predovšetkým umožniť rodinným príslušníkom závislého, aby sa
dozvedeli čo najviac informácií o závislosti a aby vedeli byť nápomocní svojmu závislému
členovi najmä po návrate domov pri začleňovaní sa do bežného každodenného života.
Počas pobytu a rodinnej terapie na Prednej Hore sú rodinným príslušníkom i pacientom
k dispozícii vo voľnom čase aj rôzne oddychové, kultúrne a športové aktivity, ktoré môžu
absolvovať spoločne ako funkčná rodina (viac na www. olup-prednahora.sk).
Párová/manželská terapia
Na liečbe závislosti od alkoholu primárna rola partnera pri spolupráci spočíva v tom, aby
závislý sám navrhoval svoje vlastné riešenia, ktoré by viedli ku zmene, pričom partner
poskytuje konštruktívnu podporu a tým pomáha závislému získať z liečby maximum.
Existujú isté faktory, ktoré môžu ovplyvniť priebeh zapojenia partnera na liečbe závislého
formou účasti na párovej terapii:
• závislý necíti potrebu podpory pri riešení svojho problému s alkoholom,
Michaela Šavrnochová
55
• závislý v dôsledku dlhoročného pitia trpí somatickými komplikáciami a nie je
schopný sa zúčastňovať terapie najmä v začiatkoch liečby,
• partner/partnerka po dlhých rokoch spolužitia so závislým partnerom nemá chuť
zúčastňovať sa terapie („vzdal to“),
• partner/partnerka po dlhých rokoch spolužitia so závislým partnerom sám trpí
depresiami, úzkosťou, nespavosťou, potrebuje pomoc lekára a nie je schopný sa
konštruktívne zapojiť do terapie (Miller & Rollnick, 2003).
V takýchto prípadoch by sa mal terapeut s partnerom závislého skontaktovať a stretnúť
osobitne, mal by mu poskytnúť základné informácie o chorobe partnera, o priebehu liečby,
prípadne odpovedať na otázky z oblasti financií, právnych úkonov, či z oblasti rodičovstva.
Komunikácia so závislým partnerom
V manželstvách, v ktorých jeden partner dlhodobo užíva alkohol, vznikajú vážne problémy,
ktoré sa javia z dôvodu narušenej komunikácie medzi partnermi ako neriešiteľné. Partneri
závislých (najmä partnerky/manželky) majú tendenciu vracať sa do minulosti a porovnávať
správanie partnera pred obdobím jeho nadmerného pitia a v súčasnosti. Medzi ďalšie
deficity v oblasti vzájomnej komunikácie zaraďujeme:
• nejasné vyjadrovanie toho, čo partner cíti a chce,
• nečakané zmeny tém,
• vyhýbanie sa rozhovorom o nadmernom pití,
• v extrémnom prípade až úplné popretie problému výskytu závislosti.
U týchto párov existuje vyššia pravdepodobnosť, že sa snažia kontrolovať správanie
druhého partnera prostredníctvom negatívnej komunikácie s cieľom dosiahnuť
behaviorálnu zmenu partnera averzívnymi kontrolnými taktikami (Ritvo & Glick, 2009).
Deficity sa vyskytujú tak na strane zdravého, ako aj závislého partnera. Považujeme ich
za dôsledok obranných mechanizmov závislého partnera, jeho neochoty riešiť svoj problém,
na strane druhej je narušená komunikácia vo vzťahu k závislému partnerovi možným
dôsledkom dlhodobého spolužitia so závislým, prípadne kodependentnými prejavmi
partnera. Lindenmeyer (2009) odporúča v rámci párovej terapie rozpracovať základné
pravidlá komunikácie, ktoré terapeut s partnermi precvičuje prostredníctvom hrania rolí:
• navzájom sa na seba pozerať,
• namiesto výčitiek a obviňovania priamo prejavovať svoje pocity a želania,
• akceptujúco počúvať (nechať partnera vyrozprávať sa, čím dáva terapeut jasne
najavo, že mu obaja partneri dôverujú),
• parafrázovať.
Otvorená a konštruktívna komunikácia medzi partnermi môže viesť k lepším možnostiam
diagnostiky pre samotného terapeuta a k relatívne „bezpečnému“ (v prítomnosti terapeuta)
nácviku vhodnejších pravidiel komunikácie, ktoré môžu zohrať významnú úlohu v období
tesne po liečbe. Obaja partneri okrem toho môžu pociťovať menší strach zo spoločného
otvoreného rozhovoru a v konečnom dôsledku sa aj samotný závislý nemusí báť liečby,
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
56
nakoľko podpora partnera je výrazným motivačným faktorom pri jeho rozhodovaní liečiť sa,
resp. zotrvať v liečbe (Šavrnochová 2015). Chceme podotknúť, že terapeut by mal
minimalizovať účinok faktorov, ktoré síce môžu mať istú mieru motivácie (nátlak partnera,
priateľov, zamestnávateľa), ale v rámci terapie by sa konečná zodpovednosť za zmenu mala
ponechať závislému partnerovi, ktorý sa lieči.
Rodinná terapia
Prevendárová (2001, s. 11-12) definuje rodinnú terapiu ako „samostatnú formu
psychoterapeutickej pomoci, zameranú na proces navodenia prospešných zmien v narušenom,
patologicky zmenenom, či dysfunkčnom rodinnom systéme, prostredníctvom terapeutického
vzťahu medzi pomáhajúcim a členmi rodiny a prostredníctvom terapeutických intervencií
(postupov), špecifiká ktorých závisia od konkrétneho smeru (prístupu, školy) rodinnej terapie“.
Podľa Kratochvíla (2000) je rodinná terapia oblasťou, ktorá sa:
• zaoberá rodinnými problémami a snaží sa ich prekonať a dosiahnuť harmonické
fungovanie rodiny,
• pracuje formou terapeutických sedení s celou rodinou,
• pristupuje ku každému členovi rodiny tak, že ho vníma ako samostatnú súčasť
rodinného systému a v jeho problémoch a poruchách hľadá súvislosti so súčasným
fungovaním rodiny.
Rodinná terapia sa začala formovať v päťdesiatych rokoch 20. storočia a v oblasti závislostí
sa postupne rozvíjala v troch hlavných vývojových etapách:
• Patologické správanie rodinných členov – rodina bola vnímaná ako zdroj
potenciálnych symptómov a výskumy v oblasti alkoholovej závislosti zamerané na
rizikové faktory preukázali, že dominantnými v rámci rodiny boli nasledovné
pravidlá – o nadmernom užívaní alkoholu a všetkým, čo s tým súvisí, sa nerozpráva;
všetci členovia rodiny udržiavajú navonok status stabilnej a spokojnej rodiny; pokiaľ
dôjde k riešeniu problému s alkoholom, nikdy nebude na príčine alkohol a jeho
nadmerné užívanie, ale iná skutočnosť.
• Patologický rodinný závislostný systém – na rodinu sa začalo nazerať ako
na funkčný systém, ktorý svojimi pravidlami „udržiava“ závislé správanie jej člena,
alebo tiež „rodina je zodpovedná za súčasný stav“.
• Využitie sily rodinného systému k úzdrave – pozornosť sa začala upriamovať
na interakcie závislého s ostatnými členmi rodiny ako na možnosť dlhodobej
úzdravy v zmysle „členovia rodiny sú spoluzodpovední za budúcnosť“ (Kalina et al.,
2008).
Rodinná terapia v porovnaní s manželskou terapiou pracuje s celou rodinou vrátane detí,
pričom sa zameriava na pozitívny vývoj detí a celej rodiny. Terapeuti odporúčajú využiť
rodinnú terapiu najmä v prípadoch, kde súčasné interpersonálne konflikty a problémy
Michaela Šavrnochová
57
v komunikácii priamo prispievajú k škodlivému užívaniu (prudká hádka medzi manželmi ako
spúšťač ďalšieho pitia), ale jej využitie je vhodné aj v prípadoch, kedy členovia rodiny
závislého rôznym spôsobom (často neúmyselným, neuvedomujúc si dôsledky choroby
závislého) podporujú pitie. Hlavným cieľom rodinnej terapie je oboznámiť sa
s problematikou závislostí, s príčinami vzniku, rozvoja a udržiavania závislostí,
s problematikou kodependencie, ale aj nadobudnúť základné informácie o tom, ktoré
správanie je dôležité zmeniť, ako komunikovať s členom po liečbe, ako postupovať v prípade
recidívy, ale aj uvoľniť stres, hnev a napätie.
Problém odporu a obranných mechanizmov
Súčasťou liečby závislosti od alkoholu je práca s odporom a obrannými mechanizmami.
Vzhľadom na časové ohraničenie ústavnej liečby na Slovensku je dôležité sústrediť sa hneď
v úvode pri práci s rodinou na odbúravanie odporu príbuzných, ktorého prejavy sú
nasledovné:
• závislý člen sa často obáva, že pri zapojení príbuzných do terapie sa odhalia údaje
o podrobnostiach jeho „pijanskej kariéry“ (najmä závislé ženy),
• partner závislého môže mať obavy z obviňovania zo spoluzodpovednosti za rozvoj
a udržiavanie závislosti zo strany terapeuta,
• najčastejšie manželia (z nich jeden je závislý) môžu mať strach z toho, do akej
miery im terapia zasiahne do ich partnerského vzťahu (Lindenmeyer 2009).
Prítomnosť obranných mechanizmov je charakteristická aj pre najbližšie vzťahové osoby
závislého, pričom samotný konštrukt a jednotlivé mechanizmy tak, ako sme ich vymenovali
v kapitole Kodependencia, sa následne premietajú aj v správaní členov rodiny:
• Vytesnenie v zmysle snahy riešiť problém v rodine vedomému vyhýbaniu sa
závislému, resp. situáciám, ktoré s problémom súvisia.
• Popretie v zmysle snahy riešiť problém zaujatím postoja, že problém v rodine nie je
až tak dôležitý, ako si iní myslia (môžeme hovoriť o „chorobe rodiny“ založenej
na psychodynamickej teórii kodependencie).
• Presunutie v zmysle nahradenia a venovania sa iným aktivitám.
• Racionalizácia spočívajúca v iracionálnych interpretáciách problémových situácií
so závislým zo strany blízkych.
• Projekcia v zmysle obviňovania iných ľudí alebo systém za problém, ktorý je
v rodine (napr. „Keby mal prácu, nepil by“ alebo „Môže za to jeho mama, že mu vždy
všetko tolerovala“).
• Reaktívna formácia v zmysle snahy rodiny riešiť problém tým, že sa jej jednotliví
členovia správajú presne opačne, ako sa v skutočnosti cítia (Šavrnochová 2011).
Poskytnutím dôležitých informácií o chorobe môže terapeut do značnej miery odbremeniť
ich pocity viny a zároveň zdôrazniť možnosti vplyvu rodiny na budúcu abstinenciu závislého.
Podstatným je poukázať aj na prípadné nové zmeny v rodine po skončení liečby závislého,
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
58
pretože tie bývajú často zdrojom nových konfliktov v rodine. Terapeut by mal uistiť aj
závislého v liečbe, že informovanosť príbuzných o chorobe závislosti a o podrobnostiach
jeho pijanskej/drogovej kariéry mu môže v konečnom dôsledku v samotnom procese
liečby výrazne pomôcť.
4.3 Sociálne poradenstvo pre kodependentov
Nielen potreby závislého, ale aj potreby jeho rodinných príslušníkov sa vyvíjajú a menia.
Posúvajú sa od všeobecných ku konkrétnym a pomoc odborníka vyhľadávajú často až
v momente, keď je ohrozená celá rodina a droga sa stala jej súčasťou. Sociálne poradenstvo
ako odborná činnosť je zamerané na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii.
Vykonáva sa na úrovni základného sociálneho poradenstva a špecializovaného sociálneho
poradenstva. Podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) obsahom
základného sociálneho poradenstva (ktoré je súčasťou každej sociálnej služby podľa tohto
zákona) je posúdenie povahy problému fyzickej osoby, rodiny alebo komunity, poskytnutie
základných informácií o možnostiach riešenia problému a podľa potreby aj odporúčanie a
sprostredkovanie ďalšej odbornej pomoci.
Špecializované sociálne poradenstvo je zamerané na zistenie príčin vzniku, charakteru a
rozsahu problémov fyzickej osoby, rodiny alebo komunity a poskytnutie konkrétnej
odbornej pomoci. V kontexte podpory a sprevádzania najbližších vzťahových osôb závislého
klienta sa na Slovensku realizuje predovšetkým v Centrách pre deti a rodiny
s resocializačným programom (CDRsRP), ktoré podľa zákona č. 305/2005 Z. z. o
sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov
poskytujú odbornú pomoc plnoletej fyzickej osobe alebo dieťaťu po predchádzajúcom
poskytnutí zdravotnej starostlivosti v CPLDZ. CDRsRP do portfólia svojich služieb zahrńajú
okrem rodinnej terapie aj špecializované sociálne poradenstvo pre rodiny závislých klientov
s cieľom zapojiť do procesu resocializácie klienta všetkých členov rodiny. Úlohou sociálneho
poradcu pri práci s rodinou je dosiahnuť, aby rodinní príslušníci porozumeli závislému,
dozvedeli sa informácie o priebehu liečby, o závislosti ako chorobe, o prístupe k závislému
v jednotlivých fázach jeho choroby, uvoľnili sčasti vlastné napätie, získali nadhľad
v komunikácii so závislým a boli schopní prijať jeho diagnózu. Kým závislý máva často
tendenciu svoju situáciu podceňovať a zľahčovať, u príbuzných (predovšetkým v dôsledku
rozvoja spoluzávislosti) prevládajú pocity bezmocnosti, úzkosti, strachu a snahy situáciu čo
najrýchlejšie vyriešiť.
Medzi najčastejšie otázky rodinných príslušníkov, s ktorými sa poradca môže stretnúť,
môžeme zaradiť napr.:
Kde sme urobili chybu?
Prispeli sme k tomu, že začal/začala piť, fetovať?
Môžeme mu/jej pomôcť, a ak áno, ako?
Michaela Šavrnochová
59
Ako riešili podobný problém iní?
Aká účinná je liečba závislostí?
Je závislosť vyliečiteľná?
Ako bude vyzerať jeho/jej návrat z liečenia?
Vyriešiť môj/náš vlastný problém.
Ako postupovať v prípade, že si nechce priznať svoj problém?
Získať kontakt na možnú liečbu v mieste môjho bydliska.
Získať informácie o liečebných programoch.
Praktické otázky v prípade liečby (zdravotné poistenie, sociálne dávky a pod.) (Šavrnochová
2011).
Pri práci s rodinou závislého klienta by mal poradca rešpektovať nasledovné:
• Problematiku závislosti je potrebné vnímať ako problém zasahujúci a ovplyvňujúci
všetky prvky rodinného systému (teda nielen jej chorého člena).
• Pri riešení problémov vyplývajúcich zo závislosti by sa mal poradca vzdať
predstavy, že existuje jednoznačný vzorec, prípadne spôsob komunikácie, ktorý by
ho viedol v samotnom procese pomoci. Mal by myslieť na to, že každá rodina a jej
systém je jedinečný a vyžaduje do určitej miery špecifické prístupy k riešeniu.
• Poradca by mal rešpektovať skutočnosť, že v komunikácii s rodinou je
spochybňované doterajšie sebachápanie nositeľa závislosti, kedy prirodzeným
ľudským nastavením je udržať si stále a jednotné videnie seba samého a to
i v prípadoch, že je spochybňované najbližšími členmi rodinného systému. Závislý
člen má v určitých situáciách „právo“ správať sa nerozumne a je úplne prirodzené,
že preferuje dominantnú stratégiu, čomu zodpovedajú často podobné stratégie
zo strany rodinných príslušníkov. Pomáhajúci by mal na tieto reakcie reflektovať a
nie zaujímať hodnotiace stanovisko.
• Poradca by mal zamerať svoju pozornosť nielen na závažné životné problémy
vyplývajúce z existencie závislosti v rodine, ale rovnako by sa mal zaoberať témami,
ktoré sú závislosťou jedného z členov relatívne ušetrené. Mal by sa snažiť, aby sa
téma závislosti neprenášala aj na iné rodinné témy. Je dôležité sledovať nielen
procesy rozdeľujúce rodinu ako systém, ale aj procesy, ktoré rodinu stále udržujú.
Takýmto spôsobom si vytvára priestor a možnosť udržať s nositeľom problému
komunikáciu smerujúcu k vzájomnej kooperácii a súčasne všetkých členov
podnecovať k novým pohľadom, ktoré umožňujú prekonávať ich možný odpor a
prípadné obranné mechanizmy.
• Poradca by mal rešpektovať, že aj po absolvovaní liečby je dovtedajší rodinný
systém nahradený systémom inak problémovým, zmenili sa len témy, okolo
ktorých je problémový systém tvorený. Na tzv. fenomén abstinencie upozorňoval
už Skála (1987), podľa ktorého abstinujúci člen rodiny po liečbe môže svoju rodinu
stresovať rovnako ako v období pitia, len iným spôsobom. Táto skutočnosť by mala
byť tematizovaná už v priebehu samotného poradenského procesu. Závislý člen by
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
60
nemal nadobudnúť pocit, že po absolvovaní liečby sa situácia rodinného systému
výrazne a najmä rýchlo zmení v porovnaní s minulosťou. Môže potom disponovať
nereálnymi očakávaniami, ktoré v prípade, že sa nenaplnia, spustia negatívnu
odozvu aj formou myšlienok na alkohol a možnej recidívy. Intervencia poradcu by
mala preto pokračovať aj v doliečovacom procese a mala by byť zameraná
predovšetkým na uvoľňovanie komunikácie v rámci rodinného systému.
Pomáhajúci pracovník by mal preto vo svojej práci s rodinou závislého myslieť
na to, že témy, ktoré súvisia s problémom závislosti, sa budú minimalizovať len
vtedy, keď najakútnejšie problémy stratia svoju naliehavosť a stanú sa
bezdôvodnými (Barnardová 2011; Kliment 2007).
Sociálny poradca môže pracovať s rodinou závislého klienta počas celého liečebného
procesu klienta – pred nástupom na liečbu, počas trvania ústavnej liečby a v následnom
doliečovacom procese. V krátkosti predstavíme niektoré základné oblasti intervencie
týkajúce sa práce sociálneho poradcu s rodinou závislého klienta (Šavrnochová 2011):
Motivovanie príbuzných
Situácia v rodine po dlhoročnom spolužití so závislým býva často v úvode liečby závislého
napätá, jednotliví členovia rodiny sa navzájom obviňujú a často hľadajú vinníka, ktorý je
za chorobu závislého člena zodpovedný. Tak, ako prenášanie zodpovednosti zo závislého
na ostatných členov rodiny z hľadiska jeho budúcej abstinencie je neefektívne, rovnako
neefektívne je aj vzájomné obviňovanie sa a napätie v rodine. Nešpor (2007) poukazuje na
veľmi dôležitý moment, že rodina väčšinou disponuje podstatne silnejšími motivačnými
nástrojmi ako terapeut (predovšetkým v citovej, ale i hmotnej oblasti). Prvý telefonický
kontakt, alebo prvé osobné stretnutie s rodinou závislého jedinca môže do veľkej miery
ovplyvniť samotné správanie sa a aktívny prístup závislého počas nasledujúcich týždňov
ústavnej liečby.
Motivovanie príbuzných k spolupráci pri liečbe závislého člena sa začína prakticky už prvým
kontaktom poradcu s príbuznými. Podobne ako pri motivačnom tréningu so závislým, aj pri
práci s rodinou by mal poradca prejaviť pochopenie; zistiť, ako jednotliví členovia rodiny
vnímajú problém a ako by mohli (každý svojím spôsobom), prispieť k jeho zvládnutiu.
V praxi sa stáva, že príbuzní sa zámerne počas prvých týždňov liečby nezaujímajú o stav ich
závislého člena. Poradca by v takomto prípade mal prejaviť porozumenie, ale v každom
prípade by sa mal snažiť o bližší kontakt s rodinou.
Michaela Šavrnochová
61
Informovanosť rodiny
o závislosti ako o chorobe
Len máloktorá rodina so závislým členom (počas užívania návykovej látky) pozná a rozumie
podstate závislosti ako choroby. Väčšina rodín nepozná mechanizmy závislosti, veľa
rozhodnutí robia podvedome a nevedia, či postupujú správne alebo nie. Keď nastupuje ich
závislý člen na liečbu, niektorí z nich majú predstavu úplného vyliečenia ich závislého člena,
niektorí neveria v úspešnosť liečby, niektorí si myslia, že na liečbe naučia závislého opäť
normálne piť. Už pri prvom stretnutí je dôležité informovať rodinu o chorobe ich člena a dať
im k dispozícii informačné materiály. Poskytnutím informácií o chorobe závislého môže
poradca do značnej miery odbremeniť ich pocity viny a zároveň zdôrazniť možnosti vplyvu
rodiny na budúcu abstinenciu závislého. Za dôležité považujeme poukázať aj na prípadné
nové zmeny v rodine po skončení liečby závislého, pretože tie bývajú často zdrojom nových
konfliktov v rodine.
