Spomienka na nekonečno
Juraj ĎÚRAN
„Predstav si, že sa chceš dostať k plotu, na koniec tohto riadka, ktorý kopeme. Najskôr musíš prejsť polovicu dĺžky riadka, potom polovicu z tej dĺžky, ktorá ti zostala, potom ďalšiu polovicu a ďalšiu a takto až donekonečna. Takže na koniec tohto riadka sa vlastne nikdy nedostaneš.“ A ja som si to predstavoval a žasol som.
„Ale veď my sa tam nakoniec predsa len dostaneme. Prečo?“ nesmelo som oponoval.
„Lebo svet je vždy iný ako naše predstavy o ňom.“
Vtedy večer, keď už svietili na oblohe hviezdy, mi otec rozprával o nule, o nekonečne a o vzťahoch medzi číslami. Ten riadok zeme, ktorý sme práve vtedy spolu kopali, bol nekonečný a aj hviezdy boli nekonečne ďaleko. Nekonečno v sebe obsahovalo nulu, nič, a v nule bola skrytá podstata nekonečna. Všetko to bolo nádherné. Otcove pevné a teplé ruky, jeho príjemný hlas, trochu zadychčaný namáhavým kopaním, a tá nádherná predstava, že na koniec riadka sa nikdy nedostaneme, že ten koniec je vlastne v nekonečne.
Odvtedy som vždy rád kopal záhradu. Nemal som až tak veľmi rád ten reálny svet, kde každý riadok mal svoj koniec, kde vzdialenosti k hviezdam boli presne zmerané a ich hodnoty sa dali nájsť s presnosťou na svetelné sekundy v astronomických tabuľkách. Svet, kde všetko malo svoj koniec – aj krásne a vzácne chvíle s ockom, ktorý vždy musel niekam na dlho odísť.
Rád som kopal záhradu a stále mám radosť, keď ju môžem znovu a znovu kopať. Priatelia mi vraveli, že to je iba prejav pocitu únavy zo sedavého zamestnania, kde nie je na prvý pohľad až tak jasne vidieť rukolapné výsledky svojej práce. Skopaný riadok alebo kus zeme za sebou predsa len vidno lepšie. Alebo je to vraj iba potreba na krátky čas nahradiť duševnú prácu fyzickou.
Nechával som ich v tom. Nedokazoval som im, že je to trochu inak. Pre mňa to vždy bol a je návrat do detstva, do sveta núl a nekonečna, kde sa žiadna radosť a eufória z prítomnosti otca nekončí, kde všetko trvá nekonečne dlho.
Prešlo veľa rokov a ja som mnohé pochopil. Že otec tiež sníval o nulách, o nekonečne a o hviezdach a že každý riadok zeme má predsa len svoj koniec. Ale pochopil som aj to, že viac ako kontakt s nekonečnom mi chýbal dlhší a úprimnejší kontakt s otcom.
Otec rád sníval. Chcel byť matematikom, inžinierom, kúzelníkom a myslím si, hoci sa mi s tým nepriznal, že aj básnikom. Ale jeho sny sa nesplnili a on sa za to hanbil. Bol iba vynikajúcim majstrom, zámočníkom, sústružníkom. Ale bol aj milujúcim otcom. Už odišiel a teraz je niekde tam, v nekonečne, kdesi v zakrivenom priestore...
Dlhé roky som sa úporne učil matematiku a fyziku, aby som sa mu vyrovnal, aby som bol rovnaký alebo lepší ako on. Naučil ma veľa a dal mi mnoho nádherných spomienok, za ktoré som mu veľmi vďačný. Ale okrem toho všetkého, čo väčšinou dávajú dobrí otcovia svojim deťom, otec mi dal aj niečo navyše – niečo, o čom možno ani nevedel, že mi to odovzdáva. Ukázal mi, že dospelí tiež snívajú, aj keď sa za tie svoje sny niekedy hanbia. Daroval mi sen a naučil ma snívať.
Otec bol v podstate rojko. A možno tak trochu i básnik. A teraz sa snažím byť básnikom aj ja. Pokračujem v jeho snoch. Áno, som matematik a fyzik, ale najviac ma teší to, že viem aj snívať - tak ako otec - a že sa o svojich snoch nebojím ani nehanbím písať.
Rád kopem záhradu a stále sa rád pozerám aj na hviezdy. Vtedy sa ku mne vracia ten nádherný pocit nekonečna a dotyku jeho rúk. Milujem tento svet nekonečna, kde nemá nikdy nič svoj koniec. Ani táto spomienka...