Informovanosť rodiny
o problematike kodependencie
Sme toho názoru, že poznanie vlastnej účasti na vývoji závislosti chorého člena rodiny môže
v budúcnosti zabrániť opakovaniu deštruktívneho správania. Ako sme uviedli,
kodependencia v rodine môže smerovať k neefektívnej komunikácii s jednotlivými členmi
rodiny a tým aj k neefektívnej a často kontraproduktívnej participácii rodiny na liečebnom
procese svojho závislého člena.
V spolupráci s ďaľšími odborníkmi je nevyhnutné:
• poučiť rodinu o nebezpečenstve a sebadeštrukcii ich vlastného návykového
správania, ktoré vzniká v dôsledku dlhoročného spolužitia so závislým,
• poukázať na neefektívnosť ich „pomoci“ a snahy kontrolovať závislého a pomôcť im
tak pracovať na potlačení všetkých foriem kontroly a jej prejavov (napr. kontrolovať
financie, ospravedlňovať jeho pitie alebo fetovanie, merať množstvo vypitého
alkoholu z fliaš, neustále naňho myslieť a báť sa, čo sa mu všetko môže stať...),
• vysvetliť, že takéto správanie im samým znemožňuje nájsť pokoj a vyrovnanie a len
oni sami svoje správanie môžu zmeniť,
• podľa potreby ponúknuť členom rodiny účasť na:
o na individuálnej terapii s cieľom prijať seba samého a zodpovednosť za
seba samého,
o na skupinovej psychoterapii špecifickej pre kodependentov, prípadne
pre dospelé deti z dysfunkčných rodín,
o na absolvovaní vzdelávacích programov o kodependencii,
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
62
• spolupracovať a využiť pomoc iných ľudí, ktorí sú v podobnej situácii (napr. členov
svojpomocnej organizácie Al-Anon, poskytnúť kontakty na tieto svojpomocné
skupiny),
• spoločne hľadať a využívať prvky podpornej liečby (vedenie si denníka, pravidelný
kontakt s jedným alebo viacerými dôveryhodnými ľuďmi) (Šavrnochová 2011;
Vasilescu 2012).

Dohoda rodiny s poradcom
o jednotnom prístupe k závislému
Dohoda, ktorá má presne stanovené ciele, môže znížiť riziko nielen predčasného ukončenia
rodinnej terapie, ale aj predčasného ukončenia liečby závislého. Zavedenie základných
pravidiel pomôže rodine nájsť stratenú štruktúru fungovania, jasné pravidlá prispievajú
k pocitom istoty a opory v terapeutický tím a v priebeh liečby ich závislého člena. Poradca
by mal v komunikácii s rodinnými príslušníkmi prejaviť záujem o každého člena rodiny, dať
mu priestor a počúvať ho – čím dáva členom rodiny pocit zapojenia a predkladá im vzor, ako
medzi sebou komunikovať a navzájom sa počúvať (Kalina, 2008).
Okrem stanovenia si základných pravidiel pre čas, frekvenciu a účasť rodinných príslušníkov
na jednotlivých sedeniach s poradcom, je nevyhnutné dohodnúť sa s rodinou, ako budú jej
jednotliví členovia počas nasledujúcich týždňov liečby komunikovať so závislým, ako často
ho budú navštevovať a aký spôsob komunikácie voči nemu zvolia.
Komunikácia rodiny so závislým
počas trvania liečby
V rodinách s výskytom závislosti nie sú ničím výnimočné deficity práve v oblasti
komunikácie. Častá je absencia priamej komunikácie na vzťahovej úrovni, nejednoznačný a
nepriamy štýl komunikácie, málo rozhovorov o probléme, prípadne úplné popretie,
perseverácia, či náhle zmeny témy. Tieto deficity vznikajú často dôsledkom obranných
mechanizmov závislého a jeho neochoty riešiť problém, ale rovnako problémy
v komunikácii vidíme aj zo strany príbuzných práve v dôsledku rozvoja spoluzávislosti.
Skovayová (2006) poukazuje na isté nepísané pravidlá medzi závislým a jeho rodinou, ktoré
sme doplnili o ďalšie, pričom je veľmi vhodné ich aplikovať nielen medzi rodinou (myslíme
všetkých rodinných príslušníkov) a závislým členom, ale aj medzi partnermi samostatne:
• Spolupracujte a komunikujte so závislým členom len v prípade, keď Vás o to sám
požiada.
• Odovzdajte iniciatívu a zodpovednosť do jeho rúk - je to jeho liečba.
Michaela Šavrnochová
63
• Nenechajte sa manipulovať a vydierať, určite si počas návštev adekvátne pravidlá
komunikácie.
• Nehovorte s ním počas návštev o droge, ktorú užíval.
• Nevyčítajte a nepripomínajte mu jeho minulosť.
• Dávajte mu najavo, že mu dôverujete.
• Nesľubujte odmenu za zotrvanie v liečbe ani za vyliečenie.
• Uvedomte si, že nestačí to, čo chcete Vy. Najdôležitejšia je motivácia Vášho
závislého člena liečiť sa, preto priveľmi naňho netlačte, môže to vyvolať opačný
efekt, ako očakávate.
• Snažte sa mu ísť príkladom svojím životným štýlom.
• Okrem účasti na rodinnej, prípadne manželskej terapii sa zúčastňujte pravidelne
socioterapeutických klubov v zariadení, kde sa Váš závislý člen lieči.
Je nevyhnutné informovať príbuzných o tom, že tieto pravidlá dosahujú maximálny efekt
len v prípade, ak rodina ako celok drží pohromade a jej jednotliví členovia sú medzi sebou
dohodnutí, aký prístup voči svojmu závislému členovi zvolia. Pokiaľ sú však medzi rodinnými
príslušníkmi rozpory a oni sami sa nevedia dohodnúť (napr. inak sa správa manželka
závislého, inak sa správa dospievajúci syn a inak sa správajú rodičia závislého), efekt je
minimálny, až žiadny. Čím skôr si rodina spoločne s poradcom stanoví jednotné pravidlá
v komunikácii a jednotný prístup k závislému, tým rýchlejšie závislý člen pochopí,
že prostredníctvom manipulácie a používaním obranných mechanizmov nedosiahne to, čo
dosahoval v čase, keď užíval drogu.
Sociálne poradenstvo pre kodependentov odporúčame realizovať aj s využitím vybraných
techník a postupov motivačných rozhovorov (viac v kapitole 5).
4.4 Svojpomocné liečebné programy
Svojpomocnú skupina je možné charakterizovať ako skupinu ľudí, ktorých spája spoločný
problém, ťažkosť či životná situácia. Je založená na predpoklade, že osobe v určitej životnej
situácii môže najviac pomôcť osoba, ktorá zažila alebo v súčasnosti zažíva podobnú životnú
situáciu či rieši podobný problém. Čo je spoločné pre všetky zoskupenia ľudí s rovnakým
problémom, je vzájomná pomoc. Svojpomocné liečebné programy historicky siahajú
do roku 1935, kedy vzniklo hnutie Anonymných alkoholikov (AA), typ svojpomocnej a
podpornej skupiny, v ktorej sa členovia a členky navzájom povzbudzujú v abstinencii.
Bohužiaľ stále nie dostatočný počet rodín s pijúcim členom však vie o existencii
svojpomocných skupín aj u nás na Slovensku, ktoré pomáhajú rodinným príslušníkom liečiť
sa z kodependencie a odstraňovať pocity izolácie a nepochopenia vo vzťahu s pijúcim
členom rodiny.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
64
Svojpomocná organizácia Al-Anon
Al-Anon je celosvetové spoločenstvo, ktoré ponúka liečebný program rodinám a priateľom
závislým od alkoholu bez ohľadu na to, či si závislý člen rodiny uvedomuje svoj problém
alebo sa snaží vyhľadať pomoc. Jej členovia prostredníctvom vzájomnej výmeny skúseností,
sily a nádeje prijímajú a poskytujú útechu a porozumenie. Sú si vedomí toho, že závislosť
od alkoholu je choroba, ktorá postihuje celú rodinu, pričom cieľom liečebného programu nie
je zastaviť pitie závislého člena, ale pomôcť tým, ktorí boli pitím poznačení najviac –
rodinným príslušníkom. V roku 1948 rodinná skupina Al-Anon (angl. Al-Anon Family Group)
upravila program 12 krokov prevzatých od Anonymných Alkoholikov, pričom obsah
jednotlivých krokov pretransformovala na potreby rodín s problémovým užívateľom
alkoholu (Millerová 2011). V dôsledku dlhodobého spolužitia so závislým si členovia skupiny
uvedomujú, že nielen pijúci člen, ale aj oni sa potrebujú vyliečiť zo svojich myšlienok a
správania, ktoré aplikovali vo vzťahu k závislému dlhé roky. Môže ísť o:
• obsesiu – nutkavé správanie prejavujúce sa počítaním vypitého alkoholu,
vylievaním fliaš, chronickými myšlienkami zaoberajúcimi sa aktuálnym stavom
závislého,
• úzkosť a starosť o zhoršujúci sa zdravotný stav chorého, krytie jeho správania,
vymýšľanie výhovoriek a klamstiev naprávajúcich narušené vzťahy,
• hnev a zvyšujúcu sa potrebu spôsobenú bolesť závislému vrátiť a potrestať ho,
• popieranie a skrývanie toho, ako sa naozaj cítia a čo si uvedomujú,
• pocity viny, že čiastočne za pitie svojho blízkeho môžu oni sami, že neboli dosť
príťažliví, dostatočne pripravení a šikovní na to, aby mohli problém namiesto
svojho blízkeho vyriešiť.
„Niekedy som bývala manželovým alkoholizmom a svojím úsilím presvedčiť ho, aby prestal piť,
tak zaslepená, že som si nedopriala žiadne potešenie. Vďaka Al-Anonu som pochopila, že
pre seba môžem robiť všetko, čo by podľa mojich prianí mal robiť pre mňa manžel“ (členka AlAnonu). Práve prostredníctvom programu 12 krokov sa rodinní príslušníci učia, že nemôžu
zmeniť závislé správanie svojho člena rodiny, ale prácou na sebe a zbavovaním sa
deštruktívnych vzorcov správania môžu zmeniť seba. Cieľom Al-Anonu je tak ponúknuť
priateľstvo a útechu rodinám a priateľom alkoholovo závislým, poskytnúť príležitosť zotaviť
sa z následkov choroby celej rodiny, duchovne rozvíjať svoju osobnosť, ale aj zdieľať sa
so svojimi skúsenosťami.
Na stretnutiach sa členovia Al-Anon učia, že nemajú:
• trpieť v dôsledku skutkov alebo reakcií iných,
• dovoliť iným, aby ich využívali alebo zneužívali,
• robiť za iných ľudí veci, ktoré môžu urobiť sami,
• snažiť sa riadiť život človeka (aby sa správal podľa ich predstáv),
• skrývať alebo naprávať chyby iných,
• snažiť sa zabrániť kríze, ak je prirodzeným dôsledkom sledu udalostí,
• nechať dovoliť, aby závislí v ich životoch znášali dôsledky svojich skutkov.
Michaela Šavrnochová
65
Nešpor (2007) poukazuje na to, že priznanie si bezmocnosti voči manželovmu pitiu
nezodpovedá skutočnosti, pretože manželky majú veľa dobrých možností, ako môžu
ovplyvniť správanie partnera. Priznanie si bezmocnosti (čo je vlastne podstatou Al-Anonu)
však môže byť užitočným terapeutickým paradoxom, ktorý ženu závislého partnera
orientuje a nasmeruje k jej vlastným hodnotám, robí ju menej závislou na partnerovom
správaní a oslabuje jej tendenciu (a aj tendenciu ostatných rodinných príslušníkov) preberať
zodpovednosť za správanie pijúceho člena.
Al-Anon nie je vedený odborníkmi, ani nie je chápaný ako náhrada za odbornú liečbu
vo forme rodinnej, prípadne manželskej terapie. Ide o program podpory a osobného rastu
rodinného príslušníka pijúceho člena. Členstvo v skupine je založené na dobrovoľnosti a jeho
jedinou podmienkou je, že členovia nejakým spôsobom znášajú nepriaznivé dôsledky pitia
iného človeka. Mnohí z nich, ktorí tam prvýkrát prídu, dúfajú, že sa dozvedia informácie, ako
by mali presvedčiť závislého, aby prestal piť a išiel na liečbu. Podstatou ale zostáva prestať
sa zaoberať životom, pitím a problémami svojho závislého člena a začať sa sústrediť na seba
a svoj život.
V súvislosti s problematikou (nielen) kodependencie uvedieme príklady aj ďaľších
svojpomocných skupín/organizácií založených a pracujúcich prevažne na princípe 12 krokov:
Svojpomocná organizácia Alateen
Spolužitie s rodičom závislým od alkoholu ohrozuje vývin dieťaťa v samotných základoch
jeho osobnosti. Nevhodné utváranie primárnych sociálnych vzťahov, nedostatočné
uspokojenie potreby istoty, nedostatok vhodných identifikačných vzorov v najbližších
osobách môže viesť k narušeniu zdravého vývinu dieťaťa. Svojpomocná organizácia Alateen
vznikla v roku 1957 a je zameraná výlučne na pomoc a podporu deťom, ktorých rodič/rodičia
sú závislí od alkoholu a je súčasťou skupiny Al-Anon. Cieľom stretávania sa mladých ľudí nie
je zastaviť pitie rodiča/rodičov, ale najmä:
• porozumieť alkoholovej závislosti,
• poskytnúť možnosť porozprávať sa o svojich problémoch s deťmi, ktoré majú
rovnaký problém,
• naučiť dieťa emocionálne oddeliť od problémov pijúceho rodiča bez toho, aby ho
prestal milovať,
• pochopiť podstatu programu Al-Anon,
• ale predovšetkým mladého človeka informovať, že závislosť rodiča/rodičov je
problémom dospelých a on za ich problémy nenesie zodpovednosť (Šavrnochová
2011).
Svojpomocná skupina DDA – Dospelé deti alkoholikov
Dospelé deti alkoholikov (angl. Adult Children of Alcoholics – ACOA) je svojpomocná skupina
zameraná na uzdravovanie sa z dôsledkov vyrastania v dysfunkčnej rodine. V tejto súvislosti
sa používa pojem dospelé dieťa, ktoré reaguje na situáciu seba-spochybňovaním,
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
66
sebaobviňovaním alebo pocitom, že sa mýli, či je menejcenná, pretože takýmto vzorcom
správania sa podvedome vplyvom vyrastania v dysfunkčnej rodine naučila v rôznych
obdobiach svojho detstva (Geringer Woititz 1997). Skupina združuje dospelé ženy a mužov,
ktorí si zo svojich biologických rodín preniesli pocity viny, hanby a sklony kontrolovať svojich
partnerov. Na skupinách sa snažia pracovať so svojou osobnosťou, aby si nezdravý spôsob
života neprenášali na svoje okolie (Vasilescu 2012).
Svojpomocná organizácia CoDa
Medzinárodná svojpomocná organizácia anonymných kodependentov CoDa (angl.
CoDependents Anonymous) predstavuje svojpomocnú skupina pre kodependentov –
spoločenstvo žien a mužov, ktorých spoločným cieľom je získať zdravé vzťahy. Jedinou
požiadavkou pre členstvo je túžba po zdravých a láskyplných vzťahoch. Svojpomocná
skupina Co-Da je rovnako založená na programe 12 krokov a platia v nej podobné princípy
ako v skupine Al-Anon (CoDa 2009).
Svojpomocná organizácia Nar-Anon
Rodinné skupiny Nar-Anon (angl. Nar-Anon Family Groups) sú určené predovšetkým
pre tých, ktorí poznajú alebo poznali pocit zúfalstva v súvislosti s problémom závislosti od
drog niekoho veľmi blízkeho. Táto podpora sa líši od programu Al-Anon, pretože je určená
špeciálne pre priateľov a rodinných príslušníkov ľudí, ktorí bojujú s drogovou
(nie alkoholovou) závislosťou. Tento program zotavenia taktiež využíva 12 krokov a jedinou
podmienkou členstva a účasti na stretnutiach je, aby sa u príbuzného alebo priateľa vyskytol
problém s drogami alebo závislosťou. Súčasťou programu Nar-Anon sú svojpomocné
skupiny Narateen vytvorené s cieľom poskytovať podporu dospievajúcim rodinným
príslušníkom a priateľom závislých. Skupina Narateen je bezpečným prostredím, kde sa
dospievajúci môžu zdieľať a pracovať na svojom zotavení.
Anonymné rodiny
Anonymné rodiny (angl. Families Anonymous) sú 12-krokové spoločenstvo pre rodiny a
priateľov, ktorí spoznali pocit zúfalstva v súvislosti s deštruktívnym správaním niekoho veľmi
blízkeho, či už spôsobeným drogami, alkoholom alebo súvisiacimi problémami
so správaním. Svojpomocná skupina vznikla v roku 1971 a jej členmi sú rodičia, starí rodičia,
súrodenci, manželia, blízke osoby, iní rodinní príslušníci a priatelia tých, ktorí majú súčasný,
predpokladaný alebo bývalý problém s drogami.
Svojpomocná organizácia GRASP
Organizácia GRASP (angl. Grief Recovery After Substance Passing) bola vytvorená s cieľom
ponúknuť pochopenie, súcit a podporu tým, ktorí stratili niekoho blízkeho v dôsledku
závislosti a predávkovania.
Michaela Šavrnochová
67
Svojpomocný program Tough Love
Špecifickým je program Tough Love, ktorý v publikácii Nedajte sa zabiť vlastnými deťmi
predstavil Charles Rubin – rodič závislých detí. V súčasnosti je tento program rozšírený
najmä v Austrálii. V porovnaní s predchádzajúcimi skupina nepracuje na princípe 12 krokov.
Poslaním programu je však takisto pomôcť rodičom závislých detí prekonať kodependenciu,
stretávať sa s rodičmi v podobnej situácií a za ich pomoci si uvedomiť, že je zbytočné
pokúšať sa dostať svoje dieťa na liečenie, pretože ono samo musí dospieť k tomuto
rozhodnutiu, pokiaľ sa to podarí. Pokiaľ rodič závislého dieťaťa dospeje do bodu, že požiada
iných rodičov o pomoc pri odsťahovaní dieťaťa, podstata takejto pomoci je podľa Rubina
(1999, s. 140) nasledovná: „členovia skupiny sprevádzajú rodiča krok po kroku naozaj
nepríjemným procesom vysťahovania vlastného dieťaťa z domu“.
O prísnej, resp. tvrdej láske sa zmieňujú aj Pešek, Vondrášková a Veselý (2008), ktorí tvrdou
láskou označujú dobrý vzťah k dieťaťu a snahu pomôcť mu, ale zároveň ňou označujú
cieľavedomosť a pevnosť zo strany rodičov. Nielen dieťa, ale každý závislý by mal vedieť,
aké dôsledky bude mať jeho správanie na okolie a pokiaľ sa bude správať problémovo, mal
by dôsledky svojho správania aj znášať.
4.5 Socioterapia v prirodzenom prostredí závislého
Pod socioterapiou v prirodzenom prostredí máme na mysli využívanie prirodzenej pomoci
v rámci najbližšieho sociálneho prostredia závislého – rodiny. Hlavným cieľom socioterapie
je tak minimalizovať také správanie závislého, ktoré by mohlo akýmkoľvek spôsobom
ohroziť začínajúcu abstinenciu a zároveň posilňovať podporné stratégie rodinných
príslušníkov (resp. prvky prostredia rodiny) vo vzťahu k závislému, ktoré majú
proabstinenčný charakter.
Aktívne zapájanie rodinných príslušníkov do doliečovania abstinujúceho závislého smeruje
k obnoveniu narušenej rovnováhy rodinného systému a zároveň posilňuje:
• stabilizáciu nových vzorcov správania abstinujúceho,
• prijatie novej roly abstinujúceho,
• upevňovanie proabstinenčnej klímy v rodinnom prostredí.
Vymětal (2010) chápe socioterapiu v prirodzenom prostredí ako určité vedenie odborného
pracovníka, ktorý spolupracuje s blízkymi chorého jedinca pri poskytovaní pomoci.
Kapustová (2008) pod socioterapiou v prirodzenom prostredí rozumie socioterapeutickú
prípravu v rámci prostredia, do ktorého sa závislý po ukončení liečby vracia, pričom
za najdôležitejšie prostredie, ktoré môže formovať postoj budúceho abstinenta,
považujeme rodinu závislého. Aby si abstinujúci závislý upevnil vzory správania, ktoré sa
naučil na ústavnej liečbe, prípadne v zariadeniach následnej starostlivosti, potrebuje
v abstinencii pomoc a podporu. Partner/partnerka, manžel/manželka, rodina, blízki priatelia
zohrávajú v tomto období kľúčovú úlohu.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
68
V takto chápanom kontexte cieľom socioterapie nie je kontrola a vedenie abstinujúceho
závislého v jeho abstinencii, ale kooperácia zdôrazňujúca rovnoprávnosť a vlastnú
aktivitu partnera, pričom je realizovaná v jeho záujme a v jeho prospech (Šavrnochová
2015).
Vychádzajúc z tejto definície je hlavným cieľom socioterapie:
• minimalizovať u abstinujúceho závislého jedinca také správanie, ktoré môže
akýmkoľvek spôsobom ohroziť jeho začínajúcu abstinenciu
• a súčasne posilňovať prvky prostredia rodiny a správania sa jej členov vo vzťahu
k abstinujúcemu, ktoré pôsobia pozitívne a proabstinenčne.
Podporné stratégie rodiny upevňujúce abstinenciu závislého
V nasledujúcej časti sa budeme venovať bližšej špecifikácii konkrétnych podporných prvkov
správania sa blízkych vo vzťahu k alkoholovo závislému členovi rodiny, ktoré môžu
výrazným spôsobom stabilizovať nové vzorce správania sa abstinujúceho závislého a tým aj
ovplyvniť úspešnosť a dĺžku trvania jeho abstinencie.
Rozhodnutie partnera zotrvať
vo vzťahu s abstinujúcim závislým
Partneri závislých si kladú často veľmi závažné otázky týkajúce sa ďalšej existencie vzťahu.
Keďže prevažná väčšina z nich žila dlhé roky v spoluzávislom vzťahu (hoci oni sami o tom
nemuseli vedieť), o to ťažšie je pre nich nájsť vhodný spôsob, ako po liečbe partnera
neopakovať správanie, ktoré v minulosti akýmkoľvek spôsobom prispievalo k udržiavaniu
závislého správania partnera. Aj táto skutočnosť je dôvodom, prečo je dôležité počas liečby
zapojiť do terapie oboch manželov a zároveň ich podporovať, aby komunikovali o tom, čo
malo v minulosti pozitívny a negatívny vplyv na nadmerné užívanie alkoholu závislého
partnera (Ühlinger & Tschui, 2009). Mnohí partneri sa po liečbe ocitnú v rozporuplnej situácii
Podstatou socioterapie v prirodzenom prostredí
je využitie prirodzenej pomoci, ktorá prichádza
z najbližšieho sociálneho prostredia závislého,
a týmto prostredím je jeho rodina. 

Vychádzajúc z tejto definície je hlavným cieľom socioterapie:
• minimalizovať u abstinujúceho závislého jedinca také správanie, ktoré môže
akýmkoľvek spôsobom ohroziť jeho začínajúcu abstinenciu
• a súčasne posilňovať prvky prostredia rodiny a správania sa jej členov vo vzťahu
k abstinujúcemu, ktoré pôsobia pozitívne a proabstinenčne.
Podporné stratégie rodiny upevňujúce abstinenciu závislého
V nasledujúcej časti sa budeme venovať bližšej špecifikácii konkrétnych podporných prvkov
správania sa blízkych vo vzťahu k alkoholovo závislému členovi rodiny, ktoré môžu
výrazným spôsobom stabilizovať nové vzorce správania sa abstinujúceho závislého a tým aj
ovplyvniť úspešnosť a dĺžku trvania jeho abstinencie.
Rozhodnutie partnera zotrvať
vo vzťahu s abstinujúcim závislým
Partneri závislých si kladú často veľmi závažné otázky týkajúce sa ďalšej existencie vzťahu.
Keďže prevažná väčšina z nich žila dlhé roky v spoluzávislom vzťahu (hoci oni sami o tom
nemuseli vedieť), o to ťažšie je pre nich nájsť vhodný spôsob, ako po liečbe partnera
neopakovať správanie, ktoré v minulosti akýmkoľvek spôsobom prispievalo k udržiavaniu
závislého správania partnera. Aj táto skutočnosť je dôvodom, prečo je dôležité počas liečby
zapojiť do terapie oboch manželov a zároveň ich podporovať, aby komunikovali o tom, čo
malo v minulosti pozitívny a negatívny vplyv na nadmerné užívanie alkoholu závislého
partnera (Ühlinger & Tschui, 2009). Mnohí partneri sa po liečbe ocitnú v rozporuplnej situácii
Podstatou socioterapie v prirodzenom prostredí
je využitie prirodzenej pomoci, ktorá prichádza
z najbližšieho sociálneho prostredia závislého,
a týmto prostredím je jeho rodina.
Michaela Šavrnochová
69
balansujúc medzi dvomi smermi – pri spomienke na život a mnohé prežité situácie po boku
aktívne pijúceho partnera na jednej strane stále pociťujú hnev, na strane druhej však cítia
pocit viny pri predstave, že keby teraz opustili partnera, v jeho abstinencii by mu to
nepomohlo, skôr naopak, svojím odchodom by ho pravdepodobne úplne zničili.
Preto prvým a nevyhnutným krokom je, aby sa životný partner závislého rozhodol, či chce
zo vzťahu zo závislým (i keď je už po liečbe) odísť, alebo (aj napriek predchádzajúcim
možným sklamaniam) sa pokúsi mu dôverovať a ponúkne mu ešte príležitosť. Samozrejme,
že do úvahy je potrebné brať aj prítomnosť dieťaťa, prípadne ďalších príbuzných (napr.
starých rodičov) a ich vzťah so závislým. Týmto rozhodnutím môže partner výrazne
ovplyvniť nielen začiatok abstinencie závislého, ale aj začiatok nových vzťahov v rodine.
Domácnosť bez alkoholu (suchá domácnosť)
Na socioterapeutických kluboch sa pomerne často môžeme stretnúť s otázkami rodinných
príslušníkov, čo je (z hľadiska prítomnosti alkoholu v domácnosti a najmä z hľadiska
„bezpečnosti“ prvých týždňov/mesiacov po liečbe) vhodnejšie. Najbližší príbuzní majú
tendenciu zo začiatku kontrolovať počet fliaš, niekedy dokonca sledovať ich obsah
vyznačením výšky hladiny alkoholu, niektorí sa zasa pýtajú, či nie je lepšie úplne odstrániť
alkohol z domácnosti. Abstinujúci závislí na tieto otázky odpovedajú takisto rôzne. Väčšina
z nich si uvedomuje, čo svojím dlhoročným pitím spôsobovali rodine, a preto reagujú
slovami: „Mne to nevadí, keď sa predo mnou manželka napije“. Pri takomto tvrdení však
musíme (aj v období abstinencie) brať do úvahy craving, ktoré je jedným zo šiestich
diagnostických kritérií závislosti a je najsilnejšie práve na začiatku abstinovania. Hoci
niektorí závislí po ukončení liečby pokračujú vo farmakoterapii (mnohí z nich užívajú
farmaká práve z dôvodu zníženia chuti na alkohol), chuť na alkohol (v rôznych intervaloch
intenzity) sprevádza abstinujúceho závislého po celý život. Strata kontroly (ako jedno
z diagnostických kritérií závislosti), pohľad na pohár vína v kombinácii s prítomnosťou
ďalšieho možného rizika (napr. finančné problémy, pracovný tlak) môžu u abstinujúceho
spustiť myšlienky na alkohol a spôsobiť mu zbytočný dyskomfort.
Kontrolovanie fliaš a sledovanie hladiny alkoholu považujeme zo strany partnera
a rodinných príslušníkov ako prejav kodependentného správania. Úplné odstránenie
alkoholu z domácnosti a zavedenie tzv. suchej domácnosti však naopak predstavuje pomoc
zo strany blízkych, ktorá síce nie je zárukou, ale môže predísť zbytočnému pokušeniu,
pocitom baženia abstinujúceho závislého a tým aj prípadnej recidíve.
Režim dňa
Zmena správania formou vytvárania a dodržiavania zmysluplného režimu dňa predstavuje
jednu z kľúčových zmien potrebných na dosiahnutie úspešnosti odvykacej liečby
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
70
abstinujúceho. Podľa Martinove et al. (2011, s. 196) „zmena správania predpokladá vytvoriť si
namiesto sebaľútosti sebadisciplínu, vytvárať si žiaduce stereotypy na posilnenie a udržanie
abstinencie, prijať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a správanie (za seba), plánovať si
aktivity (program dňa a dodržiavať plán) a redukovať tie neuvedomované (na náhodu nechané,
neprehodnotené aktivity), zvládať napr. aj impulzivitu.“ Rodinní príslušníci veľmi často
považujú skončenie liečby za koniec útrap, ktoré ich sprevádzali počas rozvoja závislosti,
a nie sú ochotní (často nemajú dosť síl) adaptovať sa na prichádzajúce zmeny. Naopak, ich
abstinujúci člen môže nadviazať v domácom prostredí na určitý režim dňa, ktorý vychádza
z režimovej liečby alkoholovej závislosti. Tento režim si počas liečby osvojil, pomáha mu
najmä v prvých dňoch pri organizovaní denných povinností a v ktorom chce
(a na odporučenie terapeutov by aj mal) pokračovať naďalej. Aj táto situácia zreteľne
poukazuje na to, aká nevyhnutná je kooperácia celej rodiny pri doliečovaní závislého
a jednou z jej foriem je rešpektovanie a podľa možností prispôsobenie (nie v zmysle
podriadenia) podmienok v rodine novému režimu dňa abstinujúceho závislého.
Komunikácia v rodine
Príprava abstinujúcich závislých na riešenie životných problémov a plnenie sociálnych rolí si
vyžaduje nové vzorce správania a reagovania. Podľa Pavelovej et al. (2014) kvalitu vzťahov
medzi členmi rodiny podmieňuje forma, obsah, frekvencia komunikácie a následná
kooperácia medzi členmi rodiny. Práve nový spôsob v komunikácii medzi manželskými
partnermi navzájom, medzi rodičmi a deťmi považujeme za jeden z najdôležitejších
aspektov úspešného doliečovacieho procesu. Otvorená komunikácia, rozprávanie
o problémoch a pocitoch plnia podpornú, emočnú, relaxačnú ale aj terapeutickú funkciu.
Podľa autorky pre naplnenie týchto funkcií je potrebné, aby:
• abstinujúci člen rodiny môže mať suché recidívy, strach z nového spôsobu života,
z nových, pre neho rizikových situácií,
• členovia rodiny komunikovali jasne a otvorene,
• komunikácia prebiehala v uvoľnenej atmosfére, v ktorej by abstinujúci člen nemal
mať pocit akéhokoľvek ohrozenia,
• každý (vrátane detí) by mal možnosť vyjadriť svoj názor, súhlas, prípadne nesúhlas,
• obsahom rozhovorov by mal byť aj humor, ktorý môže uvoľniť napätú atmosféru a
uľahčiť prekonávanie prípadných názorových rozdielov.
• „Po liečení sa všetko začalo meniť, pravda s podmienkou mojej zrelšej abstinencie.
Najväčší posun sa udial vo vzájomnej komunikácii“ (Štefan, 10 rokov abstinujúci
závislý od alkoholu). Efektívna rodinná komunikácia tak predstavuje vzájomné
povzbudzovanie a uľahčenie obzvlášť v prípadoch, kedy:
o abstinujúci člen rodiny môže mať suché recidívy, strach z nového spôsobu
života, z nových, pre neho rizikových situácií,
Michaela Šavrnochová
71
o na druhej strane si aj ostatní členovia rodiny zvykajú na nový život s triezvym
členom, pretože kým počas jeho pijanskej kariéry rozhodovali o dôležitých
rodinných rozhodnutiach väčšinou sami, po liečbe sa rovnako učia prijímať
skutočnosť, že abstinujúci závislý sa postupne stáva plnohodnotným členom
rodiny.
Zmeny vo vzájomnej komunikácii v rodine tak môže priniesť konštruktívnu spätnú väzbu
medzi jej jednotlivými členmi a smerovať k potrebnej zmene a k upevneniu nového spôsobu
života rodiny ako celku.
Posilňovanie spoločných záujmov
Súčasťou abstinencie môže byť aj strata dovtedajších referenčných skupín závislého –
prestáva sa stretávať s niektorými ľuďmi z pijanskej minulosti, ktorí predstavujú pre jeho
začínajúcu abstinenciu riziko. Nevyhnutne tak u neho vzniká isté vákuum, ktoré so sebou
môže priniesť pocit prázdnoty. Hľadanie spoločných záujmov a aktivít s rodinou sa môžu
stať nápomocným faktorom pri zmene doterajšieho životného štýlu.
Prevencia recidívy
Recidíva predstavuje návrat k užívaniu alkoholu, k pôvodnému patologickému správaniu
a zvykom, ktoré s tým súvisia. Členovia rodiny v rámci doliečovania očakávajú od svojho
blízkeho „abstinenciu, ktorú považujú za ideál, majú obavu z možného zlyhania v danej
oblasti“ (Kliment 2012, s. 262). Cielená prevencia recidívy zapojením príbuzných sa má podľa
Lindenmeyera (2009) usilovať o nasledovné ciele:
• Odtabuizovanie recidívy. Závislí a ich blízki sa často pokúšajú vytesniť existenciu a
možnosť recidívy. Abstinujúci sa téme recidívy vyhýbajú zo strachu, že u
príbuzných vzbudia podozrenie a obavy, že takýmto rozhovorom môžu svojmu
členovi rodiny vnuknúť myšlienku na recidívu. Terapeuti už počas liečby informujú
rodinu o možnosti recidívy, ktorá je súčasťou choroby závislosti a odporúčajú
otvorene hovoriť o tejto téme aj počas abstinencie.
• Včasné rozpoznanie a vyhýbanie sa rizikovým situáciám. Rizikovou situáciou
rozumieme každú situáciu, ktorá môže spustiť myšlienky na alkohol. Terapeuti
vo všeobecnosti považujú za rizikové (hlavne prvé týždne po liečbe) zbytočné
„vysedávanie“ v reštauračných zariadeniach, nákup alkoholických nápojov, oslavy
v práci a pod.
• Spoločné zvládanie rizikových situácií. Pre dosiahnutie synergického efektu je
nevyhnutné, aby abstinujúci závislý a jeho najbližší koordinovali pokusy o
zvládnutie rizikových situácií.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
72
• Núdzový (príp. havarijný) plán pre prípad recidívy. Ten môže mať niekoľko
podôb. Väčšinou ide o kartu obsahujúcu dôležité telefónne čísla tých ľudí, ktorých
začínajúci abstinent a jeho rodina môže kontaktovať v prípade potreby. Môže ísť o
kontakt na terapeuta príslušného zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sa závislý
liečil, môžu to byť kontakty na členov A-klubov, na blízkych priateľov, ktorí sú
informovaní o situácii v rodine, prípadne to môžu byť kontakty aj na členov
svojpomocnej skupiny Al-Anon.
• Spoločné zvládanie recidívy. Sklamanie a výčitky rodinných príslušníkov závislého
často nechtiac zhoršujú recidívu. Samotný fakt, že recidíva nastala, rodina často
vníma ako katastrofu. Môže to byť však aj príležitosť naučiť sa lepšie rozpoznať
rizikové faktory a osvojiť si stratégie nápomocné v budúcnosti (Ühlinger & Tschui
2009). Pohľady odborníkov na otázku recidívy sa v priebehu posledných rokov
veľmi zmenili. Priebeh recidívy, okolnosti jej vzniku môžu naznačovať riešenia a
pokiaľ je závislý schopný pomenovať a určiť príčinu svojho zlyhania, môže si
s pomocou terapeuta a svojich blízkych nájsť techniky, ktoré mu v budúcnosti,
pokiaľ sa ocitne v podobnej situácii, zabránia podľahnúť chuti sa napiť. Preto je
nevyhnutný realistický a spoločne dohodnutý postup, ako postupovať v prípade
recidívy. Najdôležitejším faktom naďalej ostáva nezatajovať recidívu abstinujúceho
závislého, nekryť jeho zlyhanie (ani v prípade, že ide „len“ o malé množstvo
alkoholu) pred inými členmi rodiny, ale postupovať spoločne podľa vopred
dohodnutých pravidiel a okamžite kontaktovať terapeuta.
Spoluúčasť rodiny
na socioterapeutických kluboch, A-kluboch
a terénnych terapiách
Podľa odborníkov pri reintegrácii závislého do života zohráva socioterapeutický klub
(pri závislosti od alkoholu v praxi známe aj pod názvom A-klub, A-sekcia) jednu
z najdôležitejších úloh. Socioterapeutické kluby predstavujú skupinovú formu práce spojenú
s odbornou pomocou (v praxi sú na kluboch prítomní najčastejšie zdravotnícki pracovníci).
Kluby sú súčasťou špecializovaných zariadení, v ktorých sa klient lieči a hoci sú určené
primárne pre abstinujúcich závislých a ich rodiny, môže sa stať, že na kluboch sú prítomní aj
pacienti aktuálne v liečbe. V praxi môže ísť o špecifické príležitosti – napr. slávnostné kluby,
ktoré sa realizujú 1x ročne a na ktorých sú diplomovaní podľa dĺžky abstinencie abstinujúci
závislí – bývalí pacienti konkrétneho zariadenia, prípadne kluby spojené s návštevou
významnej osobnosti. V kontexte špecializovaného sociálneho poradenstva (podľa zákona č.
448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov) môžeme
socioterapiu zaradiť do metód sociálnej práce, ktorá predstavuje „druh intervencie v sociálnej
Michaela Šavrnochová
73
práci, ktorý sa môže opierať o rôzne prístupy (koncepty), pričom využíva rozmanité metódy,
formy a techniky práce, ktorej cieľom je aktivizácia (sociálneho) potenciálu klienta, s dôrazom
na vzťahy klienta k prostrediu, prostrediu klienta a klienta v prostredí, pričom dôležitú úlohu
zohráva terapeutický vzťah“ (Šoltésová, Bosá, Balogová 2016, s. 134).
Spoluúčasť najbližších príbuzných na stretnutiach abstinujúcich závislých má veľký význam
z viacerých dôvodov:
• informácie získané na kluboch môžu vhodným spôsobom využiť a aplikovať
v domácom prostredí (zavedenie suchej domácnosti, spôsob komunikácie
s abstinujúcim, vyhýbanie sa rizikovým situáciám, rozpoznanie rizikových situácií,
postup v prípade opakujúcich sa suchých recidív...),
• stretnutia s dlhoročnými úspešnými abstinentmi môžu byť výrazným motivačným
faktorom pre zmenu doterajšieho spôsobu života nielen pre začínajúceho
abstinenta, ale aj pre jeho rodinu,
• stretnutia s inými príbuznými abstinujúcich môžu preklenúť u rodiny pocity hanby,
pokiaľ ich nespracovali, ale aj umožniť utvárať nové kontakty a priateľstvá, ktoré
abstinenciu člena rodiny len posilnia.
Terénna terapia predstavuje osobitnú formu terapie, ktorá spája fyzickú aktivizáciu
s prehlbovaním vzťahu k prírode. Pre abstinujúcich v praxi predstavuje skôr dovolenku
s charakterom oddychu a súčasne s obohatením o nové skúsenosti. Terénnu terapiu
považujeme za vhodné doplnenie pravidelných návštev A-klubov, kde sú abstinujúci závislí
spolu s rodinami a terapeutmi v neustálom, často dvojtýždňovom kontakte a majú dostatok
času a priestoru intenzívne prežívať svoje pocity a rozprávať o nich. Počas pobytu majú
rodiny liečených pacientov, ale aj abstinujúcich závislých možnosť získať viac informácií
o závislosti, naučiť sa, ako pomáhať svojmu blízkemu v abstinencii, pri riešení problémov,
ktoré abstinencia môže priniesť, ako rozpoznať hroziacu recidívu a kde hľadať pomoc
v prípade, že k recidíve došlo. Veľmi prospešná je spoluúčasť len partnerov, pretože pobyt
v prírode im dáva priestor na lepšie pochopenie jeden druhého, na riešenie často
vytesňovaných pocitov a tým aj šancu na obnovenie ich narušeného vzťahu. Veľkým
pozitívom terénnej terapie je aj nadväzovanie nových kontaktov medzi rodinami a
partnermi abstinujúcich závislých (Šavrnochová 2015).

RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
74
OTÁZKY A ÚLOHY NA ZAMYSLENIE
1. Aké sú najčastejšie využívané prístupy pri práci s rodinou
závislého člena v zahraničí?
2. Aké deficity v oblasti vzájomnej komunikácie sú typické
pre partnerov, z ktorých jeden nadmerne užíva alkohol?
3. Prítomnosť obranných mechanizmov je charakteristická aj
pre najbližšie vzťahové osoby závislého jedinca. Vymenujte ich
a ku každému uveďte min. 2 príklady.
4. Aké zásady by mal dodržiavať sociálny poradca pri práci
s rodinou závislého člena?
5. Charakterizujte štyri základné konštrukty kodependentného
správania.
6. V kontexte úspešného ukončenia liečby závislého je jedným
z najdôležitejších cieľov poradcu v spolupráci s rodinou stanoviť
jednotné pravidlá v komunikácii a jednotný prístup k závislému.
Z akého dôvodu?
7. Pokúste sa navrhnúť v rámci prevencie recidívy konkrétny
príklad podpory zo strany rodiny (okrem v texte uvedených).
8. Akú rolu zohráva socioterapeutický klub v doliečovaní závislého
jedinca a akú rolu zohráva pre jeho najbližších?
Michaela Šavrnochová
75
5. Motivačné interview
Motivačné interview (angl. Motivational Interviewing – ďalej v texte MI) je na klienta
zameraná metóda posilňovania vnútornej motivácie k zmene cez exploráciu a vyriešenie
ambivalencie (Miller & Rollnick 1991; 2003). Ambivalenciou máme na mysli klientovo
rozhodovanie pre a proti ohľadom problematického správania. V kontexte využitia tejto
metódy s rodinou závislého klienta ide o správanie znemožňujúce racionálne riešiť problémy
v rodine vyplývajúce zo správania závislého člena. MI môžeme charakterizovať ako
humanistický komunikačný prístup zameraný na rozvoj vnútornej motivácie klientov
ku zmene správania, pričom je príkladom krátkych kognitívno-behaviorálnych prístupov
v psychoterapii a štruktúrovanom poradenstve (Soukup 2014).
KĽÚČOVÉ POJMY
motivácia oceňovanie
prekontemplácia zhrnutie
kontemplácia informovanie
rozhodnutie reč zmeny
akcia reč zachovania statu quo
udržovania evokácia
relaps zásady sociálnej práce
reflektívne počúvanie aspekty motivačného interview
otvorené otázky

Motivačné interview je špeciálna metóda,
ktorá pomáha ľuďom poznať svoj existujúci
alebo blížiaci sa problém a niečo s ním urobiť.
Je zvlášť účinná v prípadoch ľudí, ktorí so zmenou
váhajú alebo sú veľmi nerozhodní.
Je zameraná na to, aby pomohla prekonať ambivalenciu
a pomohla človeku postúpiť na ceste ku zmene
(Miller & Rollnick 2003).
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
76
MI si celosvetovo získal uznanie najmä z dôvodu svojej časovej úspornosti a empiricky
preukázanému efektu. Bol pôvodne vyvinutý ako krátka intervencia (spravidla jedno alebo
dve sedenia) zameraná na zvýšenie motivácie k zmene u problémových pijanov (Miller 1983),
za posledné štyri desaťročia sa však výrazne rozšíril aj do iných oblastí (Arkowitz & Westra
2004; Herman et al. 2014; Makuuchi et al. 2017). Hlavným nástrojom MI sú terapeutické
alebo poradenské zručnosti vedenia rozhovoru (podstatou je aktívne počúvanie)
a budovanie terapeutického, príp. poradenského vzťahu.
Pomáhajúci pracovník sa zameriava na klientovo prežívanie, je otvorený voči rôznym
aspektom klientovho prežívania (neznamená to ale, že ich schvaľuje) a vyjadruje empatické
porozumenie klientovmu vnútornému prežívaniu. Jeho empatia sa zameriava
predovšetkým na facilitovanie klientových vyjadrení o potrebe zmeniť problémové
správanie a o vlastnej schopnosti dosiahnuť túto zmenu.
Stratégie vedenia MI zamerané na podporu procesu zmeny správania je možné taktiež
využiť v rámci dlhodobej systematickej práce s rodinou s výskytom závislosti. V niektorých
prípadoch môžeme hovoriť len o krátkodobej časovo ohraničenej intervencii s cieľom
motivovať príbuzných pre zapojenie do liečby, vo väčšine prípadov sa však javí efektívnejšia
dlhodobá stratégia s cieľom pracovať predovšetkým s ambivalenciou klienta a pomáhať mu
hľadať spôsoby, ako postupovať pri zvládaní prekážok bez ohľadu na patologické správanie
závislého člena v rodine a jeho postojov k otázkam liečby. Pomáhajúci profesionáli, ktorí
využívajú túto metódu pri práci s rodinou, musia zamerať svoju pozornosť na proces
rovnako ako na obsah, aby zvládli interakcie zo strany rodinných príslušníkov, ktoré môžu
byť v rozpore s podstatou metódy. Aj keď sa môžu vyskytnúť ciele špecificky spojené
so znížením užívania návykovej látky v rodine, môžu existovať aj ciele týkajúce sa
komunikácie, emocionálneho vyjadrovania a správania sa jednotlivých členov rodiny
Motivačné interview by nemali byť vnímané
ako technika, trik alebo niečo, čo je potrebné urobiť,
aby sa ľudia zmenili. Skôr ide o rešpektujúci,
nedirektívny spôsob komunikácie s ostatnými ľuďmi
o ich ťažkostiach so zmenou a možnosti viesť život,
ktorý je v súlade s ich vlastnými cieľmi a hodnotami,
pre maximalizáciu ich osobného potenciálu
(Naar-King & Suarez 2011).
Michaela Šavrnochová
77
(Belmontes et al. 2018). Prostredníctvom jednotlivých techník MI môže pomáhajúci
pracovník zapojiť rodinu do liečby závislého prostredníctvom spoločného plánovania
a realizácie potrebnej zmeny. Vo fáze pred uvažovaním môžu intervencie zahŕňať vyvolanie
pochybností o súčasnom stave, zvýšenie uvedomenia si problému a uznanie možnej
potreby zmeny. Rozvíjanie potreby zmeny v rodinnom systéme pomáha poradcovi
odhadnúť, kde sa rodina nachádza z hľadiska homeostázy.
Práca s motiváciou
Kľúčový pojem motivácia (máme na mysli pripravenosť ku zmene, resp. túžbu po nej)
zahŕňa okrem iných aj integratívne teórie závislostí, ktoré sa najviac približujú k bio-psychosociálno-spirituálnej paradigme. Podľa týchto teórií „závislosť zahŕňa kombináciu
mechanizmov, v ktorých faktory prostredia a vnútorné rysy vytvárajú vedomú aj nevedomú
motiváciu založenú na vyhľadávaní potešenia a uspokojení alebo vyhýbaní sa nepríjemným
stavom. Vonkajšie faktory interagujú s pre-existujúcimi dispozíciami a spúšťajú iniciálne
správanie, ktoré potom prostredníctvom interaktívneho procesu vedú k zmenám osobného
kontextu a osobných dispozícií. Tým vzrastá sila motivácie angažovať sa do (závislého)
správania, ktoré nakoniec preváži nad ostatnými typmi správania“ (Kalina et al., 2015, s. 105-
108). Motivácia tak predstavuje veľmi dôležitý prvok pre zmenu v kompulzívnom správaní.
Mnohí poradcovia a terapeuti sa zhodnú v tom, že motivácia a práca s motiváciou je
pre úspešnú zmenu v správaní nevyhnutná, resp. vysoko dôležitá. Pri tradičnom prístupe sa
za motiváciu považuje uvedomenie si svojich problémov, potrebu odbornej intervencie
a aktívne zapojenie sa do procesu, ktorý môže zmeniť aktuálny stav. Miller (1983) poukázal
na fakt, že motivácia je často používaná ako opak popretia alebo odporu a býva
synonymom konštrukcií, akými sú prijatie problému či rezignácia. Fakt, že motivácia sa
mení a je možné ju ovplyvňovať, sa radí k významným poznatkom v terapii závislostí
v 20. storočí (zahŕňajúc aj prácu s rodinou) (Nešpor 2006). Preto práca s motiváciou býva
neoddeliteľnou súčasťou intervencií a tiež podmienkou, aby klient v nej zotrval. To, že nie je
nutné, aby klienti prichádzali na terapiu odhodlaní ku zmene, je typické pre kognitívnobehaviorálnu paradigmu. K tejto zmene a k pochopeniu motivácie svojím modelom štádií
zmeny prispeli Prochaska a DiCelmente (1983; 1992), ktorí zistili, že závislých (v kontexte
rodinného systému aj najlbižísch závislého) je možné rozlišovať podľa štádia procesu zmeny
správania, v ktorom sa nachádzajú. Samotnú motiváciu ku zmene možno chápať ako určitý
proces usmerňovania, udržovania a energetizácie správania, resp. proces zvýšenia alebo
poklesu aktivity jedinca. Centrálnou ideou motivácie je, že zmena nastáva v dôsledku
funkčnej a motivačnej interakcie s druhými. Vplyvom rizikového správania sa táto základná
osobnostná dimenzia zásadne mení a je jednou zo štyroch faktorov (ďalšími sú stupeň
závislosti, kvalita osobnosti jedinca, kvalita jeho okolia vrátane sociálneho), ktoré majú
vplyv na úspech intervencie (Kalina et al. 2008). Špecifikom môže byť motivácia negatívna
a pozitívna. Negatívna motivácia označuje nevýhody a problémy, ktoré rizikové správanie
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
78
prináša. Pozitívna motivácia predstavuje výhody, ktoré by človek získal, ak by zmenil svoje
kompulzívne správanie. Prístup poradcu preto môže byť skutočne rozhodujúci v tom,
či klient zvolí odpor alebo zmenu.
Pri práci s motiváciou klienta sa odporúča využívať špeciálne techniky smerujúce k jej
posilneniu pozitívnym smerom:
• Odovzdávanie rád
Hoci sa môže zdať, že odovzdávanie rád sa prieči nedirektívnemu prístupu, dobre
načasovaná rada odporúčajúca zmenu môže mať veľký vplyv na zmenu. Účinné
a dobré rady musia jasne smerovať k určitému problému, riziku a mali by obsahovať
poučenie, prečo je potrebná zmena a samotná rada by mala navrhovať konkrétnu
zmenu.
• Odstraňovanie prekážok
Prekážkou sa myslia tie aspekty, ktoré stoja v ceste snaženiu sa o zmenu.
Ide o praktické problémy (napr. problém s dochádzaním na skupiny anonymných
závislých z dôvodu veľkej vzdialenosti a pod.), ktoré klient dokáže pomenovať
a spolu s poradcom hľadá vhodné riešenia.
• Ponuka výberu
Rozhodnutie posilňuje motiváciu ku zmene, preto poradca klientovi pomáha, aby
sa cítil slobodný a zodpovedný uskutočniť takéto osobné rozhodnutie.
• Znižovanie príťažlivosti
Poradca sa snaží znižovať aktuálny stav doterajšieho spôsobu života a odhaliť
klientove dôvody pokračovať v súčasnom spôsobe správania. Ako efektívne sa javí
informovať klienta o negatívnych následkoch jeho správania. Veľkú rolu zohrávajú
aj spoločenské okolnosti a ľudia, s ktorými je klient v kontakte. Ak mu pomáhajú
pokračovať v doterajšom spôsobe života, prehliadajú alebo chránia klienta
pred následkami jeho konania (kontext kodependentného správania), zmena
pravdepodobne nenastane. Pokiaľ ale okolie vyjadrí obavy, poukáže na negatívne
následky klientovho nevhodného správania a ponúkne mu pomoc, motiváciu
ku zmene to zvyšuje.
• Uplatnenie empatie
Empatia poradcu predstavuje účinný faktor podporujúci zmenu. Ide o špecifickú
zručnosť, ktorá obsahuje porozumenie inému človeku (jeho názorom, výrokom,
postojom) cez reflexívne počúvanie.
• Poskytovanie spätnej väzby
Poskytovanie spätnej väzby je ďalším významným motivačným prvkom. Poradca
poskytuje klientovi jasnú spätnú väzbu o jeho súčasnej situácii, jej následkoch
a ohrozeniach, ktoré prináša.
• Vyjasňovanie cieľov
Poskytovanie spätnej väzby a vyjasňovanie cieľov tvoria motiváciu ku zmene.
Je dôležité, aby ľudia usilujúci sa o zmenu mali stanovený jasný, dosiahnuteľný
Michaela Šavrnochová
79
a realistický cieľ a zároveň poznali svoju aktuálnu situáciu vďaka podanej spätnej
väzbe.
• Aktívna pomoc
Poradca má na celkový priebeh klientovej zmeny veľký vplyv, a preto je aktívny
záujem o zmeny prebiehajúce u klienta nevyhnutný. Poradca by mal svojím
konaním a iniciatívou posilňovať klientovu zodpovednosť, klientovo začatie
procesu zmeny a pokračovanie v nej. Záujem o klienta a poradcova iniciatíva
v podpore zmeny problémového klientovho správania býva účinným faktorom
v procese zmeny (Šavrnochová 2017).
5.1 Hlavné poradenské ciele podľa fázy procesu zmeny
Jedným z kľúčových smerov forumujúcim MI, je transteoretický model štádií zmeny
Prochasku a DiClementa (označovaný aj ako koleso/cyklus zmeny), ktorý spočíva v chápaní
zmeny ako komplexného procesu (obrázok 1). Motivácia je považovaná za aktuálny
vnútorný stav pripravenosti ku zmene, ktorá sa v rôznych situáciách a v čase mení. Takto
chápaná motivácia vyústila do modelu pozostávajúceho z niekoľkých štádií zmeny, v rámci
ktorých relaps (u závislých) a zmena postoja voči závislému (zo strany rodiny) je bežnou
súčasťou procesu a je vnímaný ako krok bližšie k uzdraveniu (Miller & Rollnick 2003).

RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
80
Prekontemplácia
Prekontemplácia predstavuje fázu pred uvažovaním o zmene správania. Klient nespája
narastajúce problémy (často sa prejavujúce ako zhoršená nálada, úzkosť, nespavosť)
s patologickým správaním pijúceho člena rodiny a silnou potrebou mu pomôcť prestať
s pitím. Často je prítomná externalizácia a presvedčenie, že za pitie partnera/partnerky
alebo dieťaťa môže niekto iný (tlak v práci alebo naopak prepustenie z práce, vplyv
rovesníkov a pod.). Svoje problémy, prípadne nesúlad medzi prežívaním a správaním si
rodinný príslušník dokáže dobre racionalizovať a bagatelizovať.
Kontemplácia
Kontemplácia býva označovaná ako fáza uvažovania a zvažovania. Klient je stále
presvedčený, že situáciu dokáže zvládnuť sám, avšak zmenou oproti predchádzajúcej fáze je
fakt, že človek dokáže aspoň niektoré súčasné problémy spojiť so svojím aktuálnym stavom
Pre toto štádium je typická ambivalencia (potreba pomôcť blízkej osobe a rozhodnutie
nenechať sa ovplyvňovať správaním pijúceho člena rodiny), u kodependenta špecifická
a zosilnená vybudovanými obrannými mechanizmami ako reakciou na dlhé roky spolužitia
s pijúcim členom rodiny a snahou zvládnuť chorobu blízkeho ako problém „celej rodiny“.
V praxi môže ísť najčastejšie o vytesnenie; popretie; racionalizáciu; projekciu a i.
Tu je dôležité nezvoliť konfrontačný prístup ku klientovi a zamerať pozornosť skôr
na posilňovanie sebadôvery klienta, spoločne s ním preskúmať pozitíva aj negatíva jeho
správania a motivovať ho k drobným zmenám.
Rozhodnutie a proces prípravy na zmenu
Rozhodnutie predstavuje fázu, v ktorej problémy narastajú a postoj klienta k riešeniu
situácie sa mení. Klient začína reálne uvažovať o tom, že svoju situáciu musí zmeniť a
vytvára si plán zmeny. Pre porovnanie pri závislom klientovi sa „v optimálnom prípade tu
končí predliečebná starostlivosť a klient vstupuje do liečby, tým však nekončí potreba klienta
motivovať“ (Kalina 2008, s. 123). Pri kodependentnom klientovi môže nastať v tejto fáze
prechod do ďalších z fáz kodependencie alebo rozhodnutie o zmene dovtedajšieho spôsobu
života bez ohľadu na to, či sa závislý člen rodiny rozhodne liečiť alebo nie.
Akcia
Akcia (konanie) nastáva v momente, ako je klient rozhodnutý zmeniť svoje správanie. Táto
fáza spočíva v samotnej realizácii zmeny, akou môže byť napr. stanovenie presných
pravidiel fungovania v spoločnej domácnosti so závislým členom, rozhodnutie netolerovať
viac užívanie alkoholu v domácnosti, žiadosť o rozvod a pod.
Udržovanie
Udržiavanie je fáza, v ktorej klient udržiava už dosiahnuté pozitívne zmeny v správaní. Toto
obdobie je vnímané ako rizikové a ohrozujúce klienta (obzvlášť u kodependentného klienta,
Michaela Šavrnochová
81
kde poradca musí citlivo pristupovať k rozhodnutiu klienta zotrvať v novom spôsobe života
čo najdlhšie z dôvodu jeho silných citových väzieb k závislému).
Relaps
Relaps je vnímaný ako normálny a takmer nevyhnutný moment procesu zmeny. Zahŕňa celý
súbor kognitívnych a behaviorálnych procesov, ktoré predstavujú návrat
k predchádzajúcemu rizikovému správaniu (Kalina et al., 2003). Relaps predstavuje návrat
do fázy prekontemplácie, k pôvodnému problémovému správaniu. Kľúčovými prvkami sú
v takomto prípade pravidelný kontakt s klientom, práca s emóciami, podpora
a povzbudzovanie k zmene, opätovné zameranie pozornosti na všetky problémové oblasti
(zásady pravidiel v domácnosti s pijúcim členom; informácie o kodependencii; komunikácia
so závislým a i.).
Hlavné poradenské ciele
Lloyd-Hazlett et al. (2015) vo svojej štúdii Fa-MI-ly. Experiential Techniques to Integrate
Motivational Interviewing and Family Counseling vymedzili hlavné poradenské ciele pri práci
s rodinou závislého člena.
Vo fáze kontemplácie (rozhodovania) môžu poradenské úlohy zahŕňať evokovanie výhod
a dôsledkov zmeny, posilnenie sebaúčinnosti pri zmene a riešenie ambivalencie v súvislosti
so zmenou. Každý člen rodiny má tak možnosť preskúmať svoju ambivalenciu v súvislosti
so zmenami, svoju dôveru k uskutočňovaniu zmeny a reflexiu na to, či zmena bude
prínosom pre ich rodinu alebo nie. V ideálnom prípade sa členovia rodiny naučia, ako
pracovať s prípadným odporom, ktorý prejavia ostatní členovia rodiny. Vyjadrenie týchto
myšlienok a pocitov a začlenenie častí MI do rodinného systému umožňuje členom rodiny
rozvíjať spoločnú víziu a motiváciu pre zmenu.
Vo fáze prekonávania prekážok môžu poradenské úlohy zahŕňať určenie najlepšieho
postupu, plánovania, zhromažďovanie zdrojov a posilnenie odhodlania. Akonáhle existuje
spoločná vízia zmeny v rámci rodiny, je dôležité spolu s rodinou preskúmať, aké prekážky
môžu stáť v ceste tejto vízii. Prekonávanie prekážok pomáha rodine pripraviť sa na zmenu.
Pri príprave na zmenu je dôležité zistiť, kto bude rodinu a jednotlivých členov podporovať
počas tohto procesu.
V akčnej fáze môžu poradenské úlohy zahŕňať vytvorenie akčného plánu, prijatie opatrení,
vyriešenie neúspechov a udržanie motivácie a dôvery pre zmenu.
Vo fáze udržiavania môžu poradenské úlohy zahŕňať posúdenie aktuálneho plánu zmien,
poskytnutie spätnej väzby týkajúcej sa účinnosti plánu a vykonania zmien plánu, ak sú
opodstatnené. Keď sa rodina rozhodne, ako by mala v rámci ich rodinného systému zmena
prebehnúť, je vhodné diskutovať o udržaní tohto plánu. Platí, že každý člen rodiny má
v tomto procese hlas. Táto činnosť môže tiež pomôcť stanoviť zdravú hierarchiu, hranice,
úlohy a pravidlá v rámci rodiny. Týmto spôsobom je možné rodinu (ale aj individuálne jej
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
82
jednotlivých členov) sprevádzať v procese zotavovania, zlepšiť fungovanie rodinného
systému a prospieť celej rodine. To isté však platí aj v prípade, keď je v rodine závislý, ktorý
nespolupracuje so zdravotníckym zariadením, odmieta liečbu a naďalej pije.
5.2 Základné techniky vedenia motivačného interview
Pri praktickom použití metódy MI je potrebné, aby poradca s dodržaním základných
princípov MI ovládal základné komunikačné techniky a disponoval kľúčovými zručnosťami,
ktoré podporujú budovanie klientovej motivácie ku zmene a podporujú jeho reč zmeny.
V nasledujúcom texte predstavíme základné techniky vedenia MI tak, ako ich popisujú
odborníci (Miller & Rollnick 2002, 2003; Soukup 2014, 2015) s aplikovaním na prácu
s rodinou závislého klienta.
REFLEKTÍVNE POČÚVANIE
Použitie reflektívneho počúvania (reflexie) napomáha klientovi porozumieť samému sebe,
svojej ambivalencii, motivácii a posilňuje proces porozumenia medzi klientom a poradcom.
Soukup (2014) zdôrazňuje, že práve táto technika podporuje porozumenie na hlbšej úrovni,
čím sa klient cíti bezpečnejšie a stráca potrebu chrániť sa, prípadne ísť do odporu.
Jednoduchá reflexia je zopakovaním klientovho výroku, ktorým poradca potvrdzuje svoj
záujem a pozornosť. Je vhodné ju uviesť vlastnými slovami.
Napr.: „Ak tomu dobre rozumiem...“
Komplexná reflexia odhaľuje možný hlbší význam toho, čo klient hovorí a pokúša sa dať
výroku jasnejší, prípadne iný rozmer porozumenia.
Napr.: „Nie je ľahké udržať si v takomto prostredí vlastné názory a presvedčenie“.
Dvojstranná reflexia poukazuje na ambivalenciu alebo nesúlad v tom, čo klient hovorí
alebo dovtedy povedal.
Napr.: „Na jednej strane sa obávate reakcie manžela, na druhej strane mu to nechcete
zatajovať a vám samotnej by sa uľavilo“.
Dôležité je, aby pri používaní reflexií poradca dôsledne dodržiaval na konci vety oznamovací
tón hlasu a nie opytovací.
OTVORENÉ OTÁZKY
Používanie otvorených otázok najmä v úvodnej fáze MI prispieva k vytvoreniu atmosféry
prijatia a dôvery, v ktorej klient môže bezpečne analyzovať s poradcom svoje problémy.
Používanie uzatvorených otázok, ktoré si vyžadujú krátke a rýchle odpovede, môže naopak
ešte viac posilniť klientovu vybudovanú obranu a zablokovať jeho dôveru v procese pomoci.
Spôsob, akým poradca reaguje na prvé odpovede, môže mať veľký vplyv na ďalší priebeh
Michaela Šavrnochová
83
poradenského procesu. Oproti zatvoreným otázkam tento typ otázok necháva priestor
klientovi, aby hovoril o tom, čo je pre neho dôležité a ako on vidí situáciu.
Napr.: „V telefóne ste spomínali problémy s vašim manželom a jeho pitím. Rád by som
sa o tom porozprával. Čo keby ste začali od začiatku až po súčasnú situáciu u
vás doma?“
„Ako vnímate túto situáciu vy?“
Špecifickými otvorenými otázkami sú tzv. evokatívne otázky, ktoré klienta aktivizujú
a zameriavajú sa na osobné relevantné aspekty s cieľom evokovať reč zmeny.
Napr.: „Čo ste mohli urobiť inak, aby syn nastúpil na liečbu?“
„Čo sa vám páči na stretnutiach Al-Anonu?“
OCEŇOVANIE
Potvrdzovanie a oceňovanie klienta v poradenskom procese predstavuje ďalšiu formu
budovania vzťahu s klientom, vedie k posilňovaniu jeho sebavedomia, dôvery vo vlastné
schopnosti a ochoty pracovať na zmene správania. Predpokladom je poradcova schopnosť
vidieť klientove úspechy, snahu a schopnosť ich úprimne a citlivo vyjadriť, aby klient takéto
ocenenie prijal. Oceňovanie sa môže týkať aktuálnych, ale aj minulých drobných úspechov,
či pokusov zmeniť svoju situáciu.
Napr.: „Ďakujem, že ste dnes prišli, viem, že to bolo pre vás veľmi ťažké“
„Asi nebolo ľahké sa rozhodnúť, že ho (manžela) nebudete kryť pred
zamestnávateľom a dodržali ste všetko, na čom sme sa dohodli na našom
poslednom stretnutí“
„Je dobré, že ste si našli čas aj na seba.“
ZHRNUTIE
Zhrnutie predstavuje rozšírenú reflexiu, ktorou poradca zreflektuje podstatné výroky klienta
v rámci predchádzajúcej konverzácie. Pomocou tohto postupu poradca pomáha klientovi aj
sebe objasniť si možné súvislosti, poukázať na podstatné veci, ale aj dávať klientovi najavo,
že ho pozorne počúva a akceptuje. „Zhrňovaním pomáhame klientom zorganizovať ich
zážitky, ponúkame im určitý rámec či uhol pohľadu, dávame najavo záujem a pozornosť,
zároveň máme sami možnosť si utriediť a ujasniť, čo sme počuli (Soukup 2014, s. 48). Zhrnutie
je možné využívať počas celého procesu MI, v úvodnej časti stretnutia s klientom, v priebehu
rozhovoru (zhrnutie ambivalencie, reflexia dôvodov ku zmene) a na jeho konci (rekapitulácia
celého procesu, poukázanie na nové veci).
INFORMOVANIE
Poskytovanie informácií a rád klientovi je dôležitou zložkou MI. Odborná informácia by
mala byť poskytnutá klientovi na jeho vlastnú žiadosť, v opačnom prípade môže vyvolať
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
84
u klienta obhajovací reflex a klient sa začne brániť. Soukup (2015) odporúča v troch krokoch
nasledovný postup informovania:
(1) Poradca sa najskôr snaží zistiť, čo klient už vie a čo ho ešte zaujíma.
(2) Pri poskytovaní vlastnej informácie môže poradca požiadať o súhlas (napr. „Niečo
ma napadlo, rád by som vám to povedal...“), vyjadriť, že informáciu môže
odmietnuť (napr. „Neviem, či sa vám to bude zdať užitočné...“), informáciu
poskytnúť neutrálnou formou s využitím skúseností iných ľudí (napr. „Niektorým
ľudom pomáha...“).
(3) Po každej informácii, ktorú poradca poskytne klientovi, je vhodné zistiť, čo si o
tom klient myslí, ktorá z alternatív mu pripadá najprijateľnejšia pre jeho situáciu.
Pokiaľ klient hovorí pozitívne o potrebe zmeny alebo o spôsoboch, ako ju uskutočniť, zmena
v jeho správaní bude pravdepodobnejšia. Výroky klienta, ktoré smerujú ku žiaducej zmene,
sa nazývajú REČ ZMENY (angl. change talk), pôvodne označované ako „sebamotivujúce
prehlásenie“. Na reč zmeny reaguje poradca využitím základných techník MI, ktoré sme
popísali vyššie (otvorené otázky, reflexie, ocenenie, zhrnutie). Soukup (2015) delí tento typ
vyjadrovania klienta podľa intenzity do dvoch hlavných kategórií:
a) Výroky poukazujúce na proces prípravy ku zmene správania (prianie zmenu
uskutočniť).
„Chcela by som s tým konečne niečo urobiť..
„Musíme to zmeniť.“
nevýhody súčasného stavu
„Ak to pôjde takto ďalej, zasa skončím sama na liekoch.“
„Manželovi sa zhoršil zdravotný stav a ja už tiež nevládzem takto ďalej fungovať“.
 výhody zmeny
„Budete mať viac času venovať sa veciam, ktoré ste zanedbávali.“
b) Výroky poukazujúce na záväzok zmenu uskutočniť (t. j. konkrétny plán alebo
záväzok uskutočniť krok smerom ku zmene).
„Porozprávam sa o tom s manželom.“
„Stanovíme si jasné pravidlá, ak máme žiť v spoločnej domácnosti.“
Schopnosť evokovať reč zmeny je ďalšou významnou zručnosťou poradcu pri práci
s klientom. Miller a Rollnick (2002, 2013) medzi najčastejšie spôsoby evokácie reči zmeny
zaraďujú:
• používanie otvorených evokujúcich otázok, napr. „V čom by to bolo pre vás
výhodnejšie, keby ste sa dohodli na presných pravidlách?“
• detailnejšie rozpracovanie klientových dôvodov ku zmene, napr. „Akým spôsobom
sa chcete doma dohodnúť?“
• ohliadnutie sa späť do obdobia, keď sa klientovi v živote darilo, napr. „Ako ste trávili
spoločné chvíle predtým, než začal manžel s pitím?“
Michaela Šavrnochová
85
• pozeranie klienta do budúcnosti, napr. „Predstavte si, že vaša dcéra zostane s vami
bývať. Ako to bude u vás doma za 2 roky?“
• skúmanie extrémov (skúmanie najlepších a najhorších možných scenárov), napr.
„Čo najhoršie sa môže stať, ak niečo nezmeníte?“ alebo „Čo najlepšie sa môže stať,
keď zmeníte svoje správanie?“
• skúmanie cieľov a hodnôt klienta, napr. „Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?“
• pridanie sa na negatívnu stranu klientovej ambivalencie, napr. „Chápem, že
momentálne vám takáto situácia pravdepodobne vyhovuje“.
Výroky, v ktorých klient obhajuje svoju súčasnú situáciu, vymenúva dôvody, prečo zmenu
nechce, nepotrebuje alebo nemôže uskutočniť, je pesimisticky naladený ohľadom zmeny, sa
nazýva REČ ZACHOVANIA STATU QUO. Čím viac takýchto výrokov klienta v komunikácii
s poradcom prevláda, je nižšia pravdepodobnosť, že zmení svoje správanie. Reč statu quo sa
vyskytuje v situáciách, v ktorých klient všetky intervencie zamerané na zmenu správania
aktívne odmieta (angl. resistence talk), prípadne vtedy, keď obhajuje súčasný stav a výhody,
ktoré z neho vyplývajú (angl. sustain talk).
Typickými výrokmi pre túto kategóriu sú vety začínajúce na „áno, ale...“
Napr.: „Ale nebude mať kde ísť bývať.“
„Z čoho si bude platiť nájom?“
Aj napriek rizikám, že pri snahe poradcu tento odpor zlomiť a zintenzívniť argumentáciu sa
reč statu quo u klienta ešte zvýši, môžu výroky z tejto kategórie predstavovať pre poradcu
cenný zdroj informácií o tom, ako postupuje pri práci s klientom a kde sa klient aktuálne
nachádza (Šavrnochová 2017).
5.3 Vzťah medzi princípmi sociálnej práce a aspektmi
motivačného interview
Aspekt spolupráce v duchu MI naznačuje, že sociálni pracovníci sú vnímaní ako partneri,
ktorí spolupracujú s klientmi, aby pochopili ich ciele a motiváciu v súvislosti so zmenami
správania. Môžu vo všeobecnosti poskytovať informácie alebo rady, avšak v MI tak robia len
so súhlasom klientov. Predpokladom je, že klienti disponujú tým, čo potrebujú
na uskutočnenie zmien. Potrebujú mať zrozumiteľne podané informácie, aby mali dostatok
priestoru prijať ich, rešpektovať a v optimálnom prípade aj realizovať. Medzi zásady
sociálnej práce pri práci s klientom patria dôstojnosť, rešpekt, individualizácia, vízia, účasť
klienta, sebaurčenie a posilnenie. Všetky tieto zásady sú v súlade s duchom MI, ktorým je
súcit, evokácia, akceptácia a spolupráca. Keďže MI je založený na teórii a prístupoch
zameraných na klienta, klienti sú považovaní za odborníkov na svoj život, pričom úlohou
sociálneho pracovníka spolupracovať pri hľadaní nápadov, myšlienok a spôsobov riešenia
problémov identifikovaných klientom.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
86
V nasledujúcej tabuľke uvádzame vzťah medzi princípmi sociálnej práce a aspektmi MI
podľa Hohmana (2021).
Tabuľka 2 Vzťah medzi princípmi sociálnej práce a aspektmi MI
ZÁSADY
SOCIÁLNEJ PRÁCE ASPEKTY MI
Sociálny pracovník by mal
s klientom zaobchádzať
dôstojne.
Duch MI zahŕňa akceptovanie absolútnej hodnoty každého
klienta, spoluprácu s klientmi ako rovnocennými
partnermi.
Sociálny pracovník by mal
klienta individualizovať.
Duch MI zahŕňa vyvolávanie jedinečných
názorov a myšlienok klientov na ich problémy.
Sociálny pracovník by mal
klientovi prepožičať víziu.
Sociálny pracovník vzbudzuje nádej a dôveru v zmenu
tým, že s klientom diskutuje o jeho minulých úspechoch
a predstavách o tom, ako sa má zmena uskutočniť.
Afirmácie sa zameriavajú na silné stránky, ktoré
sociálny pracovník alebo klienti vidia v sebe.
Sociálny pracovník by mal
stavať na silných stránkach
klienta.
V kompetenčnom modeli je úlohou v MI, aby
sociálny pracovník určil, čo klienti považujú
za svoje silné stránky, zdroje alebo schopnosti
a ako v minulosti došlo k pozitívnej zmene.
Sociálny pracovník by mal
maximalizovať účasť klienta.
V rozhovore MI by mal väčšinu rozhovoru viesť klient,
pričom sociálny pracovník by mal uplatňovať presnú
empatiu a podporovať autonómiu klienta. Spolupráca
znamená, že plány zmeny sa vytvárajú na základe
potrieb a želaní klientov.
Sociálny pracovník by mal
maximalizovať sebaurčenie
klienta.
Rady sa poskytujú so súhlasom klienta a sú
poskytované v rámci ponuky možností. Zdôrazňujú sa
schopnosti a autonómia klienta, pokiaľ ide o rozhodovanie.
Sociálny pracovník by mal
klientovi pomôcť osvojiť si
zručnosti samostatného
riešenia problémov.
MI sa môže podľa potreby kombinovať s inými metódami,
napríklad s kognitívno-behaviorálnou terapiou, ak sa klient
chce naučiť zručnosti riešenia problémov.
Sociálny pracovník by mal
maximalizovať posilnenie
postavenia klienta.
Podpora autonómie klienta a viery v jeho schopnosti
pomáha klientom posilniť v konečnom dôsledku byť tými,
ktorí rozhodujú o svojom vlastnom živote.
Zdroj: Hohman (2021)
Michaela Šavrnochová
87

OTÁZKY A ÚLOHY NA ZAMYSLENIE
1. Akú úlohu zohráva motivácia v procese zmeny?
2. Aké špeciálne metódy posilňujúce motiváciu klienta môže
využiť pomáhajúci pracovník v praxi?
3. Popíšte bližšie rozdiely medzi jednotlivými fázami procesu
zmeny podľa Millera a Rollnicka (2003).
4. Vymedzte hlavné ciele sociálneho poradcu pri práci s rodinou
závislého člena podľa fáz procesu zmeny.
5. Uveďte aspoň 3 príklady dvojstrannej reflexie pri práci s rodinou
závislého člena.
6. Čo je cieľom evokatívnych otázok v motivačnom interview?
Pokúste sa formulovať 3 príklady evokatívnych otázok.
7. Schopnosť evokovať reč zmeny je dôležitou zručnosťou
sociálneho poradcu pri práci so závislým klientom alebo s jeho
rodinou. Formulujte aspoň 5 príkladov otázok evokujúcich reč
zmeny určených pre rodinných príslušníkov závislého člena.
8. Bližšie charakterizujte vzťah medzi princípmi sociálnej práce a
aspektmi motivačného interview podľa Hohmana (2021).
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
88
6. Prípadové štúdie
6.1 Klient č. 1 MAREK
Priezvisko a meno klienta MAREK
Vek 13
Klient prišiel na podnet rodičov
Klient prišiel v sprievode matky
Diagnóza klienta F15.2
Osobná anamnéza
Klient je žiakom 7. ročníka základnej školy. Klient nemá súrodencov, je jediným dieťaťom
svojich rodičov. Žije v spoločnej domácnosti s rodičmi, ktorí sú manželmi. Maloletý klient
uviedol, že v minulosti rád hrával futbal, ale posledný rok ho nezaujíma nič. S rodičmi má
dobrý vzťah, no bližšia mu je matka, ktorá mu vychádzala vždy v ústrety a pomáhala, otec
bol podľa vyjadrenia klienta prísnejší. V živote nemal nejaké vážnejšie problémy, ktoré by
nevedel vyriešiť, prípadne mu pomohla pri ich riešení matka, a to často aj bez vedomia otca.
Klient netrpel núdzou a v osobe matky vždy našiel podporu. Starí rodičia klienta zo strany
matky nežijú, zo strany otca žije len starý otec, s ktorým však nie sú ako rodina v kontakte.
Matka má sestru, s ktorou má klient dobrý vzťah.
Analýza problému
Prvý kontakt s návykovými látkami mal klient ešte v 5.ročníku základnej školy, kedy
vyskúšal marihuanu, ktorú mu ponúkol starší kamarát. Okrem toho už mal skúsenosti
s príležitostným užívaním alkoholu. Vzhľadom na fakt, že nemal žiadne mimoškolské
aktivity a naopak mal veľa voľného času, trávil ho v spoločnosti kamarátov na ulici. Údajne
začal užívať návykové látky z nudy a bol presvedčený, že ich užívanie udrží pod kontrolou.
Postupne začal odchádzať z domu aj v noci. Matka mu dávala opakovane aj domáce väzenie,
avšak cez mobilný telefón sa dohodol s kamarátmi, ktorí mu priniesli marihuanu alebo
pervitín pod okno. Matka sa mu síce vyhrážala, že to bude riešiť jeho odchodom z domu,
avšak neurobila tak, práve naopak, pred otcom ho chránila, zatajovala a situáciu neriešila.
Klient opakovane brával matke z peňaženky financie na zakúpenie drog. Klient tiež odcudzil
financie sestre matky, ktorú požiadala matka o pomoc, aby klientovi dohovorila. Následne
došlo ku konfliktu medzi matkou a jej sestrou, pričom matka obhajovala klienta. Situácia sa
stupňovala až do momentu, keď klient odišiel z domu a vrátil sa na druhý deň večer. Po jeho
návrate ho rodičia odviezli do najbližšieho CPLDZ, kde ho okamžite prijali a zaradili
Michaela Šavrnochová
89
do detoxifikačného procesu (pozn.: medicínsky postup napomáhania vylučovaniu drog
z organizmu a zvládnutia prvých abstinenčných príznakov). V CPLDZ vydržal 2 dni, ušiel
a vrátil sa domov. Matka okamžite kontaktovala CPLDZ a vysvetlila, že syn je doma
a do centra sa už nevráti, nakoľko ona na syna už dokáže dohliadnuť a je presvedčená, že
synovi takéto ponaučenie stačilo. Klient vnímal podporu matky akoby ju mal na svojej
strane, naopak zo strany otca vnímal veľkú nedôveru a medzi rodičmi dochádzalo
ku konfliktom. Na piaty deň od návratu z CPLDZ došlo u klienta k recidíve. V neskorých
večerných hodinách vyskočil z okna a domov sa vrátil až v skorých ranných hodinách zjavne
pod vplyvom návykových látok. Otec klientovi stanovil ultimátum, buď sa pôjde klient liečiť
dobrovoľne alebo to bude riešiť s príslušným orgánom SPODaSK, spíše návrh na súd
a z domu ho vyhodí. Klient pod nátlakom súhlasil s umiestnením do CDRsRP.
Hodnotenie situácie z pohľadu klienta
• klient prišiel a priznal, že užíva drogy, no nechce zhoršiť situáciu doma a poškodiť
matke
• drogy začal užívať z nudy, nakoľko nemal nijakú zmysluplnú činnosť, ktorou by
trávil voľný čas
• bol presvedčený, že užívanie drog dokáže udržať pod kontrolou
• vzdelanie mu bolo ľahostajné, nemal žiadny režim, nikto na neho nedohliadal
• sám sa z toho nedostane, lebo kým bude doma, tak bude takto zabíjať čas
Dôsledky závislosti klienta na jeho život a život rodiny
• strata dôvery
• narušené vzťahy klienta najmä s otcom
• narušené vzťahy medzi rodičmi klienta
• narušené vzťahy medzi matkou a jej sestrou
Priebeh riešenia / intervencia sociálneho kurátora pre deti
V čase príchodu klienta s matkou na oddelenie SPODaSK príslušného ÚPSVaR, klient
deklaroval záujem o liečbu a umiestnenie v CDRsRP. Vyjadril súhlas s resocializáciou,
prejavil ľútosť nad svojou situáciou a konštatoval, že vlastne nemá inú možnosť, nakoľko
dostal podmienku od otca a nechce prísť o domov a rodinu. Sociálny kurátor realizoval
rozhovor samostatne s klientom a samostatne s matkou klienta. Vzhľadom na skutočnosť,
že sa jednalo o dobrovoľný nástup, bola postačujúca dohoda podpísaná medzi zákonným
zástupcom dieťaťa a riaditeľom vopred dohodnutého CDRsRP. Sociálny kurátor oboznámil
matku klienta o postupe v prípade opakovaného predčasného ukončenia resocializačného
procesu. Matku motivoval v rámci rozhovoru k trpezlivosti vo veci resocializačného procesu,
vysvetlil jeho prínos pre klienta aj pre rodinu. Sociálny kurátor sa taktiež telefonicky spojil
s oddelením detskej psychiatrie vo veci dohodnutia nástupu klienta na povinnú liečbu
v rozsahu 4 týždňov. Vzhľadom ku skutočnosti, že rodičia dieťaťa spolupracovali s orgánom
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
90
SPODaSK 4
, sociálny kurátor vypísal odporúčanie na vykonanie odborných metód
v príslušnom CDRsRP.
Návrhy opatrení
• rozhovor s klientom a zákonným zástupcom klienta
• poskytnutie základného sociálneho poradenstva (podľa zákona č. 448/2008 Z. z.
o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní)
• nástup klienta na destké psychiatrické oddelenie v rozsahu 4 týždne (podľa zákona
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene
a doplnení niektorých zákonov) a následný plynulý prechod do vybraného CDRsRP
• po absolvovaní prvej (adaptačno – motivačnej) fázy resocializačného procesu
a splnenia dohodnutých cieľov v rámci individuálneho resocializačného programu
pravidelný kontakt klienta s rodinou
 Individuálny resocializačný program klienta (ďalej IRP) je procesom, ktorý
zahŕňa identifikáciu individuálnych potrieb, voľbu cieľov IRP, voľbu metód
na dosiahnutie želaného cieľa, plán činností a aktivít napĺňania IRP a jeho
hodnotenie. IRP klienta sa vytvorí pri nástupe klienta do centra podľa zákona
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, pričom ho aktívne tvorí klient v spolupráci
so psychológom a sociálnym pracovníkom centra. Pri práci s klientom a jeho
IRP odborný tím centra v zložení sociálny pracovník a psychológ aktívne
spolupracuje so sociálnym kurátorom príslušného ÚPSVaR a rodiny. V spojení
sú telefonicky, písomne a osobne počas návštev sociálneho kurátora v centre,
vždy podľa potreby a podľa aktuálnej situácie, v ktorej sa klient centra
nachádza.
• spolupráca rodiny s CDRsRP
• participácia rodiny na procese resocializácie v CDRsRP (kontakt, účasť
na terapeutických aktivitách, v ďalších fázach resocializácie krátkodobé pobyty
klienta v domácom prostredí)
• pravidelný telefonický a osobný kontakt sociálneho kurátora s klientom v CDRsRP
• ponuka možnosti využiť služby RPPS na ÚPSVaR pre rodičov maloletého s cieľom
zlepšiť vzťahy v rodine.
4
 Ak je to potrebné v záujme dieťaťa, orgán SPODaSK môže rozhodnúť o uložení výchovného opatrenia,
v tomto prípade uloží dieťaťu povinnosť zúčastniť sa na liečbe v CDRsRP, pričom na základe rozhodnutia súdu
resocializácia trvá najmenej 8 mesiacov (podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).
Michaela Šavrnochová
91
Dopad opatrení na rodinu klienta
Situácia v rodine sa upokojila, komunikácia medzi rodičmi klienta sa zlepšila aj napriek tomu,
že nevyužili služby referátu poradensko-psychologických služieb. Matka v druhej (nápravno
– výchovnej) fáze resocializačného procesu pravidelne telefonicky kontaktovala klienta,
v tretej (sociálno – rehabilitačnej) fáze sa zúčastňovala terapeutických stretnutí, pričom
zotrvanie klienta v CDRsRP a úspešný prechod jednotlivými fázami resocializačného
procesu motivovalo aj otca k participácii na terapeutických sedeniach. V rámci
zabezpečenia školskej dochádzky klient pokračoval vo vzdelávacom procese a v poslednej
fáze resocializačného procesu a prípravy na povolanie si v spolupráci so sociálnym
pracovníkom z CDRsRP podal prihlášku na strednú školu. V štvrtej (reintegračnej) fáze,
po dohode s CPDsRP, klient absolvoval víkendové pobyty s rodinou vo svojej domácnosti.
6.2 Klient č. 2 MICHAL
Priezvisko a meno klienta Michal
Vek 43
Klient prišiel na podnet z vlastnej vôle
Klient prišiel v sprievode sám
Diagnóza klienta F10.2
Osobná anamnéza
Klient je ženatý, má dve maloleté deti. 17-ročná dcéra pochádza z predchádzajúceho vzťahu
a druhá 5-ročná dcéra zo súčasného manželstva. S predchádzajúcou partnerkou nie je
v kontakte, rovnako ani so svojou staršou dcérou. Najvyššie ukončené vzdelanie je
stredoškolské s maturitou – odbor elektrikár. Klient má brata, ktorý žije v spoločnej
domácnosti s rodičmi a ktorý sa ho vždy snažil podporovať a usmerňovať. Klient žije
v spoločnej domácnosti so svojou manželkou a dcérou, ale ich vzájomné vzťahy sú do veľkej
miery narušené z dôvodu opakovanej recidívy klienta. Rodičia s klientom nekomunikujú
a dištancujú sa od neho. Klient je nezamestnaný, je zaradený do evidencie uchádzačov
o zamestnanie na ÚPSVaR v mieste svojho bydliska. Okrem svojej profesie sa príležitostne
živil ako kuchár a čašník a sám seba hodnotí ako zručného a rýchlo sa učiaceho.
Analýza problému
Prvý kontakt s návykovými látkami mal klient vo veku 17 rokov, kedy príležitostne užíval
alkoholické nápoje a marihuanu. K pravidelnejšiemu užívaniu alkoholu sa dostal v čase
partnerskej krízy a následného rozchodu s prvou partnerkou. Po rozchode absolvoval 10-
týždňovú ústavnú liečbu v CPLDZ. Po jej ukončení sa vrátil do spoločnej domácnosti
k rodičom. Istý čas vďaka podpore rodičov a brata viedol usporiadaný život, zoznámil sa
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
92
so svojou súčasnou manželkou a narodilo sa im dieťa. Neschopnosť primerane zabezpečiť
rodinu s malým dieťaťom vytvárala na neho priveľký tlak, ktorý riešil návratom k užívaniu
alkoholu. Situácia sa vyostrila natoľko, že v práci dostal výpoveď za hrubé porušenie
pracovnej disciplíny. Problémy s finančným zabezpečením rodiny a začínajúce sa dlžoby
začali ešte viac narúšať atmosféru v domácnosti, kde klient trávil čoraz menej času a hľadal
z nej čoraz častejšie únik. Podporu nachádzal len v prítomnosti svojho brata, lebo rodičia
jeho správanie a prístup odsudzovali. Odmietli celkovo pomoc rodine, pričom manželke
klienta vyčítali, že ich syna kryla a nechala situáciu zájsť do kritického bodu aj napriek tomu,
že vedela o jeho problémoch s alkoholom už z minulosti. V rodine klienta dochádzalo aj
medzi rodičmi a bratom klienta k častým hádkam a konfliktom. Impulzom pre riešenie
situácie bolo podanie návrhu na rozvod zo strany manželky a riziko straty ďalšieho dieťaťa.
Klient spolu s manželkou vyhľadal pomoc a hoci bol pôvodne rozhodnutý pre ambulantnú
formu liečby, po nátlaku manželky a hrozbou rozvodu nastúpil na ústavnú liečbu v CPLDZ
a vzhľadom k problémom v minulosti sa klient dokonca dobrovoľne rozhodol pokračovať
v resocializácii v CDRsRP, ktoré sa nachádzalo v blízkosti jeho trvalého pobytu.
Hodnotenie situácie z pohľadu klienta
• klient sám hodnotí svoju situáciu ako zlyhanie – recidívu
• klient sa vníma ako slabý
• má strach z rozpadu rodiny, nechce prísť najmä o svoju dcéru
• rešpektuje odmietavý postoj svojich rodičov, hoci by prijal väčšiu podporu z ich
strany
• klient si je vedomý, že je potrebná zmena prostredia a absolútna zmena režimu
• od spolupráce očakáva podporu, pomoc, zlepšenie vzťahov s rodinou, obnovu
dôvery manželky a najmä, aby neprišiel o dieťa
• má obavy z resocializačného zariadenia i zo samotného pobytu a procesu v ňom
Dôsledky závislosti klienta na jeho život a život rodiny
• narušené vzťahy medzi klientom a rodičmi (strata dôvery, neochota pomôcť,
odmietavý postoj)
• narušené vzťahy s manželkou
• nevhodný výchovný príklad pre maloleté dieťa v domácnosti
• klient bez zamestnania a príjmu – finančná neistota, finančné problémy rodiny
Priebeh riešenia / intervencia sociálneho kurátora
Klient sa v čase kontaktu so sociálnym kurátorom na oddelení SPODaSK príslušného
ÚPSVaR nachádzal v CPLDZ na detoxifikácii. Sociálneho kurátora kontaktoval primár
oddelenia CPLDZ, s cieľom dohodnúť osobnú návštevu v priestoroch CPLDZ. Počas
návštevy vykonal sociálny kurátor s klientom rozhovor, v rámci ktorého zisťoval všetky
relevantné informácie týkajúce sa situácie klienta vrátane rozvoja a priebehu závislosti.
Michaela Šavrnochová
93
Vzhľadom k opakovaým recidívam v minulosti zisťoval motiváciu klienta k rozhodnutiu
absolvovať dlhodobý resocializačný program v CDRsRP. Oboznámil klienta s ďaľším
postupom, so skutočnosťami týkajúcimi sa vystavenia odporúčania ÚPSVaR a následným
postupom spolupráce po nástupe do CDRsRP. Tiež ho oboznámil so základnými
podmienkami procesu resocializácie. Po ukončení osobného rozhovoru s klientom vykonal
sociálny kurátor rozhovor aj s primárom oddelenia a vyžiadal si písomné odporúčanie
na prijatie klienta do CDRsRP. Sociálny kurátor vypracoval plán sociálnej práce s klientom
a vystavil písomné odporúčanie pre klienta. Telefonicky kontaktoval riaditeľa vybraného
CDRsRP a dohodol s ním termín nástupu. Pozitívnou správou bola možnosť prevozu klienta
po absolvovaní detoxifikačnej a ústavnej liečby priamo z CPLDZ do CDRsRP.
Návrhy opatrení
• rozhovor s klientom
• nástup klienta do CDRsRP
• postupné zapojenie rodiny (manželka, brat, rodičia klienta) do procesu
resocializácie v CDRsRP (kontakt, účasť na terapeutických aktivitách, v ďalších
fázach resocializácie krátkodobé pobyty klienta v domácom prostredí)
• pravidelný telefonický a osobný kontakt sociálneho kurátora s klientom v CDRsRP
• pomoc pri vybavení dávky v hmotnej núdzi (podľa zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci
v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov)
• komunikácia sociálneho kurátora s rodinou klienta – povzbudenie a motivácia
rodiny na spoluprácu s CDRsRP pri procese resocializácie
• sprostredkovanie služieb referátu poradensko-psychologických služieb
pre manželku a maloleté dieťa, ale aj rodičov klienta
Dopad opatrení na rodinu klienta
Po uplynutí prvej fázy resocializačného procesu bol s klientom v kontakte najmä jeho brat
a manželka. Manželka tiež spolupracovala s referátom poradensko-psychologických služieb,
kde sa v rámci plnenia úloh z plánu sociálnej práce pripojili aj rodičia klienta Nakoľko
manželka mala záujem porozumieť hlbšie problematike závislosti od alkoholu a chcela
vedieť, ako môže svojmu manželovi po ukončení liečby pomôcť, na odporúčanie sociálneho
kurátora a psychiatra z CPLDZ pravidelne navštevovala A-sekciu (socioterapeutický klub
pre abstinujúcich závislých od alkoholu a ich rodiny) v príslušnom zariadení. Vďaka novým
informáciám sa postupne obnovila komunikácia medzi manželkou a rodičmi klienta a došlo
k postupnej náprave vzájomných vzťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že sociálny kurátor bol
v pravidelnom kontakte s CDRsRP, rovnako s klientom už počas prvej fázy resocializačného
procesu, komunikoval s rodinou a informoval ju o úspešnom postupe klienta v jednotlivých
fázach resocializácie. Po absolvovaní prvej fázy resocializačného procesu sa skupinových
stretnutí zúčastnili postupne manželka, brat aj rodičia klienta. Keďže rodičia klienta videli
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
94
synovu snahu o zmenu svojho života, rozhodli sa finančne pomôcť rodine a podporiť
manželku klienta. Klient vďaka odporúčaniu a vybaveniu dávok v hmotnej núdzi na ÚPSVaR
finančne nezaťažil rodinu ešte viac, takže rodina sa mohla sústrediť na zotavovanie.
V spolupráci so sociálnou pracovníčkou a psychológom z CDRsRP spoločne plánovali návrat
klienta z CDRsRP s tým, že si vopred stanovili pravidlá a režim, aby podporili klienta po jeho
návrate domov. Klient si počas poslednej fázy resocializačného pobytu dokázal s podporou
sociálnej pracovníčky v CDRsRP nájsť pracovné miesto, na ktoré nastúpil hneď po svojom
návrate domov. Klient absolvoval v poslednej fáze aj niekoľko víkendových pobytov
v domácom prostredí bez recidívy.
Manželia na odporúčanie viacerých odborníkov, ale aj rodinných príslušníkov iných
abstinujúcich závislých klientov, pokračovali po ukončení Michalovej liečby spoločne
v pravidelných návštevách A-klubu v CPLDZ, kde Michal absolvoval ústavnú liečbu.
6.3 Klient č. 3 TOMÁŠ
Priezvisko a meno klienta Tomáš
Vek 35 rokov
Klient prišiel na podnet manželky
Klient prišiel v sprievode sám
Diagnóza F10.2
Osobná anamnéza
Klient má 35 rokov, je ženatý, má dve maloleté deti vo veku 3 a 7 rokov. Má ukončené
stredné odborné vzdelanie s maturitou, je zamestnaný na daňovom úrade. Žije v spoločnej
domácnosti s manželkou a ich deťmi. Z rodičov žije už len matka, starí rodičia nežijú. Má
mladšiu sestru, ktorá žije v usporiadanom manželskom zväzku v inom meste ako klient a má
dve deti vo veku 2 a 4 roky.
Analýza problému
Klient v mladosti užíval len príležitostne alkoholické nápoje, iné skúsenosti s návykovými
látkami nemal. Do veku 30 rokov žil usporiadaným harmonickým životom, mal veľmi dobré
vzťahy s rodičmi. Po náhlom úmrtí otca sa klient začal uzatvárať do seba. V krátkej dobe bol
nútený zmeniť aj pracovisko, kde bol vystavený väčšej zodpovednosti a zvýšenému
psychickému tlaku. U klienta sa začali prejavovať psychosomatické problémy, ktoré klient
riešil užívaním alkoholu. Zmeny nálad a správania viedli v rodine klienta k menším či väčším
konfliktom medzi ním a jeho manželkou. Vzhľadom na fakt, že manželka žiadala o pomoc
klientovu matku, klient obmedzil kontakt s matkou, lebo to vnímal zo strany matky ako
zásah do jeho súkromia. Konflikty sa v rámci rodiny naďalej vyostrovali. Keď sa pokúsila
Michaela Šavrnochová
95
o kontakt a pomoc sestra klienta, pohádal sa s ňou a prestal s ňou komunikovať. Manželku
klienta opakovane upozorňovali známi na zmenu jeho správania, za čo sa hanbila.
V dôsledku toho sa začala vyhýbať kontaktom a začala sa izolovať. Až na základe
ostrejšieho konfliktu, v ktorom si klient uvedomil možnosť straty manželky a detí, sa
rozhodol nastúpiť na liečbu v CPLDZ. Liečbu však predčasne ukončil na vlastnú žiadosť
po 7 dňoch s presvedčením, že to zvládne aj doma sám. Bol však neúspešný a na tretí deň
došlo k recidíve. Vtedy požil značné množstvo alkoholu a po tom ako sa prebral, zistil, že
manželka aj jeho deti odišli z bytu. Po telefonickom rozhovore s manželkou sa rozhodol pre
opätovné liečenie. Manželka nechcela do situácie zaťahovať deti a vysvetlila im, že otec je
na dlhodobom pracovnom pobyte v zahraničí.
Hodnotenie situácie z pohľadu klienta
• uvedomuje si, že má problém, aj že zlyhal, nezvláda situáciu, bojí sa o svoje
manželstvo a deti
• má záujem o liečenie a zmenu
• alkohol a lieky sú pre neho uvoľnením
• očakáva usmernenie, podporu, pomoc pri úprave narušených vzťahov, pomoc celej
rodiny
Dôsledky na život klienta a rodiny
• narušené vzťahy medzi klientom a rodinou (manželkou, matkou, sestrou )
• hrozba straty zamestnania
• negatívny vplyv na maloleté deti (nevhodné rodinné prostredie)
• sociálna izolácia
Priebeh riešenia / intervencia sociálneho kurátora
Klient vyhľadal sociálneho kurátora pre plnoleté fyzické osoby priamo na oddelení
SPODaSK príslušného ÚPSVaR. Sociálna kurátorka zrealizovala s klientom rozhovor,
v rámci ktorého klient popísal svoju situáciu a uviedol, že od obvodného lekára dostal
odporúčanie na SPODaSK, kde mu údajne dajú doporučenie na zariadenie určené na liečbu
drogových závislostí. Sociálna kurátorka zisťovala všetky relevantné informácie zo života
klienta, pýtala sa na obdobie, kedy klientovi zomrel otec, zisťovala motiváciu klienta
a následne preverovala aktuálne možnosti pomoci klientovi. Vzhľadom k tomu, že najbižšie
CPLDZ bolo plne obsadené, zisťovala možnosti ambulantnej formy liečby s možnosťou
pokračovania ústavnej liečby, keď sa uvoľní miesto v zariadení. Klient však nesúhlasil
s ambulantnou formou liečby, obával sa svojho zlyhania a nechcel sa vrátiť do prázdneho
bytu. Z tohto dôvodu požiadal o preverenie situácie v ďaľších zariadeniach aj mimo jeho
trvalého bydliska. Sociálna kurátorka preverila niekoľko možností, napokon našla najbližšie
voľné miesto v CPLDZ vzdialené od miesta bydliska cca 120 km s možným nástupom
o 3 dni. Klient súhlasil a sociálna kurátorka dohodla s primárom zariadenia príchod klienta.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
96
Klient požiadal sociálnu kurátorku, či môže v jej prítomnosti zavolať svojej sestre.
Až do nástupu na liečbu nechcel byť totiž sám, pretože sa obával, že opäť začne piť. Sestra
bola prekvapená bratovým telefonátom, okamžite však súhlasila s tým, že do 2 hodín bude
pri klientovi. Sociálna kurátorka ponúkla klientovi možnosť počkať na svoju sestru v budove
ÚPSVaR. Po telefonickej rezervácii miesta sociálna kurátorka vypracovala plán sociálnej
práce s klientom. Zdôraznila nevyhnutnú potrebu spolupráce rodinných príslušníkov vrátane
manželky a manželky klienta. V čase nástupu klienta do CPLDZ sa telefonicky kontaktovala
s s manželkou a matkou klienta, so sestrou klienta sa stretla osobne ešte pred nástupom
klienta do CPLDZ. Matka prejavila vážny záujem o spoluprácu a ochotu podporiť klienta.
Manželka klienta prejavila ochotu spolupracovať, až keď bude vidieť na svojom manželovi
snahu a nejaký pokrok.
Návrhy opatrení
• vykonanie rozhovoru s klientom
• kontaktovanie osôb blízkych klientovi (manželka, matka)
• nástup klienta do CPLDZ
• komunikácia sociálnej kurátorky s rodinou klienta – povzbudenie a motivácia rodiny
na spoluprácu
• sprostredkovanie psychologickej pomoci v rámci referátu poradensko
psychologických služieb pre manželku
• poskytnutie kontaktu na
• pomoc pri komunikácii so zamestnávateľom (vybavenie dlhodobej PN)
Dopad opatrení na rodinu klienta
Klient nastúpil do CPLDZ v dohodnutý termín a po siedmich dňoch detoxifikácie nastúpil na
riadnu ústavnú liečbu v tom istom zariadení. Po vybavení dlhodobej PN
a po sprostredkovaní komunikácie so zamestnávateľom, bola zachovaná istota pracovného
miesta po úspešnom zvládnutí ústavnej liečby a návrate domov. Sestra klienta sa
skontaktovala s jeho manželkou a navrhla spoločnú účasť na A-klube s cieľom získať čo
najviac informácií o závislosti. Manželka spolu s matkou klienta absolvovali aj niekoľko
terapeutických sedení s psychiatričkou v zariadení, kde bol umiestnený klient.
Po absolvovaní 6 týždňov liečby vďaka dobrému správaniu dostal klient priepustku
na víkend domov. Rodina vnímala u klienta badateľné zmeny v správaní aj v prístupe k nim.
Klient sám ocenil podporu zo strany rodiny, ktorá bola pre neho kľúčová a motivujúca.
Michaela Šavrnochová
97
Záver
Vysokoškolská učebnica má za cieľ poskytnúť čo najkomplexnejší pohľad na problematiku
rodiny so závislým členom v kontexte zmeny fungovania rodinného systému, adaptácie
celej rodiny na novú životnú situáciu a odbornej pomoci v jednotlivých fázach liečebného
procesu. Jej cieľom je tiež posilniť potenciál študentiek a študentov pomáhajúcich profesií
(sociálnych pracovníkov, psychológov, sociálnych a liečebných pedagógov) pre budúcu
prácu s rodinami so závislým členom.
V texte sme sa venovali syndrómu závislosti od alkoholu a aktuálnym možnostiam liečby
na Slovensku, rodine s členom závislým od alkoholu v kontexte jej štruktúry, väzieb
a vzájomných interakcií vo vnútri rodiny medzi jednotlivými členmi. Pozornosť sme venovali
dopadom závislosti na členov rodiny, ako aj vzniku a rozvoju kodependentného správania
a jej základným konštruktom. V práci sme sa ďalej venovali intervenčným prístupom
v komunikácii s rodinou závislého jedinca a podporným stratégiám rodiny vo vzťahu
k svojmu blízkemu s cieľom upevniť jeho proabstinenčné vzory správania. V samostatnej
kapitole sme predstavili motivačné interview ako jednu z najčastejšie využívanú a efektívne
hodnotenú intervenciu v starostlivosti o závislého klienta a jeho rodinu. V závere učebnice
sme predstavili 3 prípadové štúdie rodín so závislým členom a návrhy opatrení v kontexte
sociálnej práce.
Ako sme uviedli v úvode, ponuka podporných programov pre rodiny a blízkych závislých
osôb je na Slovensku značne limitovaná a rodiny sa často považujú skôr za doplnok liečby
než za jej neoddeliteľnú súčasť. Spôsob ich zapojenia do liečebného procesu je často
postavený na informáciách, ktorými ne/disponujú, ale aj na fázach kodependencie, v ktorej
sa členovia rodiny nachádzajú a nerozumejú svojim pocitom a svojmu správaniu k závislému
členovi. Preto aj komunikácia s ním a spolupráca s terapeutmi môže byť neefektívna
a pôsobí proti hlavnému cieľu komplexnej liečby závislosti (nielen) od alkoholu – trvalej,
dôslednej a úplnej abstinencii. Špecifiká rodinného systému a znalosť individuálnych
aspektov potrieb jej jednotlivých členov nám však umožňujú nazerať na rodinu ako
na systém zdrojov a podpory, ktorý môžu odborníci pri práci so závislými využívať s cieľom
dosahovať pozitívne a trvalé zmeny nielen u závislého člena, ale aj v celom rodinnom
systéme.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
98
Zoznam skratiek
AA Anonymní alkoholici (Alcoholics Anonymous)
ABCT Behaviorálna párová terapia so zameraním na alkohol (Alcohol-Focused
Behavioral Couple Therapy)
ACOA Dospelé deti alkoholikov (Adult Children of Alcoholics)
ARBD Alkoholom spôsobené vrodené poruchy (Alcohol Related Birth Defects)
ARND Neurologické vývojové poruchy súvisiace s alkoholom (Alcohol Related
Neurodevelopmental Disorders)
BCT Behaviorálna párová terapia (Behavioral Couple Therapy)
BFC Behaviorálne rodinné poradenstvo (Behavioral Family Counselling)
BSFT Krátka strategická rodinná terapia (Brief Strategic Family Therapy)
CDRsRP Centrum pre deti a rodiny s resocializačným programom
COA Deti alkoholovo závislých rodičov (Children of Alcoholics)
CoDA Organizácia anonymných kodependentov (CoDependents Anonymous)
CPČ Certifikovaná pracovná činnosť
CPLDZ Centrum pre liečbu drogových závislostí
CRAFT Posilňovanie komunity a tréning rodiny (Community Reinforcement and
Family Training)
DSM Diagnostický a štatistický manuál mentálnych porúch (Diagnostic and
Statistical Manual of Mental Disorders)
FAE Účinky alkoholu na plod (Fetal Alcohol Effects)
FABS Škála správania sa s FAS (Fetal Alcohol Behavior Scale)
FAS Fetálny alkoholový syndróm (Fetal Alcohol Syndrome)
FASD Poruchy fetálneho alkoholového spektra (Foetal Alcohol Spectrum Disorder)
FBT Behaviorálna rodinná terapia (Family Behavior Therapy)
FFT Funkčná rodinná terapia (Functional Family Therapy)
FST Terapia rodinných systémov (Family Systems Therapy)
F10 – F19 Poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok
GRASP Grief Recovery After Substance Passing
IRP Individuálny resocializačný program
MDFT Multidimenzionálna rodinná terapia (Multidimensional Family Therapy)
MI Motivačné interview (Motivational Interviewing)
MKCH-10 Medzinárodná klasifikácia chorôb (10. Revízia)
MRT Terapia morálneho zotavenia (Moral Reconation Therapy)
MST Multisystemická terapia (Multisystemic Therapy)
ND-PAE Neurobehaviorálne poruchy spojené s prenatálnou expozíciou alkoholu
 (Neurobehavioral Disorder Associated with Prenatal Alcohol Exposure)
Michaela Šavrnochová
99
PFAS Parciálny fetálny alkoholový syndróm (Partial Fetal Alcohol Syndrome)
PTC Tlak na zmenu (The Pressures to Change)
RPPS Referát poradensko-psychologických služieb
RRD Redukčný prístup v liečbe závislosti od alkoholu (Reduced-Risk Drinking)
SBNT Sociálna behaviorálna a sieťová terapia (Social Behaviour and Network
Therapy)
SFBT Krátka na riešenie zameraná terapia (Solution Focused Brief Therapy)
SPODaSK Sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela
SSC Stratégie sebazdokonaľovania a zmeny (Strategies for Self-Improvement and
Change)
ÚPSVaR Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
100
Zoznam bibliografických odkazov
AMSTERDAM, V. J. & BRINK, W., 2013. Reduced-risk drinking as a viable treatment goal in
problematic alcohol use and alcohol dependence. In: Journal of Psychopharmacology
[online]. 27(11), s. 987-997. ISSN 1461-7285. Dostupné z: doi:10.1177/0269881113495320
ANDERSON, S. C., 1994. A Critical Analysis of the Concept of Codependency. In: Social
Work [online]. Roč. 39, č. 4, s. 677-685 [cit. 12. augusta 2024]. Dostupné
z: doi:10.1093/sw/39.6.677
ARKOWITZ, H. & WESTRA, H. A., 2004. Integrating Motivational Interviewing and
Cognitive Behavioral Therapy in the Treatment of Depression and Anxiety. In: Journal
of Cognitive Psychotherapy [online]. Roč. 18, č. 4, s. 337-350 [cit. 13. júna 2024]. Dostupné
z: doi:10.1891/jcop.18.4.337.63998
ASTLEY, S. J., 2011. Diagnosing Fetal Alcohol Spectrum Disorders (FASD). In: Prenatal
Alcohol Use and Fetal Alcohol Spectrum Disorders. Diagnosis, Assesment and New
Directions in Research and Multimodal Treatment [online]. [cit. 12. júla 2024]. Dostupné
z: http://depts.washington.edu/fasdpn/pdfs/astley-FASD-chapter2011.pdf
BAHARUDIN, D. F., HUSSIN, A. H. M., SUMARI, M. et al., 2013. Family intervention
for the treatment and rehabilitation of drug addiction: an exploratory study. In: Journal
of Substance Use [online]. 1-6 [cit. 25. mája 2024]. ISSN 1465-9891. Dostupné
z: DOI:10.3109/14659891.2013.799239
BARBER, J. G., 1995. Working with resistant drug abusers. In: Social Work, 40(1), 17–23.
BARBER, J. G., & CRISP, B. R., 1995. Social support and prevention of relapse following
treatment for alcohol abuse. In: Research on Social Work Practice, 5, 283-296. Dostupné
z: doi:10.1177/104973159500500302
BARBER, J. G. & GILBERTSON, R., 1996. An Experimental Study of Brief Unilateral
Intervention for the Partners of Heavy Drinkers. In: Research on Social Work Practice
[online]. Roč. 6, č. 3, s. 325-336 [cit. 5. júla 2024]. Dostupné
z: doi:10.1177/104973159600600304
BARNARDOVÁ, M. 2011. Drogová závislost a rodina. 1. vyd., Praha: Triton. ISBN 978-80-
7387-386-8.
BEATTIE, M. 2006. Koniec spoluzávislosti. Trnava: Spolok Svätého Vojtecha. ISBN 80-7162-
631-7.
BELMONTES, K. C., 2018. When Family Gets in the Way of Recovery: Motivational
Interviewing With Families. In: The Family Journal [online]. Roč. 26, č. 1, s. 99-104 [cit.
6. júla 2024]. Dostupné z: doi:10.1177/1066480717753013
BORTOLON, C. B., MOREIRA, T., SIGNOR, L. et al., 2016. Six-Month Outcomes
of a Randomized, Motivational Tele-intervention for Change in the Codependent
Michaela Šavrnochová
101
Behavior of Family Members of Drug Users. In: Substance Use & Misuse [online]. Roč. 52,
č. 2, s. 164-174 [cit. 6. augusta 2024]. Dostupné z: doi:10.1080/10826084.2016.1223134
BURNETT, G., JONES, R. A., BLIWISE, N. G. & ROSS, L. T., 2006. Family Unpredictability,
Parental Alcoholism, and the Development of Parentification. In: The American Journal
of Family Therapy [online]. Roč. 34, č. 3, s. 181–189 [cit. 12. júna 2024]. ISSN 1521-0383.
Dostupné z: doi:10.1080/01926180600550437
CERMAK, T. L., 1986a. Diagnosing and treating co-dependence. A guide for professionals who
work with chemical dependents, their spouses and children. Johnson Institute Books. ISBN
9780935908329.
CERMAK, T. L., 1986b. Diagnostic criteria for codependency. In: Journal of Psychoactive
Drugs [online]. Roč. 18, č. 1, s. 15–20 [cit. 20. júna 2024]. ISSN 2159-9777. Dostupné
z: https://doi.org/10.1080/02791072.1986.10524475
CO-DEPENDENTS ANONYMOUS. 2009. Co-dependents Anonymous, Inc. 2ndEdition.
Dallas: CoRe Publications, P.O.Box 670861. ISBN 0-9647105-0-1.
CoDA.org., 2024. „What is Codependence“ [online]. [cit. 22. júla 2024]. Dostupné
z: https://coda.org/newcomers/what-is-codependence/
COPELLO, A. & ORFORD, J., 2002. Addiction and the family: is it time for services to take
notice of the evidence? In: Society for the Study of Addiction to Alcohol and Other Drugs
[online]. 97(11), s. 1361-1363 [cit. 10. apríla 2024]. Dostupné
z: https://doi.org/10.1046/j.1360-0443.2002.00259.x
COPELLO, A., ORFORD, J., HODGSON, R. et al., 2002. Social behaviour and network
therapy. In: Addictive Behaviors [online]. Roč. 27, č. 3, s. 45–366 [cit. 12. mája 2024].
Dostupné z: doi:10.1016/s0306-4603(01)00176-9
CSIERNIK, R., 2002. Counseling for the Family: The Neglected Aspect of Addiction
Treatment in Canada. In: Journal of Social Work Practice in the Addictions [online]. 2(1),
s. 79-92 [cit. 12. apríla 2024]. ISSN 1533-2578. Dostupné
z: https://doi.org/10.1300/J160v02n01_05
DALEY, D. C. & MILLER, J., 2001. Addiction in Your Family. Florida: Learning publications.
ISBN 1-55691-227-7.
DAVIS, A. K. & ROSENBERG, H., 2013. Acceptance of non-abstinence goals by addiction
professionals in the United States. In: Psychology of Addictive Behaviors [online]. Roč. 27,
č. 4, s. 1102–1109. ISSN 1939-1501. Dostupné z: doi:10.1037/a0030563
DEAR, G. E., 2002. The Holyoake Codependency Index: further evidence of factorial validity.
In: Drug and Alcohol Review [online]. Roč. 21, č. 1, s. 47–52 [cit. 8. apríla 2024]. ISSN 1465-
3362. Dostupné z: doi:10.1080/09595230220119354
DEAR, G. E., ROBERTS, C. & LANGE, L., 2004. Defining codependency: A thematic analysis
of published definitions. In: S. SHOHOV, eds. Advances in Psychology. Č. 34, s. 189-205.
New York, United States of America: Nova Science Publishers.
EDWARDS, M. E. & STEINGLASS, P., 1995. Family therapy treatment outcomes for
alcoholism. In: Journal of Marital and Family Therapy [online]. Roč. 21, č. 4, s. 475-509 [cit.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
102
2. apríla 2024]. ISSN 1752-0606. Dostupné z: https://doi.org/10.1111/j.1752-
0606.1995.tb00176.x
FALS-STEWART, W. & O´FARRELL, T. J., 2003. Behavioral Family Counseling and
Naltrexone for Male Opioid-Dependent Patients. In: Journal of Consulting and Clinical
Psychology [online]. Roč. 71(3), s. 432-442 [cit. 15. júna 2024]. ISSN 1939-2117. Dostupné
z: https://doi.org/10.1037/0022-006X.71.3.432
FIZIKOVÁ, I., 2012. Alkoholická halucinóza. In: Alkoholizmus a drogové závislosti:
Protialkoholický obzor. Roč. 47, č. 1, s. 15-26. ISSN 0862-0350.
FUNKE, M. et al., 2021. Kontrolovaná konzumace alkoholu: možnosti a limity nového
terapeutického přístupu. In: Adiktologie v preventivní a léčebné praxi [online]. Roč. 4, č. 2,
s. 86-94. ISSN 2570 – 8120. Dostupné z: doi: 10.35198/APLP/2021-002-0004
GERINGER WOITITZ, J., 1997. Dospelé deti alkoholikov. Bratislava: SOFA. ISBN 80-85752-
50-6.
GRANFIELD, R. & IRVINE, L., 2001. Codependent Forevermore: The Invention of Self
in a Twelve Step Group. In: Contemporary Sociology [online]. 30(1), 87 [cit. 24. mája
2024]. ISSN 1939-8638. Dostupné z: doi:10.2307/2654370
GROHOL, M., 2014. Redukčný prístup v liečbe závislosti od alkoholu. In: Alkoholizmus
a drogové závislosti: Protialkoholický obzor. Roč. 49, č. 2, s. 41-64. ISSN 0862-0350.
HAAKEN, J., 1990. A Critical Analysis of the Co-dependence Construct. In: Psychiatry
[online]. Č. 53, s. 396-406 [cit. 15. mája 2024]. ISSN 1476-1793. Dostupné
z: 10.1080/00332747.1990.11024522
HAJNÝ, M. 2001. O rodičích, dětech a drogách. 1. vyd., Praha: Grada Publishing. ISBN 80-
247-0135-9.
HANDS, M. & DEAR, G., 1994. Co-dependency: a critical review. In: Drug and Alcohol Review
[online]. Roč. 13, č. 4, s. 437-445 [cit. 18. júla 2024]. ISSN 1465-3362. Dostupné
z: doi:10.1080/09595239400185571
HAUGLAND, B. S. M., 2005. Reccurent Disruptions of Rituals and Routines in Families With
Paternal Alcohol Abuse. In: Family Relations [online]. 54(2), s. 225 – 241. Dostupné
z: DOI:10.1111/j.0197-6664.2005.00018.x
HELLUM, R., NIELSEN, A., BISCHOF, G. et al., 2019. Community reinforcement and family
training (CRAFT) – design of a cluster randomized controlled trial comparing individual,
group and self-help interventions. In: BMC Public Health [online]. 19(1) [cit. 16. augusta
2024]. Dostupné z: doi:10.1186/s12889-019-6632-5
HENDRIKSEN, E., 2017. „Is Your Relationship Codependent? And What Exactly Does That
Mean?“ In: Scientific American [online]. Retrieved 12 January 2017 [cit. 19. júna 2024].
Dostupné z: https://www.scientificamerican.com/article/is-your-relationshipcodependent-and-what-exactly-does-that-mean/
HERETIK, A., HERETIK, A. jr. et al., 2007. Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof,
spol. s.r.o., 2007. ISBN 978-80-89322-00-8.
Michaela Šavrnochová
103
HERMAN, K. C., REINKE, W., FREY, A. & SHEPARD, S. S., 2014. Motivational interviewing
in schools: Strategies to engage parents, teachers, and students. Publisher: Springer
Publishing Company. ISBN: 978-0-8261-4877-3.
HOHMAN, M., 2021. Why Social Work and Motivational Interviewing? (Chapter 1).
In: Motivational Interviewing in Social Work Practice Second Edition [online]. The Guilford
Press. ISBN 9781462545636.
Dostupné z: https://www.guilford.com/excerpts/hohman_ch1.pdf?t=1
HOVANOVÁ, M., 2021. Rodina ako priestor sociálnej práce. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika
v Košiciach. ISBN 978-80-8152-965-8.
HUDECOVÁ, A., 2017. Rodina. In: BALOGOVÁ Beáta a Eva ŽIAKOVÁ, eds., 2017.
Vademecum sociálnej práce. Terminologický slovník. Košice: Univerzita Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach, s. 258-260. ISBN 978-80-8152-483-7.
HUNTER-REEL, D., WITKIEWITZ, K. & ZWEBEN, A., 2012. Does session attendance by a
supportive significant other predict outcomes in individual treatment for alcohol use
disorders? In: Alcoholism: Clinical and Experimental Research [online]. 36(7), s. 1237-1243
[cit. 30. marca 2024]. ISSN 2993-7175. Dostupné z: https://doi.org/10.1111/j.1530-
0277.2011.01719.x
JELLINEK, E. M., 1946. Phases in the drinking history of alcoholics. Analysis of a survey
conducted by the official organ of Alcoholics Anonymous (Memoirs of the Section
of Studies on Alcohol). In: Quarterly Journal of Studies on Alcohol [online]. 7(1), s. 88.
Dostupné z: https://doi.org/10.15288/QJSA.1946.7.1
JELLINEK, E. M., 2010. The Disease Concept of Alcoholism. Reprint of 1960 Edition.Martino
Fine Books. ISBN 9781578989362.
JONNES, K. L. & Smith, D. W., 1973. Recognition of the fetal alcohol syndrome in early
infancy. In: Lancet [online]. 302(7836), s. 999-1001 [cit. 12. apríla 2024]. Dostupné z: DOI:
10.1016/s0140-6736(73)91092-1
KALINA, K. et al., 2008. Základy klinické adiktologie. Praha: Grada Publishing. ISBN 978-80-
247-1411-0.
KALINA, K. 2013. Psychoterapeutické systémy a jejich uplatnění v adiktologii. Praha: Grada
Publishing. ISBN 978-80-247-4361-5.
KALINA, K. et al., 2015. Klinická adiktologie. Praha: Grada Publishing. ISBN 978-80-247-
4331-8.
KANTORKOVÁ, A., 2007. Kognitívno-behaviorálna terapia. In: Poradenstvo pre oblasť
závislostí [CD-ROM]. Zborník prednášok z celoslovenského odborného kurzu. Bratislava:
Inštitút drogových závislostí, Centrum pre liečbu drogových závislostí.
KAPUSTOVÁ, K. 2008. Socioterapia. Kde všade je prítomná a užitočná? In Čistý deň. 2008,
roč. 6, č. 3, s. 3-5. ISSN 1336-4243.
KAUFMAN, E., 1984. Family System Variables in Alcoholism. In: Alcoholism: Clinical and
Experimental Research [online]. 8(1). s. 4-8 [cit. 12. apríla 2024]. ISSN 2993-7175
Dostupné z: doi:10.1111/j.1530-0277.1984.tb05023.x
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
104
KELLY, S. M., O’GRADY, K. E., SCHWARTZ, R. P. et al., 2010. The Relationship of Social
Support to Treatment Entry and Engagement: The Community Assessment Inventory.
In: Substance Abuse [online]. 31(1), s. 43–52 [cit. 12. marca 2024]. ISSN 1547-0164.
Dostupné z: doi:10.1080/08897070903442640
KLECKA, M. & JANAS-KOZIK, M. 2012. Dieťa s FASD: Diferenciálna diagnostika a základy
terapie. Návrat, o. z. ISBN 978-80-969621-7-4.
KLIMENT, P. 2012. Význam sociální práce s rodinným systémem se závislým na alkoholu. In:
Metódy sociálnej práce s rodinou. Bratislava: VŠ ZaSP sv. Alžbety, 2012. ISBN 978-80-
8132-050-7. s. 258-267.
KLIMENT, P. 2007. Rodinný systém se závislým na alkoholu. In Sociální práce/Sociálna práca.
2007, č. 3, s. 61-67. ISSN 1213-6204.
KOLIBÁŠ, E. & NOVOTNÝ, V., 2007. Alkohol – drogy – závislosti. Bratislava: Univerzita
Komenského v Bratislave. ISBN 978-80-223-2315-4.
KRATOCHVÍL, S. 2000. Základy psychoterapie. Praha: Portál, 2000. ISBN 80-7178-414-1.
KUDRLE, S., 2003. Psychopatologie závislosti a kodependence. In: K. KALINA, eds. Drogy
a drogové závislosti 1: Meziobořový přístup. Praha: Úřad vlády České republiky. s. 107-112.
ISBN 80-86734-05-6.
KUNDA, S. et al., 1988. Klinika alkoholizmu. Martin: Osveta. 70-020-88 KAL.
LAWSON, A. & LAWSON, G., 1998. Alcoholism and the Family: A Guide to Treatment and
Prevention. Maryland: Aspen Publishers, Inc. ISBN 978-0834210585.
LINDENMEYER, J., 2009. Závislosť od alkoholu. Pokroky v psychoterapii. Trenčín:
Vydavateľstvo F, Pro mente sana, s. r. o. ISBN 978-80-88952-54-1.
LlOYD-HAZLETT, J., HONDERICH, E. M. & HEYWARD, K. J., 2015. Fa-MI-ly. Experiential
Techniques to Integrate Motivational Interviewing and Family Counseling. In: The Family
Journal: Counseling and Therapy for Couples and Familie [online]. 24(1), s. 31-37 [cit. 22.
marca 2024]. Dostupné z: doi:10.1177/1066480715615666
MALBIN, D. V., 2015. Fetal Alcohol/Neurobehavioral conditions: Understanding and
application of a brain-based approach. Fetal Alcohol Spectrum Disorder & Other
Neurobehavioral Conditions: Understanding & Application of a Brain-Based Approach.
Centrum diagnostiky, terapie a prevencie FAS. Ružomberok.
MAKUUCHI, A., TAKEMOTO, Y., OKAMURA, H. et al., 2017. Favorable effects
of motivational interviewing and support in a patient with schizophrenia and alcohol
abuse. In: Journal of General and Family Medicine [online]. 18(5), s. 271-274 [cit. 25. marca
2024]. ISSN 2189-7948. Dostupné z: doi:10.1002/jgf2.36
MARIANI, J., 2009. Abstinencia je stav duše. Výpoveď abstinujúceho terapeuta. Liptovský
Mikuláš: BIANKO. ISBN 978-80-970202-9-3.
MARTINOVE, M., 2006. „Liečba je začiatok zmeny.“ In: Čistý deň. Roč. 4, č. 3, s. 26-27. ISSN
1336-4243.
MARTINOVE, M. & MARTINOVE, M., ml., 2009. Alkoholizmus a jeho dôsledky u jedincov
s vysokoškolským vzdelaním. In: Psychiatria pre prax. 10 (4). s. 166–170. ISSN 1339-4258.
Michaela Šavrnochová
105
MARTINOVE, M. et al., 2011. Úspešnosť odvykacej liečby. In: Alkoholizmus a drogové
závislosti: Protialkoholický obzor. Roč. 47, č. 4, s. 193-205. ISSN 0862-0350.
McCRADY, B. S. & EPSTEIN, E. E., 2009. Overcoming alcohol problems: A couples-focused
program: Therapist guide. Oxford University Press.
https://doi.org/10.1093/med:psych/9780195322811.001.0001
McCRADY, B. S., WILSON, A. D., MUNOZ, R. E. et al., 2016. Alcohol-Focused Behavioral
Couple Therapy. In: Family Process [online]. 55(3), s. 443-59 [cit. 11. apríla 2024]. ISSN
1545-5300. Dostupné z: doi:10.1111/famp.12231
McCRADY, B. S. & FLANAGAN, C. J., 2021. The Role of the Family in Alcohol Use Disorder
Recovery for Adults. In: Alcohol Res [online]. 41(1):06 [cit. 18. apríla 2024]. Dostupné
z: DOI: 10.35946/arcr.v41.1.06
MEADS, C., TING, S., DRETZKE, J. & BAYLISS, S., 2007. A systematic review of the clinical
and cost-effectiveness of psychological therapy involving family and friends in alcohol
misuse or dependence [online]. [cit. 2. apríla 2024].
Dostupné z: https://www.birmingham.ac.uk/Documents/collegemds/haps/projects/WMHTAC/REPreports/2007/FamilyTherapy.pdf
MEIS, L. A., GRIFFIN, J. M., GREER, N. et al., 2013. Couple and family involvement in adult
mental health treatment: A systematic review. In: Clinical Psychology Review [online].
33(2), s. 275-286 [cit. 19. mája 2023]. ISSN 1873-7811. Dostupné
z: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3860533/
MEYERS, R. J., ROOZEN, H. G. & SMITH, J. E., 2011. The Community Reinforcement
Approach. In: Alcohol Research & Health [online]. 33(4), 380-388 [cit. 18. mája 2024].
Dostupné z: doi:10.1017/s0141347300006583
MIDDELTON-MOZ, J. & DWINELL, L., 2010. After the Tears: Helping Adult Children
of Alcoholics Heal Their Childhood Trauma. Florida: Health Communications, Inc. ISBN
0757315135.
MILLER, W. R., 1983. Motivational Interviewing with Problem Drinkers. In: Behavioural
Psychotherapy [online]. 11(02), s. 147 [cit. 18. júna 2024]. Dostupné
z: doi:10.1017/s0141347300006583
MILLER, W. R. & ROLLNICK, S., 1991. Motivational interviewing: Preparing people to change
addictive behavior. The Guilford Press.
MILLER, W. R. & ROLLNICK, S., 2003. Motivační rozhovory. Příprava lidí ke změně závislého
chování. Tišnov: Scan. ISBN 80-86620-09-3.
MILLEROVÁ, G. 2011. Adiktologické poradenství. Praha: Galén, 2011. ISBN 978-80-7262-765-
3.
MYDLÍKOVÁ, E., 2019. Rodina a kognitívno-behaviorálny prístup. Trnava: TYPI
UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS. ISBN 978-80-568-0374-5.
NAAR-KING, S. & SUAREZ, M., 2011. Motivational Interviewing With Adolescents and Young
Adults. New York: Guilford Press. ISBN 9781462546985.
NEJDLOVÁ, D., 2005. Alkoholizmus nie je iba problém alkoholikov, je omnoho širší. In Čistý
deň. Roč. 3, č. 2, s. 10-11. ISSN 1336-4243.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
106
NEŠPOR, K., 2006. Zůstat střízlivý. Praktické návody pro ty, kteří mají problém s alkoholem,
a jejich blízké [online]. Brno: HOST. Dostupné z: https://www.drnespor.eu/tyka06e.pdf
NEŠPOR, K., 2007. Návykové chování a závislost. Praha: Portál. ISBN 978-80-7367-267-6.
NOVOMESKÝ, F., 1996. Drogy: História – medicína - právo. Martin: Advent Orion. ISBN 978-
80-887-1949-6.
O´FARRELL, T. & CLEMENTS, K., 2012. Review of outcome research on marital and family
therapy in treatment for alcoholism. In: Journal of Marital and Family Therapy [online].
38(1): 122-44 [cit. 12. februára 2024]. Dostupné z: doi: 10.1111/j.1752-0606.2011.00242.x.
O’FARRELL, T. J., MURPHY, M., ALTER, J. & FALS-STEWART, W., 2010. Behavioral family
counseling for substance abuse: A treatment development pilot study. In: Addictive
Behaviors [online]. 35(1), s. 1-6 [cit. 26. mája 2024]. ISSN 1873-6327. Dostupné z: DOI:
10.1016/j.addbeh.2009.07.003
OKRUHLICA, Ľ., 2012. Negatívne dopady nadmerného pitia na Slovensku. [online]. Dostupné
na internete:
http://www.euractiv.sk/fileadmin/images/Brozura_Negativne_dopady_nadmerneho_piti
a_na_Slovensku.pdf
PALEY, B. & O´CONNOR, M. J., 2009. Intervention for individuals with Fetal Alcohol
Spectrum Disorders: Treatment Approaches and Case Management. In: Developmental
Disabilities. Research Reviews [online]. 15(3): 258-267 [cit. 12. marca 2024]. Dostupné
z: DOI: 10.1002/ddrr.67
PAVELOVÁ, Ľ. et al., 2013. Komunitná sociálna práca. Sociálna práca v komunite. Bratislava:
IRIS – Vydavateľstvo a tlač, s. r. o. ISBN 978-80-89238-79-8.
PAVELOVÁ, Ľ. & HROZENSKÁ, M., 2023. Deti ako priami účastníci násilia v párových
vzťahoch. In: Psychológia a patopsychológia dieťaťa. 57(2), s.71-83. ISSN 0555-5574.
PETRINCOVÁ, Z., 2016. Fetálny alkoholový syndróm ako neviditeľné telesné
znevýhodnenie. In: Zborník príspevkov z Medzinárodnej vedeckej konferencie „Perspektívy
ochrany detí a mládeže na Slovensku, v Nórsku a v iných krajinách“. s. 103-108. ISBN 978-
80-557-1142-3.
PEŠEK, R. & VONDRÁŠKOVÁ, A., 2007. Kognitivní a emocionální reakce rodičů
dospívajících dětí, ktoré užívají drogy. In Adiktologie. 2007, roč. 7, č. 1, s. 52-61. ISSN 1213-
3841.
PEŠEK, R., VONDRÁŠKOVÁ, A. & VESELÝ, O., 2008. Drogová závislost aneb Rychlý běh
po krátké trati. [online]. 2. Písek: ARKÁDA, 2008. ISBN 978-80-239-9405-6.
POPOV, P., 2008. Skála adiktolog – životní dráha zakladatele. In: Zaostřeno na drogy 1. s. 3-
 4. ISSN 1214-1089.
POWERS, M. B., VEDEL, E. & EMMELKAMP, P. M. G., 2008. Behavioral couples therapy
(BCT) for alcohol and drug use disorders: A meta-analysis. In: Clinical Psychology Review
[online]. 28(6), s. 952-962. [cit. 10. júna 2024]. ISSN 1873-7811. Dostupné
z: doi:10.1016/j.cpr.2008.02.002
PREVENDÁROVÁ, J. 2001. Rodinná terapia a poradenstvo. Bratislava: Humanitas, 2001.
ISBN 80-968053-6-3
Michaela Šavrnochová
107
PROCHASKA, J. O. & DiCLEMENTE, C., 1983. Stages and Processes of Self-Change
of Smoking - Toward An Integrative Model of Change. In: Journal of Consulting and
Clinical Psychology [online]. 51(3):390-5 [cit. 15. mája 2024]. ISSN 1939-2117. Dostupné
z: DOI: 10.1037/0022-006X.51.3.390
PROCHASKA, J. O., DiCLEMENTE, C. & NORCROSS, J. C., 1992. In search of how people
change: Applications to addictive behaviors. In: American Psychologist [online]. 47(9),
s. 1102-1114 [cit. 15. mája 2024]. ISSN 1935-990X. Dostupné z: doi:10.1037/0003-
066x.47.9.1102
REILLY, D. M., 1992. Drug-abusing families: Intrafamilial dynamics and brief triphasic
treatment. In: Kaufman, E., and Kaufmann, P., eds.: Family Therapy of Drug and Alcohol
Abuse. 2nd ed. Boston: Allyn and Bacon. s. 105-119.
RITVO, E. C. & GLICK, I. D., 2009. Párová a rodinná terapia. Stručný sprievodca. Trenčín:
Vydavateľstvo F, Pro mente sana s.r.o.. ISBN 978-80-88952-56-5.
ROTGERS, F. et al., 1999. Léčba drogových závislostí. Praha: Grada Publishing. ISBN
8071698369
RUBIN, CH. 1999. Nedajte sa zabiť vlastnými deťmi. Poradca pre rodičov, ktorých deti sú
závislé od drog a alkoholu. Bratislava: SOFA, 1999. ISBN 80-85752-71-9.
SAAD, M., de MEDEIROS, R. & MOSINI, A. C., 2017. Are We Ready for a True
Biopsychosocial–Spiritual Model? The Many Meanings of „Spiritual”. In: Medicines
[online]. 4(79). ISSN 2305-6320. Dostupné z: 10.3390/medicines4040079
SABO, R. & ŠOLCOVÁ, J., 2016. Metóda ART- tréning nahradzovania agresivity iným
správaním. In: Mikloško, J., Miklošková, M., Bezáková, E. Mosty k rodine 2015. Bratislava:
Typocon. s. 36-46. ISBN 978-80-972326-9-6.
SALADIN, M. E. & ANA, E. J. S., 2004. Controlled drinking: more than just a controversy.
In: Current Opinion in Psychiatry [online]. 17(3), s. 175-187. ISSN 1473-6578. Dostupné
z: doi:10.1097/00001504-200405000-00005
SELBEKK, A. S., SAGVAAK, H. & FAUSKE, H., 2014. Addiction, families and treatment:
A critical realist search for theories that can improve practice. In: Addiction Research &
Theory [online]. 23(3), s. 196–204 [cit. 18. apríla 2023]. ISSN 1476-7392. Dostupné
z: doi:10.3109/16066359.2014.954555
SCHMIDTOVÁ, J. 2007. Fetální alkoholový syndrom (FAS) a spektrum vrozených
alkoholových poruch (FASD). In: Adiktologie. Roč. 7, č. 3, s. 352-365. ISSN 1213-3841.
SIMANOVÁ, Ľ., 2021. Manuál pre terapeutickú prácu s pacientmi na ochrannom liečení
protialkoholickom, protitoxikomanickom a ochrannom liečení patologického hráčstva
v OLÚP, n. o. Predná hora [online]. Liptovský Mikuláš: Bianko. ISBN 978-80-973787-2-1.
Dostupné z: https://olup-prednahora.sk/wp-content/uploads/2021/10/manual.pdf
SIMPSON, D. D. & JOE, G. W., 1993. Motivation as a predictor of early dropout from drug
abuse treatment. In: Psychotherapy: Theory, Research, Practice, Training [online]. 30(2),
s. 357-368 [cit. 16. apríla 2024]. ISSN 00333204. Dostupné z: doi:10.1037/0033-
3204.30.2.357
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
108
SKÁLA, J. et al., 1987. Závislost na alkoholu a jiných drogách. Praha: AVICENUM –
ZDRAVOTNICKÉ NAKLADATELSTVÍ. 08-077-87.
SKÁLA, J., 1988. ...až na dno!? Fakta o alkoholu a jiných návykových látkach (Zneužívaní
a závislost). 4Praha: AVICENUM – ZDRAVOTNICKÉ NAKLADATELSTVÍ. 08-045-88.
SKOVAYOVÁ, Ľ., 2006. Terapeutické prístupy v liečbe závislostí zamerané na rodinu.
In: Čistý deň. Roč. 4, č. 2, s. 6-7. ISSN 1336-4243.
SOUKUP, J., 2014. Motivační rozhovory v praxi. Praha: Portál. ISBN 9788026217053.
SOUKUP, J., 2015. Motivační rozhovory. In: K. KALINA et al. Klinická adiktologie. (316-326).
Praha: Grada Publishing. ISBN 9788024743318.
STANISLAV, V. & MARTINOVE, M., 2009. Ako udržiavať abstinenciu u závislých
od alkoholu. In: Neuro magazín. Roč. 2, č. 3, s. 35-39. ISSN 1337-8767.
SZÁNTOVÁ, M., 2013. Alkoholová choroba pečene. In: Alkoholizmus a drogové závislosti:
Protialkoholický obzor. Roč. 48, č. 1, s. 25-35. ISSN 0862-0350.
ŠAVRNOCHOVÁ, M., 2011. Sociálne poradenstvo pre rodinných príslušníkov závislého klienta
v kontexte spoluzávislosti. Ružomberok: Verbum. ISBN 978-80-8084-810-1.
ŠAVRNOCHOVÁ, M., 2015. Závislosť od alkoholu v kontexte rodinného systému. Banská
Bystrica: Belianum. ISBN 978-80-557-0833-1.
ŠAVRNOCHOVÁ, M., 2016. Špecifické potreby detí a mládeže s FASD (Poruchy fetálneho
alkoholového spektra) v oblasti vzdelávania. In: Mládež a spoločnosť. ISSN 1335-1109.
22(1), s. 31-42. ISSN 1335-1109.
ŠAVRNOCHOVÁ, M., 2017. Látkové a nelátkové závislosti. In: BALOGOVÁ Beáta a Eva
ŽIAKOVÁ, eds., Vademecum sociálnej práce. Terminologický slovník. Košice: Univerzita
Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 220 s. ISBN 978-80-8152-483-7.
ŠAVRNOCHOVÁ, M., 2017. Rodina so závislým členom. In: BALOGOVÁ Beáta a Eva
ŽIAKOVÁ, eds., Vademecum sociálnej práce. Terminologický slovník. Košice: Univerzita
Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 220 s. ISBN 978-80-8152-483-7.
ŠAVRNOCHOVÁ, M., 2017. Adiktológia. In: BALOGOVÁ Beáta a Eva ŽIAKOVÁ, eds.,
Vademecum sociálnej práce. Terminologický slovník. Košice: Univerzita Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach. 220 s. ISBN 978-80-8152-483-7.
ŠAVRNOCHOVÁ, M., 2017. Stratégie vedenia motivačného rozhovoru s kodependentným
klientom. In: Res socialis 2017 Sociálna práca v meniacej sa Európe: zborník vedeckých prác.
Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce.
ŠAVRNOCHOVÁ, M., HOLDOŠ, J. & ALMAŠIOVÁ, A., 2020. Excesívne používanie internetu
u adolescentov na Slovensku. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici. ISBN 978-80-557-1798-2.
ŠAVRNOCHOVÁ, M. & ŠOLCOVÁ, J., 2016. Innovative method of aggressive behavior
management of children and youth with FASD (Fetal Alcohol Spectrum Disorder). In:
Choosen areas of social work. Warszawa: Wydawnictwo "SIGMA-BARTOSZ", 2018. ISBN
978-83-936947-2-3. S. 90-109
ŠOLCOVÁ, J., 2020. Behaviorálne poruchy mladých fokusom rozvoja sociálnych zručností
prostredníctvom tréningu regulácie agresívneho správania sa (metóda art). In:
Michaela Šavrnochová
109
Behaviorálne závislosti v kontexte sociálneho fungovania: zborník vedeckých štúdií / eds.
Michaela Šavrnochová, Jana Vrťová. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja
Bela Belianum. ISBN 978-80-557-1747-0. S. 102-112.
ŠOLTÉSOVÁ, D., BOSÁ, M. & BALOGOVÁ, B., 2016. Socioterapia v sociálnej práci.
Prešovská univerzita v Prešove. ISBN 978-80-555-1680-6.
TURČEK, M. et al., 2012. Rizikové faktory a prediktory delíria tremens. In: Alkoholizmus
a drogové závislosti: Protialkoholický obzor. Roč. 47, č. 5, s. 293-302. ISSN 0862-0350.
TURČEK, M., 2013. Nalmefén. In: Alkoholizmus a drogové závislosti: Protialkoholický obzor.
Roč. 48, č. 5, s. 229-236. ISSN 0862-0350.
TURČEK, M. et al., 2023. Komplexný manažment pacienta so závislosťou od alkoholu.
1. revízia [online]. Dostupné z: https://www.health.gov.sk/?Standardne-Postupy-VZdravotnictve
UKATT, 2005. Effectiveness of treatment for alcohol problems: findings of the randomised UK
alcohol treatment trial (UKATT). BMJ, 331(7516), 541. [online]. [cit. 25. marca 2024].
Dostupné z: doi:10.1136/bmj.331.7516.541
ÜHLINGER, C. & TSCHUI, M., 2009. Když někdo blízký pije: rady pro rodiny osob závislých
na alkoholu. Praha: Portál, 2009. ISBN 978-807367-610-0.
VASILESCU, A., 2012. Edukatívna príručka pre klientov spoluzávislých (spolutrpiacich).
Dospelé deti alkoholikov (DDA) a iné dospelé deti (z inak nefungujúcich rodín). [online].
Ambulantné krízové centrum Otvorené srdce. [cit. 13. mája 2024]. Trnava, 2012. s. 9.
VASKA, L. 2014. Služby zamestnanosti a vybrané aspekty sociálnej práce s nezamestnanými.
Bratislava: IRIS – Vydavateľstvo a tlač, s. r. o. ISBN 978-80-89726-25-7.
VÁGNEROVÁ, M., 2008. Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál. ISBN 978-
80-7367-414-4.
VELLEMAN, R., BHATIA, U. & SEQUEIRA, M., 2023. Supporting and Including Families in
Professional Care for Alcohol Use. In: Alcohol Use: Assessment, Withdrawal Management,
Treatment and Therapy (pp.129-149) [online]. Dostupné z: DOI:10.1007/978-3-031-18381-
2_8
VYMĚTAL, J., 2003. Lékařská psychologie. Praha: Portál. ISBN 80-7178-740-X.
VYMĚTAL, J., 2010. Úvod do psychoterapie. Praha: Grada Publishing, a.s., ISBN 978-80-247-
2667-0.
WATSON, J., BACK, D., TONER, P. et al., 2015. A randomised controlled feasibility trial of
family and social network intervention for young people who misuse alcohol and drugs:
study protocol (Y- SBNT). In: Pilot and Feasibility Studies [online]. 1(1). 997 [cit. 21. apríla
2024]. ISSN 2055-5784. Dostupné z: doi:10.1186/s40814-015-0004-4
WEGSCHEIDER-CRUSE, S. & CRUSE, J., 1990. Understanding Co-Dependency. Florida:
Health communications. ISBN 1-55874-077-5.
WOLT, R. & KVASNOVÁ, M., 2014. Rodinná terapia v liečbe závislostí. In: Alkoholizmus
a drogové závislosti: Protialkoholický obzor. Roč. 49, č. 1, s. 5-12. ISSN 0862-0350.
ZIMA, T., 2006. Metabolismus alkoholu a jeho důsledky pro poškození organismu.
In Adiktologie. Roč. 6, č. 2, s. 153-161. ISSN 1213-3841.
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty so zameraním na závislosť od alkoholu
110
ŽIVNÝ, H., 2012. Teoretické a praktické koncepty liečby a doliečovania závislostí. Základné
informácie o látkových (substančných) a nelátkových (behaviorálnych) závislostiach a o ich
liečbe a doliečovaní. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. ISBN 978-80-223-
3193-7.
Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a
doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov)
Michaela Šavrnochová
RODINA SO ZÁVISLÝM ČLENOM
Teoretické východiská a praktické kontexty
so zameraním na závislosť od alkoholu
Vydala Univerzita Komenského v Bratislave, 2024
Rozsah 111 strán, 7,00 AH, prvé vydanie,
vyšlo ako elektronická publikácia
 ISBN 978-80-223-5912-2 (online)